90 minút strachu a hrdinstva a bleskový útok: Ako elitné komando oklamalo diktátora

Predstavte si horúci júlový deň roku 1976 v americkom Cambridge. Mladý izraelský študent, ktorý si vtedy hovoril Ben Nitay, zdvihne telefón a jeho život sa v sekunde zmení. Na druhom konci linky je jeho brat s tragickou správou. Ich starší brat Jonatan, veliteľ elitnej jednotky Sayeret Matkal, padol pri záchrannej misii v ďalekej Ugande. Ten mladý študent nebol nikto iný ako budúci izraelský premiér Benjamin Netanjahu a udalosť, ktorá mu vzala brata, vošla do dejín ako operácia Entebbe. Dnes, s odstupom takmer polstoročia, sa na tento zásah pozeráme nielen ako na vojenský triumf, ale ako na bod zlomu, ktorý definoval moderný prístup k boju proti terorizmu. Všetko sa to začalo v nedeľu 27. júna 1976 rutinným letom spoločnosti Air France z Tel Avivu do Paríža. Nikto z 247 pasažierov na palube Airbusu A300 netušil, že ich cesta sa skončí uprostred africkej divočiny pod hlavňami samopalov.

Únos, ktorý šokoval svet

Dráma sa začala krátko po medzipristátí v Aténach, kde bola vtedajšia bezpečnosť známa svojou benevolentnosťou. Na palubu nastúpili štyria teroristi: dvaja Nemci z radov Revolučných buniek, Wilfried Böse a Brigitte Kuhlmannová, a dvaja členovia Ľudového frontu pre oslobodenie Palestíny. Stačilo pár minút vo vzduchu a kokpit ovládli ozbrojení muži. Kapitán Michel Bacos dostal jasný rozkaz – zmeniť kurz na líbyjské Benghází. V Líbyi lietadlo len dotankovalo palivo. Práve tu sa však odohral prvý malý zázrak. Patricia Martellová, pôvodom Britka žijúca v Izraeli, zahrala pred únoscami srdcervúce divadlo. Predstierala tehotenstvo a hroziaci potrat s takou presvedčivosťou, že ju únoscovia prepustili. V skutočnosti nebola tehotná, no ako skúsená zdravotná sestra vedela presne, aké symptómy simulovať. Práve ona priniesla svetu prvé správy o tom, kto vlastne za únosom stojí. Skutočným cieľom však nebola Líbya, ale ugandské letisko Entebbe na brehu Viktóriinho jazera. Výber tejto destinácie nebol náhodný. Ugandský diktátor Idi Amin, prezývaný „mäsiar z Kampaly“, sa netajil svojimi sympatiami k palestínskym radikálom. Keď lietadlo pristálo v Ugande, Amin neprišiel ako sprostredkovateľ, ale ako spojenec únoscov. Rukojemníkov presunuli do starej letiskovej budovy, kde ich strážili nielen teroristi, ale aj stovky ugandských vojakov.

Výber podľa pôvodu: najbolestivejšia rana

Pre mnohých zadržiavaných prišiel najhorší moment na piaty deň. Únoscovia sa rozhodli oddeliť Izraelcov a Židov od ostatných cestujúcich. Tento proces prebiehal za asistencie nemeckých teroristov a v mnohých vyvolal mrazivé spomienky na minulosť. Sara Davidsonová, jedna z rukojemníčok, neskôr spomínala na ten hrozný pocit, keď počula nemecké rozkazy na selekciu. Medzi rukojemníkmi boli totiž aj ľudia, ktorí prežili holokaust a na rukách mali vytetované čísla z koncentračných táborov. Keď jeden z nich ukázal svoje číslo Wilfriedovi Bösemu, nemecký terorista sa bránil slovami, že on nie je nacista, ale idealista. No realita v starej hale v Entebbe hovorila o niečom inom. Nežidovských rukojemníkov postupne prepustili a odviezli do Paríža, no 106 ľudí zostalo uväznených v neistote s ultimátom: ak Izrael neprepustí 53 uväznených radikálov, rukojemníci začnú zomierať. Izraelský vládny kabinet stál pred takmer neriešiteľnou dilemou. Premiér Jicchak Rabin sa prikláňal k vyjednávaniu, zatiaľ čo minister obrany Šimon Peres trval na vojenskom riešení. Problémom však bola vzdialenosť. Entebbe je od Izraela vzdialené takmer 4 000 kilometrov. Izraelské sily nikdy predtým neoperovali tak ďaleko od svojich hraníc, navyše v nepriateľskom prostredí a s minimálnymi informáciami o teréne.

Plánovanie v absolútnej slepote

„Boli sme v totálnej slepote,“ priznal neskôr Ehud Barak, vtedajší dôstojník poverený plánovaním. Informácie sa zbierali po črepinách. Pomohli prepustení rukojemníci v Paríži, ktorých agenti Mossadu vypočúvali celé hodiny. Jeden z nich, francúzsky Žid s vojenským výcvikom, mal fenomenálnu pamäť a dokázal presne opísať rozmiestnenie zbraní a stráží. Neskutočným šťastím bolo, že starý terminál v Entebbe v minulosti stavala izraelská firma Solel Boneh. Inžinieri vytiahli zo zásuviek detailné plány budovy, na základe ktorých vojaci v Negevskej púšti bleskovo postavili maketu letiska. Tu komandá trénovali každý pohyb, každé vtrhnutie do miestnosti. Každá sekunda hrala rolu. Vojenskí plánovači dokonca uvažovali o tom, že do Viktóriinho jazera vysadia žabích mužov, ktorí sa k letisku doplavia na gumových člnoch. Tento plán však zavrhli pre prítomnosť obrovských krokodílov nílskych. Nakoniec padlo odvážne rozhodnutie: preletieť štyrmi transportnými lietadlami C-130 Hercules nízko nad Červeným morom, aby sa vyhli radarom, a pristáť priamo v Entebbe pod rúškom noci.

Čierny mercedes a moment prekvapenia

Kľúčovým prvkom plánu bol psychologický trik s čiernym mercedesom. Izraelci vedeli, že Idi Amin sa po letisku pohybuje v luxusnej limuzíne. Zohnali rovnaký model, narýchlo ho prestriekali na čierno a naložili do prvého lietadla spolu s dvoma Land Rovermi, ktoré mali imitovať Aminovu ochranku. Cieľom bolo oklamať ugandských strážcov a dostať sa čo najbližšie k terminálu bez jediného výstrelu. Keď prvé lietadlo pristálo v tme na neosvetlenej dráhe, mercedes vyrazil k budove. Plán však narazil na nečakanú prekážku. Idi Amin si len pár dní predtým kúpil nový biely mercedes, čo Izraelčania netušili. Keď ugandský vojak pri bráne uvidel čierne auto a namieril naň pušku, Jonatan Netanjahu sa musel v sekunde rozhodnúť. Spolu so svojím zástupcom vystrelili z pištolí s tlmičmi. Hoci vojak padol, moment prekvapenia bol čiastočne narušený. Rozpútala sa prestrelka, ktorá donútila komandá vyskočiť z vozidiel skôr, než plánovali. Vojaci vtrhli do terminálu s megafónmi a v hebrejčine i angličtine kričali na rukojemníkov, aby zostali ležať na zemi. Celý útok vnútri budovy trval len niekoľko desiatok minút. Všetkých sedem únoscov bolo eliminovaných.

Cena za slobodu

Víťazstvo však malo trpkú príchuť. Priamo pred terminálom bol smrteľne zasiahnutý Jonatan Netanjahu, veliteľ údernej jednotky. Bol jediným izraelským vojakom, ktorý počas akcie padol. Zomrel v náručí lekára Ephraima Sneha počas ústupu k lietadlám. Smrť zasiahla aj troch rukojemníkov, ktorí sa v zmätku postavili a boli zasiahnutí v krížovej paľbe. Štvrtou obeťou bola 74-ročná Dora Blochová, ktorú pred zásahom previezli do nemocnice v Kampale, pretože sa začala dusiť kuracou kosťou. Rozzúrený Idi Amin ju po úspešnej izraelskej akcii nechal vytiahnuť z postele a chladnokrvne zavraždiť. Jej telo našli až o tri roky neskôr po páde Aminovho režimu. Napriek týmto stratám bol výsledok ohromujúci: 102 ľudí sa podarilo zachrániť a prepraviť späť do Izraela. Na spiatočnej ceste lietadlá dotankovali v Keni, ktorá Izraelu poskytla tichú, ale kľúčovú podporu. Idi Amin sa neskôr Keni kruto pomstil masakrom stoviek Keňanov žijúcich v Ugande. Keď sa zachránení rukojemníci vrátili na letisko Ben Gurion, vítal ich dav jasajúcich ľudí. Izrael dokázal niečo, čo sa dovtedy považovalo za nemožné, a vyslal svetu jasný signál: nenecháme svojich občanov napospas teroru, nech sú kdekoľvek.

Odkaz, ktorý žije dodnes

Operácia Entebbe, neskôr premenovaná na operáciu Jonatan, zásadne zmenila dynamiku svetovej politiky. Palestínske frakcie po tomto zásahu prakticky upustili od únosov lietadiel ako taktického nástroja. Pochopili, že izraelská ruka je dlhšia, než si kedy dokázali predstaviť. Akcia sa stala povinným učivom pre všetky špeciálne jednotky sveta, od britskej SAS až po americkú Delta Force. Zároveň však táto operácia vytvorila v Izraeli fenomén, ktorý niektorí analytici nazývajú „syndróm Entebbe“. Ide o vieru, že každá kríza má vojenské riešenie, ak sú vojaci dostatočne odvážni a kreatívni. Tento postoj v nasledujúcich desaťročiach výrazne ovplyvnil izraelskú politiku a prístup k susedným krajinám. Pre rodinu Netanjahuovcov znamenalo Entebbe začiatok cesty na vrchol. Benjamin Netanjahu priznal, že práve smrť brata ho nasmerovala od biznisu k diplomacii a politike. Dnes, keď spomíname na tie dramatické hodiny v ugandskom termináli, vidíme v nich nielen odvahu jednotlivcov, ale aj silu štátu, ktorý sa odmietol skloniť pred vydieraním. Príbeh Entebbe zostáva mementom, že za slobodu sa občas platí tá najvyššia cena, no jej hodnota je nevyčísliteľná.