„Stredná Európa je na hrote NATO, no jej výzbroj zaostáva a jednoducho bude musieť prísť k modernizácii,“** tvrdí Mittelsdorf. Priznáva, že veľkou výzvou v zbrojárstve je aktuálne umelá inteligencia a robotizácia zbraňových systémov. ****„Pracujeme napríklad na autonómnych konvojoch, no je to zložitejšie ako s obyčajnými autami,“**** dodáva Mittelsdorf**
V rozhovore sa okrem iného dočítate:
- prečo je starý tank Leopard svätým grálom kyberbezpečnosti
- akí sú českí vojaci a ministerstvo obrany zákazníci
- prečo si zo zrušeného tendra na obrnené vozidlá 8×8 na Slovensku nerobí ťažkú hlavu
- či budú elektrické tanky tak skoro reálne
- aké výzvy čakajú obranný priemysel v najbližších rokoch
- v čom sú autonómne vojenské autá komplikovanejšie ako civilné
- prečo sa členské armády ani po 70-tich rokoch v NATO nevedia dohovoriť
Ste obchodný viceprezident v Rheinmetall Defence pre pásové stroje. Čo vlastne robíte? Predávam tanky.
A ako sa predávajú tanky? Ťažko (smiech). Tanky sú vysoko sofistikované stroje a iba málo expertov vie, čo všetko obsahujú a aké vlastnosti by mali mať. Alebo čo napríklad spraví o 10 kW silnejší motor, či kanón, ktorý dostrelí o 200 metrov ďalej pri rovnakej presnosti, alebo senzor, ktorý odhalí človeka o kilometer ďalej ako konkurencia… A to je výzva trafiť sa do požiadaviek zákazníka resp. nájsť rovnováhu medzi našim produktom a požiadavkami. Takže pre mňa je to veľa stretnutí, veľa počúvania, vysvetľovania ale aj vymýšľania nových riešení
Jedna vec je, že musíme vyhovieť zákazníkovi, druhá vec je, že musíme rátať s tým, kto by teoreticky stál proti našim systémom. Takže musíme mať produkt, ktorý dokáže víťaziť v boji proti týmto súperom.
Možno to bude znieť arogantne, ale ako firma neprežívame ťažké časy. Najmä keď sa pozriem na konkurenciu z druhej strany (Rusko, pozn. red.) ako je tank T-14, vozidlo pechoty VPK-7829 Bumerang, či obrnené vozidlo BMPT Terminator… Rešpektujem, že majú množstvo skvelých riešení a my sa tým musíme vysporiadať a byť lepší. Na bojovom poli totiž neexistuje cena pre druhého víťaza. No ako som povedal. Nemáme ťažké časy.
Aktuálne ste v užšom tendri v Českej republike na nové vozidlá pechoty, ktoré by mali nahradiť BVP-2. Ako to ide? Je to výzva.
V diplomatickej reči to asi znamená, že to je dosť náročné. Každý tender je náročný. Aj taký, kde nemáte súpera, lebo musíte uspokojiť zákazníka.
Aký je teda český zákazník? Náročný? Považujem ho za veľmi organizovaného. Všetko bolo a je nám jasné dopredu a nalinkované. Samozrejme sú diskusie o detailoch, ale ministerstvo nám jasne určilo, že teraz máme spraviť toto, potom tamto a nakoniec budeme mať tento výsledok. A to si veľmi cením. Sú iní zákazníci, ktorí nemajú jasnú predstavu. To vám síce dáva väčšiu slobodu, ale môže vás to zviesť na zlú cestu. Vo všeobecnosti som ale veľmi spokojný s priebehom tendra.
Zúčastnili sa aj tendra na dodávku obrnených vozidiel 8×8 na Slovensku. Súťaž je momentálne zrušená. Ako ste vnímali celú súťaž vy ako jeden z účastníkov? Každá takáto súťaž je vždy o veľkých peniazoch a dôležitých, alebo povedzme ťažkých politických rozhodnutiach. V tomto biznise musíte byť vždy pripravení na to, že niečo podobné sa stane. Je to úplne normálne, že sa nejaký ten tender zruší. Čo som si však istý, tak nejde o definitívne zrušenie, ale skôr iba o pauzu v celom procese. A na nás je, aby sme boli pripravení, keď sa obstarávanie spustí znova.
A ste na to pripravení? Samozrejme. Áno, je pred nami ešte dosť práce, ale nepochybujem, že sa zapojíme. Nepoviem, asi žiadne tajomstvo, ale minulý rok bol pre nás veľmi úspešný. To ale neznamená, že si teraz vyložíme nohy a nebudeme robiť nič. Stredná Európa je pre nás mimoriadne dôležitá. A nielen pre nás ako Rhneinmetall. Stredná a Východná Európa bude najbližších desať rokov veľmi dôležitý trh pre obranný priemysel vo všeobecnosti.
Prečo? Západná časť Európy priebežne prezbrojovala a modernizovala svoje armády. Tam je trh už saturovaný. No najmä Strednú Európu tento proces iba čaká. Práve tu sa bude nanovo určovať obranný priemysel.
Ako to myslíte? Poviem to takto. Nemecko má nejakú výzbroj. Francúzsko má nejakú výzbroj. Rovnako aj Veľká Británia, či Škandinávia. Títo všetci svoju výzbroj priebežne modernizovali a modernizujú. Ale keď sa pozriete na strategickú polohu Strednej Európy, tak tá je doslova na hrote Severoatlantickej aliancie. Z pohľadu výzbroje a vybavenia však Stredná a Východná Európa nie sú… no povedzme na špici.
Takže ten hrot NATO nie je veľmi ostrý? Tak by som to nepovedal, ale povedzme, že jednoducho vybavenie a výzbroj v armádach týchto krajín má už najlepšie roky za sebou. V Českej republike sme v tendri na náhradu Bojových vozidiel pechoty (BVP-2), ktoré využíva aj Slovensko. Vývojovo a konštrukčne pochádzajú zo sedemdesiatych rokov. To je päťdesiat rokov dozadu. Podobne je to aj s tankami T-72. Vývoj sa medzičasom posunul úplne inam. Možno si poviete, že na pancieri alebo guľomete sa nedá veľmi toho čo vymyslieť, alebo že BVP sú veľmi spoľahlivé. Ale. Aj keď dám bokom informačné technológie, ktoré sú v moderných strojoch…
Už len taká drobnosť ako motor. Tie súčasné poskytujú pri menšej kubatúre oveľa vyšší výkon. S tým prichádzajú ďalšie výhody spojené s nižšou hmotnosťou napríklad. Takže vravím, že na bojovom poli bude mať novšia zbraň výhodu pred tou staršou. Aj preto je dôležitá modernizácia v týchto krajinách.
Poviem to inak. Ak by si Česká republika vybrala napríklad náš Lynx a možno potom aj Slovensko, tak životnosť takýchto strojov je 30–40 rokov. Keď dôjde k prezbrojeniu, tak Stredná Európa bude z hľadiska obranného priemyslu saturovaná. A práve preto teraz je to najdôležitejšie obdobie, aby sme zamakali a boli najlepší.
Čo je najväčšia výzva v obrannom priemysle pre nasledujúce roky? Jednoznačne interoperabilita.
Pardon, ale to je fakt hrozné slovo. No dôležité. Vzájomná schopnosť spolupráce – komunikácie pre jednotlivé bojové systémy je jednoznačne kľúčová do budúcnosti a zároveň jedna z najväčších výziev. V minulosti súčasnosti a budúcnosti. V EÚ máme dnes 26 členov, v NATO ich je 29. Všetci majú spoločné záujmy a ciele, no zároveň majú aj svoje štátne záujmy a chcú si ponechať istú mieru nezávislosti a vplyvu.
Takže teraz si každý hrá na svojom piesočku? Systémy musia pracovať aj samostatne, ale zaroveň musia byť schopné zosieťovania. Poviem to na príklade internetu. Keď si zoberiete mobil akejkoľvek značky, notebook, alebo stolný počítač, tak každý vie pracovať samostatne aj bez internetu. Ale keď sa chcete pripojiť, tak očakávate, že to bude fungovať. To je istý druh interoperability. A to isté potrebujete aj na bojovom poli. Bez komunikácie ste odpísaný (dead duck). Samozrejme, potrebujete svaly – tanky, vojakov – ale keď sa nevedia navzájom spojiť, tak nepriateľ má obrovskú prevahu.
NATO existuje 70 rokov, prečo teda doteraz neexistujú podobné štandardy ako v civilnom sektore ako je HTTP protokol, WiFi, bluetooth a podobne vo vojenskom sektore?
Ono to funguje. Možno lepšie, ako si niektorí ľudia chcú priznať. Ale veci sa stále vyvíjajú. Na druhej strane, keď NATO začínalo, tak komunikácia bola založená telefónnych linkách a rádiu. No až potom nastal obrovský skok s internetom, mobilnými zariadeniami a celkovo digitalizáciu komunikácie. Keď vám nefunguje mobil, tak ste nahnevaný. Keď vám v boji nefunguje spojenie, tak ste s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtvy. Preto potrebujete niečo, čo je bezpečné a najmä spoľahlivé. Slabina, že nikto centrálne neriadi vývoj v tejto oblasti a povedal by, ak sa chcete zapojiť, tak musíte spĺňat tento štandard.
Takže neexistuje štandard? Problém je, že existuje niekoľko samostatných štandardov. Druhým problémom je, že komunikácia, resp. spojári nie sú ani v armáde veľmi sexi a sú podceňovaní. Zažil som to sám v armáde. Bol som aj spojár. A môj veliteľ mal ku mne prístup – Oliver, vieš čo máš robiť, ale v princípe si ten posledný, koho teraz potrebujem. Tankisti, strelci, zásobovači boli pre neho oveľa dôležitejší. A zrazu sieť prestala fungovať, nemali sme dáta z radaru. Aj vtedy som sa ho opýtal, či som naozaj ten najposlednejší vojak. Nebol nadšený, opravili sme to, zase bol spokojný a obratom ma poslal preč, že už ma nepotrebuje. Každý očakáva, že komunikácia bude fungovať. Keď používate svoj mobil očakávate, či keď ťuknete na displej, tak sa dovoláte svojej žene alebo nájdete na mape svoj cieľ. Ale čo budete robiť, keď zrazu mobil prestane fungovať?
Paniku? Presne. Ste paralyzovaní. No a v reálnom boji, keď ste paralyzovaní, tak ste doslova skončili. Preto by som bol najradšej, keby sa stanovil jeden štandard a podľa neho sa postupovalo do budúcna. Už teraz Česi používajú napríklad vysielačky Harris a na Slovensku napríklad Thales a vedia sa navzájom bezpečne prepojiť, no nie je to úplný štandard. Na druhej strane však úplne chápem aj ekonomickú stránku veci. Firmy, ale aj krajiny si chcú chrániť svoje investície do vývoja. Takže pri stanovovaní týchto štandardov by sa malo brať aj toto do úvahy. Takže pre ekonomické a ale aj politické dôvody nie je úplne jednoduché nastaviť vzájomnú interoparabilitu, hoci NATO existuje 70 rokov. Druhým problémom je, že vývoj za sto rokov urobil skutočne obrovský skok.
Pred sto rokmi v prvej svetovej vojne sa dorozumievali pomocou vlajok a listami. Tak isto to fungovalo aj za Napoleona a mnoho storočí predtým. Na tú dobu to možno stačilo. Už v prvej svetovej vojne sa síce objavilo rádio s morzeovkou, no problém bol, že ho počuli všetci. Aj nepriateľ.
V druhej svetovej vojne sa využívali rádia na prenos hlasu. Ale zase to počuli všetci v dosahu rádia. Dnes sme v úplne inej situácii. Očakávame prenos dát – prakticky v reálnom čase – chceme snímky zo satelitu, dronov, radarov, či kamier. Samozrejme zakódované, aby to nepriateľ nevidel. A na to všetko potrebujete obrovskú a zdôrazňujem spoľahlivú kryptovanú dátovú sieť. A to nie je až také jednoduché.
A sú aj iné výzvy okrem komunikácie? To je strategický stupeň. Na taktickom stupni sa zaoberáme najmä ochranou jednotiek – človeka. Aj v našom bojvom vozidle Lynx sme veľa energie, času a umu investovali práve do ochrany vojakov. Niekto vymyslí silnejšiu zbraň, tak logicky my musíme riešiť silnejší pancier, či lepšiu aktívnu ochranu. A zase niekto vymyslí lepšiu zbraň a kolotoč vývoja pokračuje…
Majú obrnené vozidlá a tanky budúcnosť? Aj na Slovensku sa občas objavujú hlasy, že ťažké obrnené vozidlá budú v budúcnosti zbytočné…
No to si tak môžu myslieť akurát ľudia z letectva.
Tak akým smerom sa bude vyvíjať tento segment?
Ťažko povedať, ale my pracujeme napríklad na diaľkovo ovládaných a automatických systémoch.
Takže robotanky? Nepovedal by som, že to budú roboty. Stále tam bude ľudské ovládanie. Pozrite sa teraz na bezpilotné lietadlá. Vždy je tam nejaký operátor, ktorý sedí niekde v bezpečí. Nový dron postavíte relatívne ľahko a rýchlo. No vycvičiť pilota lietadla alebo operátora dronu trvá niekoľko mesiacov, či skôr rokov. Áno, sú to krásne zábery, keď vidíte Toma Cruisa vo filme Top Gun v tých jeho okuliaroch, ako ide uličkou ľudí a všetci ho obdivujú. Pôsobí to veľmi sexi. No v momente, keď sedíte v stíhačke niekde nad Afganistanom a ktosi na vás strieľa, tak to až také super nie je.
Najlepší počítač na zemi je stále ľudský mozog.
A tento princíp sa snažíme presunúť aj na pozemné sily. Oproti dronom je to však oveľa ťažšie.
V čom? Veď to je jedno, či je počítač v aute alebo lietadle…
Ani nie. Keď ste totiž vo vzduchu, tak spojenie je jednoduché. Máte prakticky čistý výhľad. No na zemi je mnoho prekážok – hory, údolia. Fyziku neoklameme. A s tým sa musíme popasovať. Preto si myslím, že úplne robotické pozemné stroje nie sú reálne, ale vždy tam bude zaangažovaný človek. Teraz napríkald pracujeme na autonómnych konvojoch. Zatiaľ prvé vozidlo obsluhuje vodič, no ostatné ho nasledujú už automaticky bez vodiča.
Teda vízia je taká, že zadám do počítača začiatok a koniec cesty a zásoby prídu k vojakom samé?
Teoreticky áno. Podobne to už funguje v civilnom letectve. Väčšinu času riadi let autopilot. No v v bojových oblastiach, ako je napríklad Afganistan, musíte riešiť ochranu konvoja. No a práve to je výhoda, že vodič sa nemusí venovať iba šoférovaniu ale napríklad práve kontrole perimetra a ochrane. Takže nemusí byť toľko ľudí v konvoji, ktorí sú vystavení riziku. Toto je výzva pre budúcnosť, lebo to musí to byť spoľahlivé a nesmie to byť heknuteľné. Alebo čo spravíte, keď stroj zblbne a pojde inam…
Itečkár by vám určite poradil a skúšali ste to vypnúť a zapnúť?
Áno, reštart je riešenie na všetko (smiech). No v každom prípade je to oveľa zložitejšie ako autonómne vozidlá v bežnej premávke, čo sa aktuálne rieši v technologickom svete. Keď ste v autonómnom aute, tak máte GPS, máte mobilné siete, máte infraštruktúru. Lenže my musíme vymyslieť taký systém, ktorý bude fungovať bez toho, dokonca bez GPS. Keď v tanku sedí človek, tak aj bez GPS trafí do Bratislavy. Počítač bez GPS urobí čo? Zahlási, že pardon, nedá sa, kontaktujte administrátora? V každom prípade je to výzva do budúcna, lebo by to pomohlo nielen logistike, ale napríklad aj pri transporte zranených.
Problém ale môže byť, že takéto autonómne stroje môžu napadnúť a ovládnuť hekeri.
Určite je to ďalšia výzva. Máme na to samostatnú divíziu, ktorá má stále viac a viac práce. Dnes je všetko prepojené, digitalizované a teda zraniteľné. Niekedy žartom hovorím, že starý tank Leopard je z hľadiska kyberbezpečnosti absolútne nepriestrelný.
Prečo?
No jednoducho nemá v sebe žiadnu elektroniku, čo by ste mohli heknúť. No ale pozrite sa dnes. Napríklad lietadlo F-35 je podľa mňa viac superpočítač s krídlami, ako lietadlo s počítačom na palube. No a tu je stále hrozba, čo ak nájde niekto zadné vrátka to systému a čo všetko môže spôsobiť. Takže pre nás v Rheinmetalli je kyberbezpečnosť jedna z oblastí, ktorej určite patrí budúcnosť. Aktuálne máme tri divízie – dopravné prostriedky, zbraňové systémy a elektronické systémy, pod ktorú patrí kyberbezpečnosť. No je dosť možné, že o desať, 15 rokov budeme mať samostatnú kyberbezpečnostnú divíziu.
Keď už sa bavíme o budúcnosti. V civilnom sektore sú teraz in elektrické autá. Budú aj vojenské vozidlá na elektrinu?
Všetko závisí od uskladnenia energie. Nám je jedno, v čom bude uložená, no benzín alebo nafta má zatiaľ stále najvyššiu energetickú hustotu, relatívne ľahko sa vyrába, prepravuje a skladuje.
Čisto elektrický pohon si teraz neviem predstaviť. Skôr diesel – elektrický hybrid, čo nepovažujem za problém. Ak niekto múdry vymyslí super batériu, kde sa vmestí obrovské množstvo energie a bude schopná dobíjať sa aj na bojovom poli, tak si to viem predstaviť.
Čo by ste spravili dnes uprostred boja niekde v poli, keď sa vám minie energia? Roztiahnete solárne panely alebo veternú turbínu a dáte si 12 hodinovú pauzu v boji? Alebo vás odtiahnu do najbližšieho mesta na nabíjačku, kde dobijete tank?
Najväčšia výzva je, ako dostanete energiu do zbraňového systému. Viem si predstaviť, že za dvadsať rokov sa zmení vojenská mobilita a logistika, ale mám pochybnosti, že by sa elektrické motory presadili napríklad v tankoch. Ak vymeníte motor, tak to znamená, že musíte navrhnúť úplne nový tank, a to nie vôbec, ale vôbec jednoduchá vec. Najbližších dvadsať rokov to určite nebude téma. Možno som staromódny a nemám takú predstavivosť ako iní múdri ľudia, ale zatiaľ, zdôrazňujem, zatiaľ to nevidím reálne.
Na začiatku ste spomínali konkurenciu. Predpokladám, že ju sledujete. Ako to funguje, keď niekde vidíte niečo lepšie, ako máte vy vo firme. Nabehnete do kancelárie a kričíte, že ako je možné, že iní majú niečo lepšie a chcete to aj vy? Ako motivujete ľudí? Pred Rheinmetallom som pôsobil v armáde. Keď ste dôjstojník, tak musíte stáť vpredu a ísť príkladom, inak sa vám to rozpadne. Nemusíte byť ani najmúdrejší ani najsilnejší, ale musíte byť tým najviac motivovaným a tiež presvedčiť, že vám môžu veriť. A to mi zostalo. Pre každého mám otvorené dvere a vypočujem si každého. A áno, občas poviem, že nemám ani poňatia, ako to vyriešiť, ale pošlem ich za Erikom, ktorý to zrejme vie. Ľudia veria, že viem, čo ideme robiť a komunikujem s ľuďmi. Stále a stále. Nemám žiadnu zázračnú paličku ani formulku, ktorou by som všetko vyriešil. Musím ale priznať, že mojich ľudí najviac motivuje, keď ma môžu kritizovať. Napríklad príde niekto a vyčíta mi, že som na niečo zabudol…
Počkať? Vy ako bývalý dôstojník Bundeswehru a ich šéf si necháte nakladať od podriadených? No áno. Ale je to asi tým, že som pôsobil v protivzdušnej obrane. Tam jednoducho nie je priestor na chyby. Ste tam v podstate odkázaný na seba, resp. ako jednotka o deviatich ľuďoch ste odkázaní sami na seba. Máte protilietadlový tank, krúžite v zemi nikoho, nájdete svoju pozíciu a ste zodpovední za svoj sektor, kde sa nič nesmie stať. Práve protivzdušná obrana je kriticky závislá na vzájomnej komunikácii. Aj keď som bol poručík, tak som stále bol veliteľom družstva a stále sme navzájom komunikovali, hľadali sme najlepšie riešenia a nie iba to moje. Ani vtedy som sa nebránil kritike aj voči mne. Druhá možnosť je, že som bol veľmi zlý dôstojník (smiech).
Preto ste odišli z armády? Možno. Jednoducho neviem byť ten, čo sa postaví na stupienok, vyhlási sa za najmúdrejšieho, zakričí všetci za mnou a pritom to môže byť úplná hlúposť a nikdy si neprizná chybu. Toto nie je pre mňa. Pre mňa je fascinujúce diskutovať, dať všetky aj uletené nápady na tabuľu a hľadať najlepšie riešenie.
Keď vás človek počúva, tak svoju prácu máte naozaj rád… Áno, ale nehovorte to môjmu šéfovi, lebo mi zníži plat (smiech). Na druhej strane, keď vám niekto povie, že je šťastný každý deň v práci, tak si určite vymýšľa. Sú ťažšie dni. Dokonca príde ťažký mesiac, máte toho plné zuby, no poviete si, že ok, to nejak vydržím. Ale ak toho máte plné zuby druhý, či tretí mesiac, tak by ste sa ozaj mali zamyslieť nad zmenou povolania. Bez nadšenia to je skutočne zbytočné.
Oliver Mittelsdorf (47)
Pochádza z Würzburgu. V roku 1992 nastúpil ako mladý kadet do Bundeswheru k protileteckej obrane. Vyštudoval vojenskú univerzitu v odbore špeciálne strojárstvo a stal sa z neho dôstojník, kde sa venoval vývoju protilietadlových systémov. V roku 2004 odišiel pracovať do spoločnosti Rheinmettal Defence, kde sa od vývojár postupne presunul na vyššie pozície. Od roku 2016 je obchodným viceprezidentom divízie pásových strojov, kam patria tanky Leopard, ľahké bojové vozidlá pechoty Lynx a Wiesel.
