Vojenská technológia prechádza zásadnou transformáciou, ktorú najlepšie ilustruje zrod a úspech amerického systému LUCAS. Tento samovražedný dron s dlhým doletom, ktorý vznikol ako reverzným inžinierstvom vytvorený klon iránskeho stroja Shahed-136, predstavuje prelom v uvažovaní Pentagónu o modernej vojne. Michael Horowitz, kľúčová postava pri zrode tohto programu v rozhovore pre webovú stránku The War Zone odhaľuje, že cesta k „presnej mase“ nebola len o technológii, ale najmä o zmene mentality v prostredí, ktoré desaťročia uprednostňovalo kvalitu nad kvantitou.
Michael C. Horowitz je popredný americký expert na medzinárodnú bezpečnosť, vojenské technológie a vplyv umelej inteligencie na vedenie vojny. V akademických aj politických kruhoch je vnímaný ako kľúčový architekt modernizácie amerických obranných síl, ktorý dlhodobo upozorňoval na to, že technologická dominancia USA sa už nemôže spoliehať len na niekoľko drahých platforiem.
Kariéra v Pentagóne a verejná služba – Jeho pôsobenie v administratíve prezidenta Bidena v rokoch 2022 až 2024 bolo zásadné pre preformátovanie pohľadu armády na inovácie. Ako zástupca asistenta ministra obrany pre rozvoj síl a vznikajúce spôsobilosti mal na starosti hľadanie a presadzovanie technológií, ktoré by Pentagónu umožnili reagovať na nové hrozby rýchlejšie než doteraz. Bol jedným z hlavných motorov iniciatív, ktoré sa snažili obísť pomalý byrokratický systém obstarávania zbraní a sústrediť sa na praktické využitie autonómnych systémov a dronov.
Akademické zázemie a výskum – Pred vstupom do štátnej služby si vybudoval renomé ako profesor politológie na University of Pennsylvania a riaditeľ inštitútu Perry World House. Vo svojej knihe The Diffusion of Military Power (Šírenie vojenskej moci), ktorá získala viacero ocenení, analyzoval, ako sa nové vojenské technológie šíria medzi štátmi a prečo niektoré armády dokážu inovácie prijať úspešnejšie než iné. Jeho výskum sa často zameriava na to, ako drony a umelá inteligencia menia globálnu stabilitu a riziko neúmyselnej eskalácie konfliktov.
Prínos k projektu LUCAS – V kontexte rozhovoru o drome LUCAS je Horowitz postavou, ktorá prepojila teoretickú potrebu „presnej masy“ s reálnym financovaním. Bol to práve on, kto presadzoval, aby sa americká armáda nebála „reverzného inžinierstva“ úspešných nepriateľských konceptov (ako iránsky Shahed). Verí, že v budúcom konflikte, najmä v Indo-Pacifiku, bude rozhodovať schopnosť vyrábať tisíce lacných, inteligentných zbraní.
Foto: US Army
Genéza systému LUCAS (Low-Cost Uncrewed Combat Attack System) siaha do začiatku roka 2024, kedy americké úrady začali analyzovať trosky iránskych dronov získané z ukrajinského bojiska. Skúsenosti Ruska, ktoré na Ukrajinu vyslalo tisíce Shahedov, jasne ukázali, že v ére moderných konfliktov potrebujú Spojené štáty lacnejšie alternatívy k svojim „exkluzívnym“ a extrémne drahým zbraňovým systémom. Americký arzenál bol dovtedy budovaný na presvedčení, že malý počet špičkových zbraní preváži akéhokoľvek protivníka. Vojna na Ukrajine však toto presvedčenie vyvrátila a ukázala silu „presnej masy“.
Pojem „presná masa“ (v origináli precision mass) v kontexte tohto rozhovoru označuje novú vojenskú stratégiu, ktorá kombinuje dve predtým oddelené vlastnosti zbraní: vysokú presnosť zásahu a obrovské množstvo (kvantitu). Michael Horowitz týmto termínom opisuje prechod od tradičnej americkej doktríny k novému spôsobu vedenia vojny. Tento koncept oživuje starú vojenskú myšlienku, že samotné množstvo (masa) sa pri dosiahnutí určitej úrovne stáva strategickou výhodou (kvalitou). V spojení s moderným softvérom a navigáciou (presnosťou) to umožňuje viesť kampane, ktoré sú pre nepriateľa finančne aj logisticky neudržateľné.
Čítajte viac Ozbrojené sily USA nasadili v Iráne prvýkrát vlastné drony s dlhým doletom
Zavedenie systému LUCAS nebolo spojené s odporom voči samotnému konceptu, ale skôr s výzvou, ako integrovať niečo tak radikálne odlišné do zavedených procesov obstarávania. Program začal pod Bidenovou administratívou a vyvrcholil pod Trumpom, pričom kľúčovú úlohu zohrali ľudia ako Alex Lovett a tím Veliteľstva Stred Ozbrojených síl USA CENTCOM. Rozhodnutie investovať desiatky miliónov dolárov do systému, ktorý bol v čase výberu len maketou, bolo vnímané ako akceptovateľné riziko v čase globálneho nedostatku munície. Michael Horowitz zdôrazňuje, že cieľom nebolo vyrobiť najlepšiu možnú verziu drona, ale investovať do kapacity, kde kvantita vytvára vlastnú kvalitu.
Foto: Indiana National Guard
Prvé bojové nasadenie systému LUCAS počas operácie Epic Fury potvrdilo jeho vysokú účinnosť a admirál Brad Cooper (veliteľ CENTCOM) ho dokonca označil za nenahraditeľný. Strategický význam tohto drona spočíva v jeho ekonomickej asymetrii. Matematika nepustí: za cenu 400 striel Tomahawk dokážu USA vyrobiť až 46 000 kusov systému LUCAS. To vytvára úplne novú úroveň hĺbky zásobníkov, ktorá je nevyhnutná nielen pre Blízky východ, ale predovšetkým pre potenciálny konflikt v Indo-Pacifiku. LUCAS nemá nahradiť Tomahawky, ale dopĺňať ich v rámci „high-low“ mixu, kde lacné drony zahlcujú obranu protivníka a čistia cestu pre sofistikovanejšie rakety.
Čítajte viac Pentagón investuje miliardy do digitálneho mozgu vzdušných operácií
Budúcnosť programu LUCAS smeruje k masovej výrobe podľa historického modelu „Liberty Ship“ z druhej svetovej vojny. Keďže štát vlastní duševné vlastníctvo, môže do výroby zapojiť viacerých dodávateľov súčasne, čo zrýchli dodávky a zníži riziká v dodávateľskom reťazci. S vylepšeným softvérom, satelitnými dátovými spojmi a schopnosťou zasahovať aj pohyblivé ciele sa LUCAS stáva kľúčovým prvkom americkej stratégie. V prípade konfrontácie s Čínou by schopnosť zaplaviť priestor desiatkami až stovkami tisíc týchto presných a lacných systémov mohla zásadne skomplikovať čínsku obranu a vytvoriť úplne nové útočné vektory, ktoré predtým neboli k dispozícii.
Pojem Liberty Ship (Loď slobody) odkazuje na jednu z najpozoruhodnejších priemyselných a logistických operácií v dejinách, ktorá prebehla v Spojených štátoch počas druhej svetovej vojny. Ide o symbol masovej výroby a schopnosti rýchlo nahradiť straty na bojisku.
Historický kontext – Na začiatku vojny nemecké ponorky potápali spojenecké obchodné lode v Atlantiku rýchlejšie, než ich Británia stíhala vyrábať. Spojené štáty preto spustili program na výstavbu tisícov nákladných lodí, ktoré mali byť jednoduché na výrobu, lacné a funkčné.
Kľúčové vlastnosti modelu Liberty Ship – Tieto lode neboli technologicky špičkové – v skutočnosti ich vtedajší prezident Franklin D. Roosevelt označil za „škaredé káčatká“. Ich sila však spočívala v niečom inom:
- Štandardizácia: Všetky lode boli identické, čo umožňovalo vyrábať diely v továrňach po celých USA a na lodeniciach ich už len skladať.
- Zmena technológie: Namiesto zdĺhavého nitovania sa začalo používať zváranie, čo dramaticky skrátilo čas výstavby.
- Rýchlosť výroby: Kým prvá loď sa stavala 244 dní, neskôr sa priemerný čas skrátil na približne 42 dní. Rekord držala loď SS Robert E. Peary, ktorú zostavili za neuveriteľné 4 dni a 15 hodín.
- Objem: Celkovo bolo postavených viac ako 2 700 kusov, čím USA doslova prečíslili nemecké ponorky.
Čo to znamená v kontexte rozhovoru o dronoch – Keď Michael Horowitz v rozhovore hovorí, že vláda by mala pri dronoch LUCAS postupovať podľa modelu Liberty Ship, myslí tým presne túto stratégiu:
- Vlastníctvo dizajnu: Štát vlastní plány (tak ako vlastnil plány na Liberty Ships), takže nie je závislý od jedného konkrétneho výrobcu.
- Masové zapojenie priemyslu: Plány sa poskytnú viacerým firmám naraz. Drony potom môžu vyrábať nielen špecializované zbrojovky, ale aj bežné komerčné fabriky, ktoré majú voľné kapacity.
- Kvantita nad zložitosťou: Cieľom nie je postaviť najlepšiu loď (alebo dron) na svete, ale postaviť ich tak veľa a tak rýchlo, aby protivník nebol schopný na tento nápor reagovať.
V podstate ide o preklopenie výroby zbraní z „ručnej remeselnej práce“ na „pásovú výrobu“.
