Vojenské využitie umelej inteligencie dnes presahuje experimentálne projekty. Moderné armády ju používajú na analýzu dát zo satelitov, radarov či dronov, aby dokázali identifikovať a zasiahnuť ciele rýchlejšie než protivník.
Najnovším príkladom tejto transformácie je systém Project Maven, na ktorom spolupracuje americké ministerstvo obrany so spoločnosťou Palantir. Podľa dostupných informácií dokáže tento systém kombinovať dáta zo satelitov, dronov a ďalších senzorov, automaticky identifikovať potenciálne ciele a navrhovať ich prioritu pre vojenské operácie. V praxi tak mení spôsob plánovania bojových akcií – procesy, ktoré kedysi trvali dni alebo týždne, sa skracujú na hodiny alebo takmer reálny čas. Hoci konečné rozhodnutie stále robí človek, AI sa stáva kľúčovým „motorom“ celého rozhodovacieho reťazca.
To, že umelá inteligencia sa stáva kľúčovým nástrojom moderného boja, potvrdzuje aj najnovší krok Ukrajiny. Tá podľa agentúry Reuters sprístupnila spojencom rozsiahle databázy bojových dát – milióny označených záberov z dronov a bojových operácií – aby na nich mohli trénovať AI systémy. Cieľom je naučiť algoritmy rozpoznávať objekty, správanie aj vzorce na bojisku a následne ich využiť napríklad pri navádzaní dronov či analýze situácie v reálnom čase.
Podľa Financial Times dokážu podobné AI systémy spracovať obrovské množstvo spravodajských údajov a navrhovať možné ciele alebo priority pre údery v reálnom čase, čo dramaticky zrýchľuje celý vojenský „kill chain“ – proces od identifikácie cieľa až po jeho zničenie.
Práve rýchlosť je najväčšou výhodou umelej inteligencie. A zároveň jej najväčším rizikom.
Čiastočne autonómne zbrane už existujú
Predstava autonómnych zbraní nie je futuristická vízia. Takéto systémy existujú už dlhé roky.
Jedným z prvých príkladov je izraelský systém Harpy, ktorý dokáže samostatne vyhľadávať radarové signály nepriateľa a následne sa na ne zrútiť ako „kamikaze“ munícia. Podobný princíp využívajú aj moderné loitering munitions (potulujúca sa munícia) – drony, ktoré nad bojiskom krúžia a samy si vyberajú cieľ.
Na Ukrajine sa napríklad používajú americké kamikaze drony Switchblade (názov znamená vyskakovací nôž), ktoré dokážu identifikovať cieľ a následne naň navigovať. Tieto systémy ešte zvyčajne vyžadujú potvrdenie operátora, no technologický trend smeruje k čoraz väčšej autonómii.
Podľa výskumu o autonómnych zbraňových systémoch ide o novú kategóriu vojenskej techniky – tzv. lethal autonomous weapon systems / smrtiace autonómne zbraňové systémy (LAWS) – ktoré dokážu samostatne vyhľadávať a ničiť ciele bez priameho zásahu človeka.
Odstránenie človeka z rozhodovania
Najväčšou obavou expertov nie je samotná existencia autonómnych zbraní, ale postupné odstránenie človeka z rozhodovacieho reťazca.
Výskumníci z Harvardu upozorňujú, že umelá inteligencia môže zásadne zmeniť spôsob navrhovania a používania zbraní. Podľa nich AI-poháňané zbraňové systémy predstavujú „novú éru vo vojne“ a môžu priniesť riziká, ktoré doteraz vojenská technológia nepoznala.
Problémom je najmä rýchlosť rozhodovania. AI dokáže spracovať obrovské množstvo dát a vyhodnocovať situáciu v priebehu sekúnd – niekedy rýchlejšie, než dokáže človek reagovať.
Analýza organizácie Arms Control Association upozorňuje, že ak sa umelá inteligencia integruje do systémov jadrového velenia a varovania, môže dramaticky skrátiť čas na rozhodovanie. Falošné varovanie, ktoré by si ľudský operátor ešte overil, by sa v automatizovanom systéme mohlo zmeniť na okamžitú reakciu.
Inými slovami: technológia môže vytvoriť situáciu, v ktorej bude vojna prebiehať rýchlejšie, než ju dokáže človek pochopiť.
Vojna rýchlosťou algoritmov
Analytici upozorňujú, že vojenské AI systémy môžu výrazne zvýšiť riziko eskalácie konfliktov.
Podľa výskumu o autonómnych zbraniach predstavujú tieto systémy nové riziká – od nepredvídateľného správania algoritmov až po chyby v klasifikácii cieľov. Aj dôkladne testované systémy sa totiž môžu v reálnom prostredí správať nečakane.
Čítajte viac Zbrane, aké svet ešte nevidel. Na Blízkom východe sa píše nová kapitola vojny, boj sa presúva aj do vesmíru
Ďalším problémom je takzvaný automation bias (sklon k automatizácii) – tendencia ľudí dôverovať algoritmom viac než vlastnému úsudku.
Štúdie o AI v jadrových systémoch upozorňujú, že skrátené rozhodovacie okná a dôvera v automatizované analýzy môžu zvýšiť riziko chýb alebo nesprávnych interpretácií spravodajských údajov.
Potenciálne nebezpečnejšia než jadrová zbraň?
Jadrové zbrane zostávajú najničivejšou technológiou, akú ľudstvo vytvorilo. Ich použitie je prísne kontrolované a nasadené boli doposiaľ iba raz.
Umelá inteligencia je naopak technológia, ktorá sa už dnes masovo používa – nielen v armáde, ale aj v civilnom sektore.
Správa organizácie Public Citizen upozorňuje, že vojenské aplikácie AI prinášajú „nové problémy a riziká pre spoločnosť“, najmä ak sa používajú v systémoch, ktoré môžu samostatne vyberať ciele alebo analyzovať spravodajské údaje.
Niektorí analytici preto tvrdia, že AI môže byť strategicky nebezpečnejšia než jadrové zbrane – nie kvôli sile výbuchu, ale kvôli tomu, že môže zrýchliť a automatizovať samotné rozhodovanie o vojne.
Historik a autor bestselleru Sapiens Yuval Noah Harari vlani varoval, že umelá inteligencia môže byť v dlhodobom horizonte nebezpečnejšia než jadrové zbrane, pretože dokáže manipulovať informácie, rozhodovanie a samotné fungovanie spoločnosti.
Elon Musk už v roku 2014 varoval, že „umelá inteligencia je potenciálne nebezpečnejšia než jadrové zbrane“. Paradoxne dnes patrí medzi technologických lídrov, ktorí AI sami vyvíjajú – jeho spoločnosť vytvorila chatbot Grok, ktorý je integrovaný do platformy X.
Geoffrey Hinton, často označovaný ako „krstný otec umelej inteligencie“, upozorňuje, že nekontrolovaný vývoj AI môže vytvoriť nové bezpečnostné hrozby na úrovni jadrových zbraní.
Generálny tajomník OSN António Guterres upozornil, že integrácia umelej inteligencie do vojenských systémov môže zvýšiť riziko jadrového konfliktu a zdôraznil, že rozhodnutie o použití jadrových zbraní musí vždy zostať v rukách ľudí.
Keď AI dostane prístup k jadrovým zbraniam
Riziká umelej inteligencie vo vojenskej stratégii sa snažia pochopiť aj akademické experimenty. Jednu z najzaujímavejších štúdií nedávno publikoval tím vedený profesorom Kennethom Paynom z King’s College London, ktorý skúmal, ako by sa moderné jazykové modely správali v simulovanom konflikte medzi jadrovými veľmocami.
Výskumníci nechali proti sebe súťažiť populárne AI modely vrátane ChatGPT, Claude Sonnet a Gemini, pričom ich postavili do role politických lídrov riadiacich jadrové mocnosti. Modely mali reagovať na krízové situácie, diplomatické signály aj vojenské eskalácie. Výsledok bol podľa autorov znepokojujúci: počas 21 simulovaných konfrontácií došlo k jadrovej eskalácii až v 95 % prípadov. Keď sa objavila hrozba jadrového útoku, modely sa spravidla nepokúšali situáciu deeskalovať. Namiesto ustúpenia často nasledovala eskalácia vedúca k jadrovej katastrofe.
Čítajte viac Drony prepisujú vojny. Ich éru môže ukončiť novinka, ktorá práve prichádza na front
Autori upozorňujú, že ide o simuláciu, nie o skutočné vojenské systémy. Experiment však podľa nich poukazuje na zásadný problém: algoritmy môžu interpretovať jadrové zbrane ako jeden z mnohých strategických nástrojov, zatiaľ čo ľudia ich historicky vnímajú ako poslednú možnosť.
Podľa Payna môže byť dôvodom tejto tendencie absencia emócií a strachu z následkov. Modely napríklad nedokážu precítiť hrôzu z historických udalostí, akou bolo bombardovanie Hirošimy.
Budúcnosť vojny bez človeka?
Dnes sa väčšina armád oficiálne drží princípu „human in the loop“ – teda človeka v rozhodovacom procese. Spojené štáty napríklad deklarujú, že rozhodnutie o použití jadrových zbraní musí vždy zostať v rukách ľudí, nie algoritmov.
Napriek tomu technologický trend smeruje opačným smerom. Armády investujú miliardy do systémov, ktoré dokážu spracovať viac dát, reagovať rýchlejšie a rozhodovať efektívnejšie než človek.
A práve v tom spočíva paradox modernej vojny. Technológia, ktorá má armádam pomôcť reagovať rýchlejšie, môže zároveň znížiť čas na premyslenie rozhodnutí.
V extrémnom prípade by tak budúce konflikty mohli prebiehať rýchlosťou algoritmov. Teda bez priestoru na pochybnosti, diplomaciu alebo druhú šancu.
