Výdavky Severoatlantickej aliancie rok po samite v Haagu

Dvanásť rokov po tom, čo Severoatlantická aliancia na samite vo Walese prijala historický záväzok reagovať na ruskú agresiu na Kryme, sa nachádza na prahu úplne novej epochy v zdieľaní obranného bremena. Keď Aliancia v júli 2026 pri príležitosti kľúčového samitu v Ankare zverejnila aktualizáciu svojich výdavkových odhadov na obdobie rokov 2014 až 2026, svet dostal do rúk prvú reálnu analýzu toho, ako reforma z Haagu z roku 2025 začína meniť globálnu bezpečnostnú architektúru. Stará éra, v ktorej bol hlavným a často jediným politickým meradlom úspechu limit dvoch percent hrubého domáceho produktu, definitívne ustúpila sofistikovanejšiemu a oveľa ambicióznejšiemu systému. Tento nový model reaguje na realitu, v ktorej tichá špionáž, hybridné hrozby a asymetrické vojenské kapacity vyžadujú od členských štátov radikálne odlišný prístup k financovaniu vlastnej i kolektívnej bezpečnosti. O analýze píše talianska webová stránka Geopolitica.

Historický prechod od Waleského záväzku k investíciám do obrany k takzvanej reforme z Haagu predstavuje zásadný koncepčný posun. Zatiaľ čo v roku 2014 bolo cieľom zmobilizovať aspoň základné zdroje a prinútiť európske štáty zastaviť dlhoročné podfinancovanie armád, reforma z roku 2025 zaviedla dvojúrovňovú štruktúru výdavkov. Spojenci sa zaviazali dosiahnuť do roku 2035 základné, teda „core“ výdavky na obranu vo výške 3,5 % HDP, ktoré dopĺňa ďalších 1,5 % na takzvané „súvisiace“ výdavky. Tento ambiciózny plán kombinovaných päťpercentných výdavkov má prejsť svojou prvou komplexnou revíziou v roku 2029. Hoci sú údaje za roky 2025 a 2026 stále čiastočne založené na odhadoch a Aliancia sama upozorňuje na metodologické obmedzenia pri porovnávaní prognóz s definitívnymi číslami, prvé trendy ukazujú jasný, hoci geograficky veľmi nerovnomerný pokrok.

Globálna bilancia a pretrvávajúca dominancia Washingtonu

Ak sa pozrieme na celkové čísla, v roku 2026 dosiahnu celkové výdavky Aliancie odhadovanú úroveň astronomických 1 809,9 miliardy dolárov v bežných cenách. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Európa a Kanada úspešne preberajú iniciatívu, keďže ich spoločné základné výdavky dosiahli v roku 2026 úroveň 634 miliárd dolárov, čo predstavuje približne 2,53 % ich agregovaného HDP. Eurokanadský podiel na celkovom rozpočte Aliancie stabilne rastie a v roku 2026 dosahuje 42,7 %, čo je výrazný posun oproti iba 30,3 % v roku 2021. Tento nepopierateľný rast však stále nedokáže zakryť pretrvávajúcu asymetriu, keďže Spojené štáty americké naďalej pokrývajú až 57 % celkových výdavkov celej Aliancie. Hoci sa priepasť medzi USA a zvyškom spojencov od roku 2014, kedy podiel Washingtonu predstavoval až 69,3 %, výrazne zmenšila, európska nezávislosť zostáva v mnohých ohľadoch ilúziou.

Spojené štáty si totiž udržiavajú strategický monopol v kľúčových oblastiach, ktoré sú pre moderné vedenie vojny absolútne nevyhnutné. Ide o kritické podporné kapacity, spravodajské služby, strategickú prepravu, vyspelú protiraketovú obranu a integrované velenie vo viacerých doménach. Zníženie relatívnej váhy amerických výdavkov v celkovom grafe NATO tak neodráža reálnu vojenskú autonómiu Európy, ale skôr finančnú horúčkovitú aktivitu na starom kontinente. Navyše sa začínajú objavovať prvé varovné signály, že toto tempo rastu nemusí byť udržateľné. Medziročný nárast európskych výdavkov medzi rokmi 2025 a 2026 na úrovni 11 % je totiž výrazne nižší než masívny 20-percentný skok zaznamenaný v predošlom období. Podľa bezpečnostných analytikov z ICDS to môže naznačovať, že európske štáty po prvej vlne paniky a horúčkovitého úsilia po ruskej invázii na Ukrajinu narážajú na svoje finančné a kapacitné stropy. Generálny tajomník NATO Mark Rutte napriek tomu pred samitom vyzdvihol, že v kombinovaných výdavkoch Aliancia už teraz dosahuje úroveň približne 4 % HDP, čo je rok po prijatí haagskej reformy pozoruhodný výsledok.

Aliancia viacerých rýchlostí: Priepasť medzi východom a západom

Podrobnejšia analýza jednotlivých členských štátov v stálych cenách z roku 2021 odhaľuje, že NATO dnes funguje ako viacrýchlostný organizmus, kde je miera solidarity a finančného úsilia priamo úmerná geografickej vzdialenosti od ruských hraníc. Na absolútnom vrchole rebríčka sa s obrovským predstihom nachádzajú pobaltské štáty a Poľsko, ktoré už v roku 2026 s prehľadom prekonávajú základný cieľ stanovený až pre rok 2035. Litva vedie s výdavkami na úrovni 5,33 % HDP, tesne nasledovaná Estónskom s 5,10 %, Lotyšskom s 4,92 % a Poľskom, ktoré na obranu vynakladá 4,68 % svojho HDP. Jediným štátom z južnej Európy, ktorý sa dokázal prehupnúť cez novú cieľovú 3,5-percentnú hranicu základných výdavkov, je Grécko s 3,65 % HDP, čo je však tradične motivované skôr regionálnou dynamikou než priamou reakciou na Kremeľ.

Väčšina kľúčových západných spojencov sa nachádza v strednom pásme, ktoré sa pohybuje medzi dvoma a troma percentami HDP. Spojené štáty vykazujú 3,17 %, Nemecko dosahuje 2,69 %, Spojené kráľovstvo 2,56 %, Francúzsko 2,22 % a Taliansko sa usadilo na úrovni 2,10 % HDP. Podľa nemeckej spoločnosti pre zahraničnú politiku (DGAP) je enormné úsilie post-sovietskeho bloku poháňané bezprostredným a existenciálnym vnímaním hrozby zo strany Ruskej federácie. Pobaltské krajiny udržiavajú tieto extrémne vysoké rozpočty napriek tomu, že disponujú relatívne malou daňovou bázou, pričom sa opierajú o silný domáci spoločenský konsenzus. Tento trend navyše umocňuje pretrvávajúca obava, že by Spojené štáty mohli v budúcnosti postupne obmedziť svoju prítomnosť na európskom kontinente, čo napríklad v Estónsku vedie k ešte agresívnejšej snahe vybudovať vlastné obranné kapacity a znížiť závislosť od západných partnerov.

Na opačnom konci spektra stoja krajiny, ktoré sú od ukrajinského frontu vzdialené a ich príspevky sa pohybujú len tesne na úrovni starého dvojpercentného limitu. Belgicko vykazuje presne 2,0 %, Česká republika 2,05 %, Luxembursko 2,03 %, Chorvátsko 2,03 % a Slovenská republika sa nachádza na úrovni 2,02 % HDP. Úplným outsiderom zostáva Slovinsko, ktoré s 1,61 % HDP predstavuje jediného člena Aliancie, ktorý dodnes nedokázal splniť ani len ciele stanovené v roku 2014 vo Walese. Špecifickým prípadom je Španielsko, ktoré sa drží na úrovni rovných dvoch percent. Madrid sa odvoláva na výnimku vyjednanú počas samitu v roku 2025, no keďže táto výnimka v oficiálnom haagskom komuniké chýba, Španielsko aktívne kritizuje súčasný hodnotiaci rámec a tvrdí, že stanovené ciele vojenských spôsobilostí dokáže efektívne plniť aj s oveľa nižším finančným rozpočtom.

Čo skutočne kupujeme a ako to financujeme?

Jednou z najdôležitejších otázok novej metodiky je presné vymedzenie toho, čo sa vlastne považuje za vojenské výdavky. Podľa prísnych smerníc NATO sú základné výdavky na obranu definované ako štátne prostriedky určené výhradne na krytie potrieb národných a spojeneckých ozbrojených síl vrátane jednotiek pod hlavičkou OSN, ktoré sú dislokované na domácom území. Spojenci sa zhodli, že sem patria mzdy personálu, prevádzkové náklady, nákup techniky a výskum a vývoj. Druhá, takzvaná súvisiaca zložka výdavkov, zatiaľ nepodlieha jednotnému a štandardizovanému vykazovaniu zo strany Aliancie. To otvára dvere pre individuálne deklarácie jednotlivých vlád, ako to vidíme v Estónsku, kde premiér Kristen Michal s hrdosťou prezentuje celkové kombinované výdavky na obranu na úrovni až 7 % HDP.

Zároveň zostáva v platnosti pravidlo z Walesu, podľa ktorého musia štáty smerovať najmenej 20 % svojich obranných rozpočtov do nákupu novej techniky a súvisiaceho výskumu a vývoja. Tento cieľ v roku 2026 úspešne splnia takmer všetci členovia s výnimkou Nórska, pričom krajiny ako Poľsko, Albánsko či Luxembursko investujú do modernizácie dokonca viac ako polovicu svojich vojenských rozpočtov. Analytici však upozorňujú na zásadný fakt: formálne splnenie tabuľkového cieľa 20 % na nákup zbraní automaticky neznamená, že daná krajina disponuje reálnou bojovou silou a odolnosťou. Bez neustáleho udržiavania akvizičných cyklov, riešenia rýchleho morálneho zastarávania techniky a odstraňovania chýbajúcej interoperability medzi rôznymi európskymi systémami hrozí, že štáty budú iba vyhadzovať peniaze na neefektívne projekty.

Aby európske krajiny dokázali tieto enormné finančné nároky vôbec zvládnuť bez toho, aby uvrhli svoje ekonomiky do rozpočtového chaosu, museli pristúpiť k bezprecedentným krokom na poli verejných financií. Európska únia v júli 2025 schválila pre pätnásť členských štátov dočasnú aktiváciu národných ochranných doložiek v rámci Paktu stability a rastu. Tento krok umožňuje vládam legálne sa odchýliť od prísnych rozpočtových pravidiel a deficitných limitov až o 1,5 % HDP ročne po dobu štyroch rokov, ak tieto prostriedky preukázateľne smerujú do obrany. Európa zároveň spustila program SAFE s rozpočtom 150 miliárd eur, ktorý funguje na princípe spoločnej únie pôžičiek, akú sme videli pri protipandemickom fonde SURE. Mnohí ekonómovia však varujú, že táto suma je vzhľadom na gigantické požiadavky novej doktríny NATO iba kvapkou v mori.

Nemecko sa rozhodlo pre ešte radikálnejšiu cestu a zreformovalo ústavné fungovanie svojej povestnej dlhovej brzdy. Berlín z tohto limitu úplne vyňal všetky vojenské výdavky, ktoré presahujú úroveň jedného percenta HDP, a zriadil masívny mimorozpočtový infraštruktúrny fond v hodnote 500 miliárd eur. Z tejto sumy je sto miliárd určených pre jednotlivé spolkové krajiny, sto miliárd pre Fond pre klímu a transformáciu a zvyšných tristo miliárd smeruje priamo do federálnych infraštruktúrnych projektov spojených s bezpečnosťou. Hoci je táto fiškálna flexibilita pre nemeckú ekonomiku záchranným kolesom, v rámci Európskej únie vytvára hlbokú asymetriu, keďže chudobnejšie štáty si podobné obchádzanie dlhových pravidiel nemôžu dovoliť.

Na prahu éry označovanej ako „NATO 3.0“ je jasné, že samotné zvyšovanie čísel na papieri vojnu nevyhrá. Skutočná sila Aliancie sa nebude merať iba percentami HDP naliatymi do štátnych rozpočtov, ale schopnosťou efektívne čeliť hybridným hrozbám, budovať robustné náborové systémy, modernizovať výcvik a chrániť kritickú infraštruktúru pred technologickými hrozbami budúcnosti. Veľký test v roku 2029 ukáže, či miliardy eur investované po samite v Haagu priniesli Európe reálnu bezpečnosť, alebo len drahú a nefunkčnú ilúziu obranyschopnosti.