Velenie námorných vzdušných systémov (NAVAIR) urobilo 28. apríla 2026 zásadný krok k transformácii moderného bojiska, keď udelilo kľúčové kontrakty na vývoj a demonštráciu autonómnych nákladných platforiem v rámci druhej fázy programu MARV-EL (Medium Aerial Resupply Vehicle – Expeditionary Logistics). Cieľom je vytvoriť stredne ťažké vzdušné zásobovacie vozidlo, ktoré dokáže operovať na taktickom okraji konfliktu. Do finálneho súboja o priazeň mariňákov vstupujú dve koncepcie postavené na základoch úspešných civilných strojov: Bell 505 a Robinson R66. Táto stratégia využitia zrelých drakov lietadiel namiesto vývoja úplne nových strojov od nuly má zabezpečiť rýchly pokrok, vysokú spoľahlivosť a ekonomickú efektivitu celého riešenia.
Foto: Robinson Unmanned
Jedným z hlavných aktérov je spoločnosť Near Earth Autonomy z Pittsburghu, ktorá v spolupráci s gigantmi Bell Textron a Moog Inc. vyvíja prototyp Uncrewed 505. Srdcom tohto stroja je autonómna architektúra Captain, softvérový rámec, ktorý nie je v armádnych kruhoch novinkou. Táto technológia už preukázala svoju životaschopnosť pri programe voliteľne pilotovaných vrtuľníkov Black Hawk. Systém Captain zabezpečuje komplexné úlohy od autonómneho vzletu cez navigáciu v prostredí bez signálu GPS a vyhýbanie sa prekážkam až po bezpečné pristátie. Celý fyzický proces konverzie a testovania zabezpečuje firma XP Services, ktorá má na konte stovky úspešných modifikácií lietadiel.
Spoločnosť Near Earth Autonomy patrí k svetovým lídrom v oblasti vývoja autonómnych systémov pre letectvo. Sídli v americkom Pittsburghu (ktorý je považovaný za jedno z hlavných centier robotiky na svete) a jej poslaním je umožniť lietadlám a vrtuľníkom lietať bezpečne bez ľudského pilota, a to aj v tých najnáročnejších podmienkach.
Technologické zameranie: „Mozog“ pre lietadlá – Near Earth nevyvíja primárne vlastné draky lietadiel, ale zameriava sa na „intelektuálny balík“ – senzory a softvér, ktoré dokážu premeniť akýkoľvek existujúci stroj na autonómny systém. Ich kľúčová architektúra, nazývaná Captain, umožňuje strojom:
- Autonómny vzlet a pristátie: Bez potreby navádzania zo zeme.
- Navigáciu bez GPS: Schopnosť orientovať sa pomocou senzorov (LIDAR, kamery) v prostredí, kde je satelitný signál rušený alebo nedostupný.
- Vyhýbanie sa prekážkam v reálnom čase: Detekcia elektrických vedení, stromov alebo iných lietadiel počas letu v nízkych výškach.
Kľúčové partnerstvá a projekty – Spoločnosť je známa svojou schopnosťou integrovať technológie do strojov renomovaných výrobcov. Medzi najvýznamnejšie projekty patria:
- Spolupráca s Bell Textron: Práca na autonómnom vrtuľníku Bell 505 pre program MARV-EL Námornej pechoty USA.
- Projekt s Armádou USA: Účasť na vývoji voliteľne pilotovaného vrtuľníka UH-60 Black Hawk.
- Kargo UAV: Spolupráca so spoločnosťou Kaman na vývoji špecializovaného nákladného dronu s rotujúcimi nosnými plochami.
Filozofia „Platformovo agnostického“ prístupu – Near Earth presadzuje stratégiu, že ich technológia by mala byť prenositeľná. To znamená, že rovnaký softvérový a hardvérový základ môže riadiť malý doručovací dron s hmotnosťou pár kilogramov, ale aj veľký transportný vrtuľník s nosnosťou niekoľkých ton. Tento prístup šetrí čas a náklady na vývoj, pretože armáda alebo civilní operátori nemusia vyvíjať nový systém pre každý typ stroja.
História a pôvod – Spoločnosť vznikla v roku 2012 ako spin-off z Inštitútu robotiky na Carnegie Mellon University (CMU). Jej zakladatelia a inžinieri stáli pri zrode prvých autonómnych lietajúcich systémov a čerpajú z desaťročí akademického výskumu v oblasti počítačového videnia a robotiky.
Strategický význam v súčasnosti – V kontexte moderných konfliktov je technológia Near Earth Autonomy kriticky dôležitá. Umožňuje totiž:
- Zásobovanie v sporných oblastiach: Kde by strata ľudského pilota bola politicky a vojensky neúnosná.
- Zníženie logistickej záťaže: Autonómne stroje môžu fungovať nepretržite bez ohľadu na únavu posádky.
- Operácie z neupravených plôch: Ich stroje dokážu vďaka senzorom samy vyhodnotiť, či je terén pod nimi bezpečný na pristátie.
Near Earth Autonomy dnes predstavuje most medzi futuristickou víziou plne autonómnej dopravy a praktickou realitou súčasného vojenského a civilného letectva. Ak sa autonómne zásobovanie stane bežným štandardom, bude to vo veľkej miere vďaka technológiám vyvinutým v tejto pittsburghskej firme.
Foto: Near Earth Autonomy
Paralelne s týmto úsilím získal kontrakt v hodnote 15,5 milióna dolárov aj tím vedený dcérskou spoločnosťou Lockheed Martin, Sikorsky, a firmou Robinson Unmanned. Ich želiezkom v ohni je R66 Turbinetruck, ktorý využíva drak populárneho vrtuľníka Robinson R66 a vkladá doň pokročilý autonómny systém MATRIX. Podobne ako konkurenčný systém od Near Earth, aj MATRIX má za sebou roky úspešných testov na strojoch Black Hawk a predstavuje vysoko zrelý „robotický mozog“, ktorý dokáže premeniť konvenčný vrtuľník na efektívny nákladný dron schopný čeliť nepriateľským hrozbám, nepriaznivému počasiu aj náročnému terénu.
Foto: Robinson Unmanned
Logistický problém, ktorý majú tieto autonómne stroje vyriešiť, je pre námornú pechotu kritický, najmä v kontexte potenciálneho konfliktu v Indo-pacifickom regióne. Nové operačné koncepty počítajú s rozptýlením malých jednotiek mariňákov na vzdialených ostrovných pozíciách a predsunutých základniach. Udržanie zásobovacieho reťazca pre takéto jednotky pomocou pilotovaných vrtuľníkov je nielen extrémne nebezpečné kvôli protivzdušnej obrane nepriateľa, ale naráža aj na limity ľudskej vytrvalosti. Autonómny stroj nespí, nepotrebuje prestávky na odpočinok a v prípade jeho zostrelenia neriskuje armáda životy vycvičených pilotov. Je to efektívny nástroj, ktorý vypĺňa medzeru medzi malými taktickými dronmi a veľkými transportnými lietadlami.
Čítajte viac Lacné zachytávacie drony osvedčené na Ukrajine ochránili amerických vojakov pred iránskymi Shahedmi
Výkonnostné parametre stanovené programom MARV-EL sú nastavené veľmi ambiciózne. Stroje musia byť schopné uniesť náklad o hmotnosti minimálne 1 300 libier (približne 590 kg) pri bojovom rádiuse 100 námorných míľ (185 km). Návrhy oboch tímov však naznačujú, že konečné kapacity by mohli byť ešte vyššie, pričom horná hranica užitočného zaťaženia sa odhaduje až na 2 500 libier. Dôležitým aspektom je aj logistika samotných dronov. Napríklad Uncrewed 505 je navrhnutý tak, aby sa dva kusy zmestili do nákladového priestoru lietadla C-130 s minimálnou potrebou demontáže, čo umožňuje ich bleskové nasadenie kdekoľvek na svete.
Čítajte viac Budúcnosť vrtuľníka CH-47 Chinook: Od nosiča rojov dronov k autonómnemu lietaniu
Inžiniersky prístup oboch tímov sa vyznačuje snahou o maximálnu intuíciu pri ovládaní. Operátori nebudú musieť prechádzať zdĺhavým výcvikom na nové systémy, pretože drony sa integrujú priamo do existujúcich digitálnych rozhraní velenia námornej pechoty, ako sú MAGTAB a MANGL. Misie sa zadávajú jednoducho prostredníctvom tabletu alebo bežného digitálneho zariadenia. Aj pozemná manipulácia s nákladom zostáva verná štandardom; na nakladanie a vykladanie nie je potrebné žiadne špeciálne vybavenie, postačia bežné paletové vozíky a vysokozdvižné vozíky. Táto filozofia znižuje infraštruktúrnu záťaž na predsunutých základniach a robí systém prakticky využiteľným v reálnom boji.
Foto: Leidos
Časový plán rozvoja je stanovený na 36 mesiacov, počas ktorých prebehnú intenzívne letové testy a integrácia systémov. Ak programy splnia očakávania, o tri roky bude mať „mariňák“ na osamotenej základni v Pacifiku k dispozícii technológiu, ktorá mu doručí muníciu, zdravotnícky materiál alebo palivo v momente, keď to bude najviac potrebovať, bez ohľadu na dennú dobu či intenzitu nepriateľskej hrozby. Okrem logistiky sa navyše otvárajú dvere pre ďalšie modifikácie týchto platforiem pre potreby elektronického boja, prieskumu alebo komunikačného relé. Námorná pechota USA tak získava nielen nákladný vrtuľník, ale univerzálnu autonómnu platformu, ktorá zásadne mení pravidlá hry v modernom expedičnom bojovaní.
