Funkciou hlavného veliteľa ruského námorníctva bol dočasne poverený veliteľ Severnej flotily admirál Alexander Mojsejev (61). Uviedla to ruská tlačová agentúra ITAR-TASS.
Moisejeva predstavili v novej funkcii na slávnostnom nástupe pri príležitosti Dňa ponoriek v prístavnom meste Kronštadt na ostrove Kotlin v Baltskom mori.
Čítajte aj Veliteľ ruského námorníctva potichu odišiel do dôchodku. Môže vymeniť ministra obrany
„Začína sa ceremoniál odovzdávania lodných mís posádkam ponoriek námorníctva. Admirál Alexander Mojsejev, hrdina Ruska a hlavný veliteľ námorníctva,“ oznámil moderátor.
Portál Defence News informoval o výmene na najvyššom poste ruského námorníctva už 10. marca 2023. Doterajší vrchný veliteľ admirál Jevgenij Jevmenov (61) totiž požiadal o uvoľnenie do dôchodku.
Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov túto rotáciu odmietol komentovať, pričom sa odvolal na to, že menovacie dekréty podliehajú režimu utajenia.
Jevmenov bol hlavným veliteľom ruských námorných síl od roku 2019. Jeho nástupca vo funkcii admirál Moisejev velil ruskej Čiernomorskej flotile od mája 2018 do mája 2019. Potom bol vymenovaný za veliteľa Severnej flotily.
K výmene hlavného veliteľa ruského námorníctva došlo na pozadí ťažkých strát Čiernomorskej flotily, ktorá v dôsledku útokov námorných dronov prišla o niekoľko vojnových lodí, naposledy o hliadkovaciu loď Sergej Kotov.
Podľa odhadov projektu Oryx od začiatku totálnej vojny s Ukrajinou Rusko prišlo o viac ako štvrtinu svojej Čiernomorskej flotily vrátane jej vlajkovej lode, raketového krížnika Moskva.
Alexander Mojsejev
Oficiálny životopis podľa ITAR-TASS
Hrdina Ruskej federácie admirál Alexander Mojsejev bol 19. marca 2024 vymenovaný za úradujúceho vrchného veliteľa ruského námorníctva. Vojenský veliteľ bol vo svojej novej funkcii prvýkrát oficiálne predstavený na Dni ponoriek v Kronštadte.
Alexander Mojsejev sa narodil 16. apríla 1962 v obci Borskoje v Gvardejskom okrese Kaliningradskej oblasti. Po absolvovaní školy v Znamensku a filmovej školy v Sovecku (Kaliningradská oblasť) pracoval ako majster filmovej opravovne v meste Berezniki (Permská oblasť Ruskej federácie). V roku 1981 bol povolaný do sovietskej armády a slúžil v Uralskom vojenskom okruhu.
V roku 1982 nastúpil na Vyššiu námornú školu rádioelektroniky A. S. Popova (teraz Námorný inštitút rádioelektroniky A. S. Popova, Uralský vojenský okruh). Štúdium ukončil v roku 1987. V roku 1995 absolvoval Vyššie špeciálne dôstojnícke triedy ruského námorníctva (Petrohrad).
V roku 2003 ukončil s vyznamenaním štúdium na Námornej akadémii N. G. Kuznecova v Petrohrade a v roku 2011 štúdium na Námornej fakulte Vojenskej akadémie Generálneho štábu ruských ozbrojených síl v Moskve.
Slúžil na projekte 667BDRM Dolphin – raketových ponorkách na jadrový pohon Severnej flotily (NF). Od roku 1987 bol inžinierom výpočtovej skupiny, potom veliteľom rádiotechnickej bojovej jednotky (BCh-7) strategického raketového ponorkového krížnika K-117.
V roku 1994 bol prevelený na strategický raketový ponorkový krížnik K-18 do funkcie staršieho asistenta veliteľa pre bojové riadenie. V tejto funkcii sa v júli – auguste 1994 zúčastnil na arktickej kampani, počas ktorej posádka ponorky vztýčila na severnom póle svätoondrejskú a ruskú vlajku. Po skončení operácie mu bol udelený Rad odvahy.
Od júla 1995 – starší asistent veliteľa K-117, od novembra 1997 – veliteľ druhej posádky RVKSN K-407 (v roku 1999 dostala meno „Novomoskovsk“ na počesť mesta v Tulskej oblasti).
Alexander Mojsejev velil K-407 najmä 7. júla 1998, keď sa z lode, ktorá sa nachádzala v ponorenej polohe v Barentsovom mori, uskutočnil prvý úspešný štart nosnej rakety Štil-1 (prestavaná bojová raketa R-29RM určená na štarty do vesmíru).
Od roku 2003 bol zástupcom veliteľa, neskôr náčelník štábu 31. ponorkovej divízie, ktorá zahŕňala všetky strategické raketové ponorky Severnej flotily s jadrovým pohonom.
Od roku 2007 Mojsejev velil 31. divízii, ktorá sa pod jeho vedením opakovane stala najlepšou v Severnej flotile.
Od 20. septembra do 14. novembra 2007 ako starší dôstojník na raketovom nosiči K-114 „Tula“ zabezpečil úspešné testovanie pohotovostného systému bojového riadenia ruských jadrových síl.
V roku 2008 velil prechodu jadrovej raketovej ponorky K-44 „Riazaň“ projektu 667BDR „Kalmar“ zo Severnej flotily do Tichomorskej flotily v podmorskej polohe pod ľadom Severného ľadového oceánu, za čo mu bol udelený druhý Rad odvahy.
V lete 2009 riadil výpravu K-117 „Bryansk“ na severný pól s ostrou streľbou z oblasti blízkeho pólu.
Moisejev sa zúčastnil na 13 diaľkových plavbách a bojových službách, a to aj pod ľadom severného pólu. Počas bojových hliadok sa pod jeho vedením úspešne uskutočnili skúšky najnovších zbraní. Podieľal sa na príprave a realizácii strelieb balistických rakiet.
Od júna 2011 zastával funkciu zástupcu veliteľa a od apríla 2012 veliteľa ponorkových síl Severnej flotily.
Od 5. apríla 2016 bol náčelníkom štábu – prvý zástupca veliteľa námorných síl.
Dňa 22. novembra 2017 bol vymenovaný za zástupcu náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Ruskej federácie.
Od 14. mája 2018 bol zastupujúcim veliteľom Čiernomorskej flotily (ČMS) ruského námorníctva. Dňa 26. júna 2018 bolo oznámené, že Alexander Mojsejev bol dekrétom prezidenta Ruskej federácie vymenovaný do tejto funkcie natrvalo. Vo funkcii veliteľa Čiernomorskej flotily vystriedal admirála Alexandra Vitka.
Ruský minister obrany Sergej Šojgu 8. mája 2019 oznámil vymenovanie viceadmirála Alexandra Mojsejeva za veliteľa Čiernomorskej flotily. Príslušný dekrét podpísal ruský prezident Vladimir Putin 3. mája 2019. Mojsejev nahradil veliteľa Severnej flotily admirála Nikolaja Jevmenova, ktorý bol vymenovaný za veliteľa námorníctva.
V rokoch 2009–2013 bol miestnym poslancom v Murmanskej oblasti. Kandidoval za stranu Jednotné Rusko a a získal 36,39% hlasov.
Od 10. decembra 2020 má hodnosť admirála.
Vyznamenania
Hrdina Ruskej federácie (2011, za odvahu a hrdinstvo preukázané pri plnení vojenských povinností).
Vyznamenaný Radom za zásluhy o vlasť IV. stupňa (2019), dvoma Radmi odvahy (1995, 2008), Radom za vojenské zásluhy (2006) a medailami vrátane medaily Radu za zásluhy o vlasť II. stupňa (2006).
