Po druhej svetovej vojne sa výrazne zmenil pomer síl v Európe. Sovietsky zväz po porážke hitlerovského Nemecka upevňoval svoje pozície a svet sa začal postupne rozdeľovať na dva súperiace bloky.
Aliancia vznikla ako reakcia na rozpínavosť Sovietskeho zväzu po druhej svetovej vojne, najmä v krajinách, ktoré oslobodila Červená armáda. V poradí druhý generálny tajomník NATO Paul-Henri Spaak vyhlásil, že sovietskemu vodcovi Josifovi V. Stalinovi by mala byť v každej európskej dedine postavená socha, pretože práve vďaka nemu vzniklo NATO.
Z toho, čo som videl u našich ruských priateľov a spojencov počas vojny, som presvedčený, že po ničom inom netúžia viac, ako je sile a moc. A ničím iným neopovrhujú viac, ako je slabosť. Najmä vojenská slabosť.Britský premiér Winston Churchill v roku 1946
Ako prvý vystúpil s výzvou na obranu demokracie britský premiér Winston Churchill. V prejave nazvanom Opory mieru, ktorý predniesol v americkom Fultone 5. marca 1946, vyzval na odpor proti komunistickej ideológii. Hlavným bodom jeho prejavu bola výzva na vytvorenie pevného americko-britského vojenského spojenectva, ktoré malo úspešne vzdorovať sovietskej expanzii.
Už nasledujúci rok, pod dojmom hrozby pričlenenia Grécka a Turecka do sovietskej sféry vplyvu, vyhlásil americký prezident Harry Truman 12. marca 1947 doktrínu, ktorá znamenala začiatok budovania systému obrany proti prenikaniu komunizmu do ďalších európskych štátov.
O rok neskôr, 17. marca 1948, vznikol Bruselský pakt piatich európskych krajín – Spojeného kráľovstva, Francúzska, Belgicka, Holandska a Luxemburska, ktorý zaručoval jeho signatárom aj automatickú vzájomnú pomoc v prípade ozbrojenej agresie v Európe. O pol roka neskôr sa vytvorila vojenská štruktúra Bruselského paktu.
Keďže sa ale medzinárodnopolitická situácia zhoršovala, snaha spojencov vytvoriť ešte silnejšiu politicko-vojenskú organizáciu silnela. A s ňou rovnako aj potreba zapojiť do spoločnej obrany zámorské krajiny USA a Kanadu. Legislatívne práce na vytvorení zmluvných základov potrebných na vznik Severoatlantickej aliancie sa zintenzívnili.
Štvrtého apríla 1949 ministri zahraničných vecí 12 zakladajúcich štátov Aliancie podpísali tzv. Washingtonskú zmluvu, na základe ktorej vznikla nová vojenská organizácia – Severoatlantická aliancia. Za cieľ si stanovila politickými a vojenskými prostriedkami zaručiť slobodu a bezpečnosť svojich členov.
Kľúčový je článok 5 Washingtonskej zmluvy, podľa ktorého každá zo zmluvných strán považuje ozbrojený útok proti jednej alebo niekoľkým z členských krajín za útok proti všetkým a zaväzuje sa v takom prípade individuálne alebo v súlade s ostatnými zmluvnými stranami „podniknúť akciu, ktorú bude považovať za nevyhnutnú, vrátanie použitia ozbrojenej sily“
ČLÁNOK 5 Washingtonskej zmluvy
Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike, bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. Akýkoľvek taký ozbrojený útok a všetky opatrenia vykonané v jeho dôsledku budú bezodkladne oznámené Bezpečnostnej rade. Tieto opatrenia budú ukončené, akonáhle Bezpečnostná rada prijme opatrenia potrebné na obnovenie a zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.
NATO tvorí v súčasnosti 32 štátov. Zakladajúcimi členmi boli Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Kanada, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo, USA a Taliansko. V roku 1952 sa pridali Grécko a Turecko. Aliancia sa v roku 1955 rozšírila o Nemecko, v roku 1982 o Španielsko. Česko, Maďarsko a Poľsko vstúpili do NATO v roku 1999. V rámci najväčšieho rozšírenia Severoatlantickej aliancie sa jej členmi v roku 2004 stali Slovensko, Slovinsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Rumunsko a Bulharsko.
V roku 2009 prijalo NATO medzi seba balkánske štáty Albánsko a Chorvátsko. Nasledovali ďalšie dve balkánske krajiny – v roku 2017 Čierna Hora a v roku 2020 Severné Macedónsko. V roku 2023 vstúpilo do NATO Fínsko a zatiaľ posledným, v poradí 32. členským štátom Severoatlantickej aliancie sa 7. marca 2024 stalo Švédsko.
V širšom ponímaní sa štruktúra NATO skladá z dvoch častí – z civilnej (administratívnej) zložky a z vojenskej zložky. Rozhodnutia sa prijímajú len so súhlasom všetkých členských krajín, ktoré majú pri NATO svojich civilných stálych predstaviteľov (veľvyslancov) a vojenských zástupcov.
Hlavným politickým rozhodovacím orgánom NATO je Severoatlantická rada (North Atlantic Council – NAC) so sídlom v Bruseli.
Prvým generálnym tajomníkom NATO bol v rokoch 1952 až 1957 lord Hastings Lionel Ismay zo Spojeného kráľovstva, od 1. októbra 2014 je na čele Severoatlantickej aliancie bývalý dvojnásobný nórsky premiér Jens Stoltenberg.