V nich sa síce nikde nepíše vyslovene o prostitútkach, ale používa sa pojem „utešiteľka.“ Ide o japonský výraz 慰安婦 (foneticky jugun jántsu), čo sa dá obrazne preložiť ako „žena, čo poskytuje pohodlie.“
Japonská agentúra Kjodo cituje zo získaných dokumentov vysokých hodnostárov. Napríklad japonský generál po obsadení čínskeho mesta Quingdao v provincii Šandong písal depešu do Tokia, aby vláda zabezpečila jednu „utešiteľku“ na každých sedemdesiat vojakov v regióne.
V ďalšej depeši z mesta Jinan, tiež v provincii Šandong, píše iný generál pomerne dôrazne, aby vláda „neodkladne zabezpečila minimálne 500 utešiteliek v meste“ pre japonských vojakov.
Japonsko už od roku 1993 priznáva, že niektoré ženy, najmä z Južnej Kórey, boli počas druhej svetovej vojny nútene k prostitúcii. Nikdy však nebolo jasné, či to bola iba ojedinelá praktika miestnych vojenských veliteľov, alebo oficiálna politika japonskej vlády.
Aktuálne zverejnené dokumenty naznačujú, že to bolo štátom schválená nútená prostitúcia, alebo skôr sexuálne vykorisťovanie. Tvrdí to Jun Mi-hjang riaditeľka Kórejskej rady pre ženy zneužívané ako vojenské sexuálne otrokyne.
„Už niet pochýb, že zodpovedná za sexuálne otroctvo je japonská vláda a nie vojenskí jednotlivci. V dokumentoch je jasne uvedené na koľko vojakov pripadala jedna takáto zneužívaná žena,“ dodáva Mi-hjang s tým, že v okupovaných oblastiach japonská armáda zakladala nevestince.
Japonská vláda sa ospravedlnila za tieto vtedy iba vojenské praktiky v roku 2015 a preživším obetiam sexuálneho otroctva z Južnej Kórey vyčlenila asi 8 miliónov eur ako odškodné
Odhaduje sa, že až 200 000 žien bolo počas druhej svetovej vojny sexuálne zneužívané japonskou armádou. Zhruba 80 percent bolo z Kórey a boli „dislokované“ pre mužstvo. Zvyšné percento tvorili Japonky a ukoristené Európanky (napríklad Holanďanky v obsadenej Indonézii), ktoré boli „rezervované“ výlučne pri vysokých dôstojníkov.
Tam strávila viac ako tri mesiace. Každý deň bola niekoľkokrát znásilnená a bitá. Zachránil ju blížiaci sa koniec vojny a postupujúca americká armáda. Japonci ju vrátili späť k zajatej rodine, no vyhrážali sa jej smrťou, ak prezradí, čo sa dialo.
Hoci celý život po vojne bojovala s depresiami, či nočnými morami, ostala mlčať až do roku 1993. Vtedy sa ozvali tri kórejské ženy a žiadali Japonsko o ospravedlnenie. O'Herne vydala následne knihu 50 rokov mlčania a začala sa angažovať práve v prospech rovnako postihnutých žien. Získala aj najvyššie Holandské štátne vyznamenanie. Zomrela v auguste 2019 vo veku 96 rokov v Austrálii, kde sa presťahovala v roku 1960.
