Analýza portálu The War Zone (TWZ) upozorňuje, že nejde len o väčšiu plochu zásahu. Kľúčové je, že vysoké uvoľnenie submunície núti obrancu zničiť raketu ešte pred separáciou hlavice, inak sa terminálna obrana dostáva do výrazne nevýhodnej situácie. Podľa Reuters sa tieto hlavice rozpadávajú vo výške približne 7 až 10 kilometrov nad zemou a rozptyľujú desiatky samostatných submunícií, čím menia jeden cieľ na mnoho menších.
Podľa izraelského vojenského predstaviteľa, ktorého cituje Reuters, má iránska kazetová hlavica zhruba 24 submunícií, z ktorých každá nesie asi 2 až 5 kilogramov výbušniny. Ich lokálny účinok je menší než pri jednotnej hlavici, ale rozptyl po širokom území zvyšuje počet miest dopadu a komplikuje ochranu civilných oblastí.
Analýza TWZ uvádza, že bežná iránska kazetová hlavica môže niesť približne 20 až 30 submunícií, kým väčšie rakety z rodiny Chorramšahr údajne až okolo 80. Portál zároveň píše, že jednotlivé bomby môžu obsahovať približne 1,8 až 5 kilogramov výbušniny a ich deštrukčný účinok zvyšuje vysoká dopadová rýchlosť.
Práve rodina rakiet Chorramšahr je v tomto prípade podstatná. Databáza Missile Threat pri CSIS uvádza, že Chorramšahr má deklarovaný dolet približne 2 000 kilometrov a unesie bojovú záťaž až okolo 1 800 kilogramov. Irán podľa dostupných technických podkladov neukazuje plnohodnotnú schopnosť nezávisle navádzať viac návratových telies na rozdielne ciele, ale využíva veľký kužeľovitý priestor hlavice na rozptyl submunície pri zostupe.
Behnam Ben Taleblu, vedecký pracovník nadácie FDD, pre portál TWZ uviedol, že Irán v minulosti zverejňoval snímky trikonických bojových hlavíc vybavených viacerými typmi bômb a tieto hlavice sám označuje ako „pršiace hlavice“. Podľa neho režim pri Chorramšahre v podstate plní veľkú kužeľovú hlavicu množstvom menších náloží, ktoré sa rozpoja pri návrate do atmosféry.
Pre izraelskú obranu je problémom aj to, že pred separáciou je veľmi ťažké rozlíšiť, či prichádzajúca balistická raketa nesie klasickú jednotnú hlavicu alebo kazetovú náplň. Obranca tak musí robiť rozhodnutie o prioritách často bez istej znalosti typu hrozby, čo ďalej zvyšuje tlak na zásoby vyšších vrstiev obrany.
Z terminálnych systémov je v tejto súvislosti najčastejšie spomínaný izraelský systém Dávidov prak. CSIS uvádza, že jeho interceptor Stunner je schopný ničiť ciele vo výškach do približne 15 kilometrov a na vzdialenosť 40 až 300 kilometrov. To znamená, že pri uvoľnení submunície vo výške 7 až 10 kilometrov sa obranca pohybuje na hrane, kde už veľmi záleží na geometrii letu a polohe odpaľovača.
Ak sa raketu nepodarí zničiť pred otvorením hlavice, obranca už nečelí jednej veľkej hrozbe, ale desiatkam menších. Vtedy prudko klesá efektivita terminálnej obrany, pretože jednotlivé submunície padajú na širokej ploche, majú nižší radarový a infračervený podpis a vyžadujú veľmi rýchle triedenie priorít.
Experti sa zhodujú, že optimálnym riešením je ničiť tieto rakety ešte pred separáciou, teda vo vyššej vrstve obrany. To presúva ťažisko boja na exoatmosférické alebo prechodové intercepty v strednej fáze letu, kde nastupujú systémy ako Arrow 3, SM-3 alebo v niektorých scenároch THAAD a SM-6.
Podľa Lockheed Martin je práve americký systém THAAD ako jediný navrhnutý na ničenie cieľov mimo atmosféry aj v atmosfére. TWZ zároveň cituje bývalého veliteľa protivzdušnej obrany Davida Shanka, podľa ktorého práve systémy ‚vyššej vrstvy‘ protiraketovej obrany (upper-tier) majú najväčšiu šancu zničiť nosič ešte pred vypustením submunície.
Upper-tier systémy – ide o takzvané systémy vyššej vrstvy protiraketovej obrany, ktoré dokážu ničiť balistické rakety vo veľkých výškach ešte predtým, než uvoľnia svoju bojovú náplň.
Systémy zasahujú rakety v strednej fáze letu alebo na začiatku terminálnej fázy.
Podobne funguje aj námorná vetva tejto obrany. CSIS označuje SM-3 za exoatmosférický interceptor určený na ničenie balistických rakiet v strednej fáze letu. To z neho robí presne ten typ zbrane, ktorý je proti kazetovým balistickým hlaviciam najcennejší, pretože útočnú raketu môže zastaviť ešte ako jeden cieľ.
Práve tu sa otvára druhý problém – zásoby. Strelivo pre vyššie vrstvy obrany je drahé, vyrába sa roky a skladuje sa v menších počtoch než munícia pre nižšie poschodia PVO. Iránske kazetové hlavice tak spôsobujú aj logistický a ekonomický tlak.
Aj preto je dôležitý rozptyl dopadov. Times of Israel uviedol, že izraelská armáda odhadovala pri jednom z útokov rozpad hlavice asi vo výške 7 kilometrov a rozptyl približne v okruhu 10 kilometrov. CNN pri dvoch útokoch analyzovala pásma dopadov dlhé asi 11 až 13 kilometrov a Haaretz v jednom prípade písal o siedmich zasiahnutých obývaných lokalitách v zóne širokej takmer 27 kilometrov.
To naznačuje, že nie všetky útoky prebiehali v rovnakej letovej geometrii. Čím vyššie a skôr sa hlavica otvorí, tým širšie môže byť pole dopadu a tým menšiu šancu má terminálna obrana zareagovať po separácii. Aj preto TWZ označuje vysoké uvoľnenie submunície za taktiku, ktorá môže mať dôsledky ďaleko za hranicami Blízkeho východu, najmä pre scenáre v Tichomorí.
Ďalším dôležitým bodom je reakčný čas. Shank pre TWZ upozornil, že v blízkovýchodnom prostredí sú vzdialenosti krátke a čas na reakciu sa pri raketách s rozptylovou náplňou ešte viac skracuje, v niektorých prípadoch na jednu až dve minúty. To znamená menej času na potvrdenie typu cieľa, pridelenie zbraňového systému aj samotný výstrel.
Medzinárodný inštitút pre strategické štúdie (IISS) vo svojich analýzach iránskeho raketového programu dlhodobo upozorňuje, že pri raketách s veľkou nosnosťou môže byť časť záťaže vyhradená nie len na výbušninu, ale aj na prostriedky určené na zmätenie protiraketovej obrany, vrátane viacnásobných návratových telies alebo klamných cieľov. Súčasné použitie kazetových hlavíc tak zapadá do logiky obchádzania izraelskej obrany.
Čítajte viac Slepé Patrioty na Blízkom východe? Irán triafa Achillovu pätu americkej obrany
