V rozhovore Tomáš Šmíd z Vysokej Školy politických a spoločenských vied v Kolíne **vysvetľuje, prečo medzi týmito krajinami nastal konflikt, prečo je Náhorný Karabach pre obe krajiny fetiš, čo s tým má spoločné Mustafa Kemal a akú úlohu v ňom hrá Rusko alebo dokonca USA… **
** Kresťanskí Arméni a moslimskí Azerbajndžanci spolu nevychádzajú už stáročia. Oba národy sa však ocitli pod nadvládou perzských dynastií a neskôr Ruska, či Sovietskeho zväzu. Aké boli ich vzťahy vtedy?**
Z historického hľadiska boli arménsko-azerbajdžanské vzťahy vždy pomerne zložité a konfliktné. Treba však upozorniť, že z arménskeho uhla pohľadu boli vždy brané ako súčasť arménsko-tureckých vzťahov. Arméni totiž Azerbajdžancov vždy považovali za Turkov. Samotná azerbajdžanská národnosť je v tomto ohľade zložitá a dotvorila sa až v priebehu 20. storočia. Napríklad pred sto rokmi Azerbajdžanci sami seba považovali za Turkov, teda presnejšie východných Turkov. Azerbajdžan bolo pre nich skôr teritórium ako národná identita. To, čo ich však odlišovalo od sunitských osmanských Turkov, bolo vyznávanie šítskeho islamu, čo bolo dôsledkom dlhodobej perzskej nadvlády nad Azerbajdžanom.
Odkedy pretrváva nevraživosť medzi oboma krajinami?
K prvému výraznejšiemu ozbrojenému konfliktu došlo už v revolučnom roku 1905 a pretiahol sa až do roku 1907. Pôvodne sa označovala ako arménsko-tatárska vojna, keďže Azerbajdžanci boli vtedy označovaní za „kaukazských Tatárov“. Išlo pomerne o intenzívny konflikt, ktorý si vyžiadal tisícky životov. Kľúčovým obdobím pre vznik arménsko-azerbajdžanskej animozity bolo 19. storočie, ako ostatne pre väčšinu etnopolitických, či etnonacionalistických konfliktov. Hlavným problémom bola etnická geografia, silne premiešaná populácia na južnom Kaukaze (to sa týkalo mimochodom aj Gruzínska) a masové presuny arménskej aj azerbajdžanskej populácie medzi všetkými tromi kľúčovými ríšami. Najpodstatnejšie boli presuny osmanských Arménov do Rusmi ovládaných častí Kaukazu, a naopak Azerbajdžancov do teritórií Osmanskej ríše.
Obe strany si nárokujú územie Náhorného Karabachu. Prečo je pre nich toto územie také dôležité? Komu Karabach historicky patril?
Z územia Náhorného Karabachu sa stal pre oba národy tak trochu fetiš. Historicky bol najdlhšie pod perzskou nadvládou, ale populačne mal vždy arménsky, prípadne azerbajdžansky charakter. Väčšinu obyvateľstva tvorili vždy Arméni, čo sa ešte posilnilo v 19, storočí, keď sa tam nasťahovali osmanskí a čiastočne aj perzskí Arméni. Keď ale vznikol Sovietsky zväz, boľševici územie administratívne pripojili k sovietskemu Azerbajdžanu, napriek tomu, že tam Arméni tvorili až 90 percent obyvateľstva. Rovnako tak učinili aj s Nachičevanom. Ten nebol so sovietskym Azerbajdžanom ani len územne spojený a stal sa tak enklávou. Arméni tam tvorili vtedy 40 percent, no bolo to na ich uzemí. Tento povedzme veľmi proazerbajdžansky prístup mal korene predovšetkým v dohodách medzi Leninom a prezidentom Tureckej republiky, Mustafom Kemalom. V tej dobe Boľševici dúfali, že sa Turecko pridá na stranu komunistov a chceli si ho týmto nakloniť. Arméni túto dohodu brali vždy ako zradu.
Obete Khojalského masakru z roku 1992, pri ktorom arménske vojenské zložky zabili vyše 600 azerbajdžanskych civilistov. Masaker je považovaný za najväčšiu tragédiu, ktorá sa počas konfliktu udiala.
Ktoré krajiny v konflikte podporovali Arménsko a ktoré naopak Azerbajdžan?
Pokiaľ sa bavíme o vojne v Náhornom Karabachu po rozpade ZSSR, medzi rokmi 1991 – 1994, tak na arménskej strane stálo Rusko. Do rozpadu ZSSR podporovala Moskva skôr Azerbajdžan.
Prečo Moskva otočila?
V čase ZSSR sa obávala domino efektu, ak pristúpila na arménske požiadavky na prevedenie Náhorného Karabachu pod ich správu. Keďže sa ale ZSSR rozpadlo, Rusko zmenilo pozíciu a do istej miery sa obnovilo staré predsovietske spojenectvo. Je nutné tiež dodať, že zo začiatku vystupovali proarménsky aj USA, na čo mala veľmi silný vplyv aj miestna aktívna arménska diaspóra. Zaujímavé je, že proti duchu huntingtonovských téz o strete civilizácií, šiítsky Irán v tejto vojne nevystupoval protiarménsky.
Azerbajdžan mal koho za chrbtom?
Azerbajdžancov podporovalo Turecko, rovnako tak aj niekoľko moslimských krajín a neskôr naberala na sile aj podpora Izraela. To však až po skončení tejto krutej vojny. Na druhú stranu je nutné zdôrazniť, že dodávky zbraní prúdili z Ruska na obe strany, nielen k Arménom. V tomto sa Rusko správalo veľmi pragmaticky. Politicky, diplomaticky a vojensky stálo skutočne na arménskej strane.
Ako je možné, že Arménsko dokázalo poraziť Azerbajdžan napriek tomu, že disponovalo početne menšou armádou, rovnako tak malo menej spojencov a techniky?
Arménsko nemalo menej spojencov, hlavne tých kľúčových. Čo sa týka armády, tak je taktiež veľmi sporné, či mala arménska strana slabšiu armádu. Rozhodne ju mala menej početnú, mala menej tankov a podstatne menej bojových lietadiel. Na druhú stranu však mala lepšie organizované ozbrojené sily a tiež etnicky jednotné.
Azerbajdžan nie? Tam vojaci neboli Azerbajdžanci? Menšiny v Azerbajdžane, napríklad Lezgíni, Avari či Talyšovia, rozhodne nemali motiváciu bojovať za krajinu, s ktorou sa príliš nestotožňovali. Asymetria vo fyzickej prevahe bola vyvážená silnejšou motiváciou a tiež natvrdo povedané lepšími vojenskými, veliteľskými a strategicko-taktickými schopnosťami.
V Azerbajdžane žila veľká arménska komunita, čo sa s ňou stalo po vojne?
Väčšina utiekla. Rovnako ako Azerbajdžanci, ktorí pre zmenu žili v južnom Arménsku. Na útek sa dali aj Azerbajdžánci, ktorí žili v Náhornom Karabachu a šiestich západoazerbajdžanských okresoch, ktoré obsadili arménske vojská. V Azerbajdžane žijú maximálne tak ženy arménskeho pôvodu, ktoré sa vydali za Azerbajdžancov. A tie rozhodne svoj pôvod verejne neproklamujú. Mnoho budov arménskeho pôvodu, respektívne postavených za peniaze arménskej buržoázie 19. a raného 20. storočia, stoja ďalej, pretože nemajú výrazné arménske architektonické rysy. Arménske cirkevné budovy sú v horšom prípade zničené, v lepšom označované za chrámy kresťanov kaukazsko-albánskeho pôvodu. Kaukazskí Albánci boli pôvodnými obyvateľmi týchto oblastí, pričom sa buď armenizovali či ešte častejšie turkizovali. Zvyšky tejto populácie, ktorá si zachovala svoju pôvodnú identitu nájdeme v azerbajdžanských horách na hranici s ruským Dagestanom.
Napriek tomu, že Arménsko napomohlo vytvoreniu republiky Náhorného Karabachu, tak tento malý štát nikdy neuznala. Aké má na to dôvody?
Podľa môjho názoru sa jedná o diplomatickú taktiku, keďže dlhodobým strategickým cieľom Arménska je pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku. V samotnom Karabachu sa už síce vytvorili skupiny, ktoré skutočne chcú nezávislosť. Väčšina obyvateľov si však stále uvedomuje, že mimo Azerbajdžan môže Náhorný Karabach ako arménska entita prežiť, iba ak sa pripojí k Arménsku.
Akú úlohu má v tomto konflikte Rusko?
Podporuje prevažne Arménsko. Predovšetkým však preto, aby malo na juhu Kaukazu svojho agenta. V mnochých ohľadoch je Arménsko ruským protektorátom, aj keď to Arméni neradi počúvajú. Faktom ale je, že prítomnosť ruskej armády zhruba o sile divízie na arménskom území je pre Jerevan garanciou, že si na nich nedovolí zaútočiť nielen Azerbajdžan, ale predovšetkým Turecko. Pokiaľ sa ide o zbrane, tak Rusko je stále ochotné dodávať obom stranám. Ruský vojensko-priemyselný komplex je v tomto ohľade veľmi pragmatický. Rusko jednoducho nemá na normalizáciu arménsko-azerbajdžanských vzťahov záujem. Znížila by sa tým jeho úloha na južnom Kaukaze. Mierová dohoda by bola spojená určite aj s obojstranným odzbrojením, a to by znížilo dopyt po ruských zbraniach.
Kedy naposledy došlo k stretu medzi znepriatelenými stranami?
V apríli 2016 došlo k zatiaľ najsilnejšej reeskalácii od uzavretia prímeria v máji 1994. Niekoľko dní sa bojovalo aj za použitia helikoptér a na oboch stranách padlo okolo desať vojakov.
Aká je budúcnosť tohto zamrznutého konfliktu? Arménsko čo sa týka populácie a ekonomiky čím ďalej tým viac zaostáva za Azerbajdžanom. Môže to byť kľúčový faktor, ktorý ovplyvní konečný výsledok tohto konfliktu?
Aj vzhľadom na udalosti v roku 2016 by som nepovedal, že ide o zamrznutý konflikt. Navyše k ozbrojeným incidentom na kontaktnej línii dochádza pomerne pravidelne. Rovnako tak priamo na arménsko-azerbajdžanskej hranici pri regióne Tavuš na severovýchode Arménska. Skôr by som povedal, že ide o obmedzený ozbrojený konflikt nízkej intenzity. Súhlasím, že Arménsko tento konflikt nesmierne vyčerpáva. Ale on tiež vyčerpáva aj Azerbajdžan, hlavne jeho ekonomika je primárne založená na ťažbe nerastných surovín, čo je veľmi naivné zdanie prosperity. Navyše takéto krajiny sú veľmi náchylné k takzvanej ekonomickej holandskej chorobe.
Ako to myslíte?
Jednoducho okrem ťažby ropy a zemného plynu výraznejší ekonomický rozvoj v Azerbajdžane rozhodne nevidím. Ostatné odvetvia výrazne zaostávajú. Tak, ako v Holandsku po objavení plynu. Nová vojna je samozrejme reálnou možnosťou, ale nesmierne by poškodila nielen Arménsko, ale aj Azerbajdžan. Skôr si myslím, že situácia bude ďalej „hniť“ ako napríklad v prípade Severného Cyprusu. Tam sa to taktiež tiahne už celé generácie.
Tomáš Šmíd
Je český politolog a bezpečnostný analytik. V súčasnosti pôsobí na Vysokej Školy politických a spoločenských vied v Kolíne. Okrem toho prednáša aj na CEVRO inštitute v Prahe. Teritoriálne sa sústredí predovšetkým na prednú Euroáziu, obzvlášť na Kaukaz.
