Wall Street Journal upozornil, že Irán sa v odvete po americko-izraelských úderoch zameral na radary a komunikačné uzly, ktoré podopierajú americkú a spojeneckú protiraketovú obranu v Katare, Jordánsku, Bahrajne či ďalších štátoch regiónu. Ide o jasne rozpoznateľnú taktiku Iránu, ktorý sa najprv snaží oslabiť senzory, potom zvýšiť šancu, že ďalšie rakety alebo drony prejdú.
Na internete sa objavujú tvrdenia, že iránske rakety „obchádzajú Patrioty“. V technickom zmysle to býva nepresné. Oveľa presnejšie je povedať, že Irán sa snaží rozbiť alebo oslabiť sieť, z ktorej Patriot čerpá údaje. Ak systém príde o radarové pokrytie alebo sa mu zhorší včasné varovanie, pravdepodobnosť prieniku prirodzene rastie.
Keď obrana oslepne
Patriot nie je samostatná „zázračná“ raketa. Je to súčasť širšieho reťazca. Cieľ treba odhaliť, sledovať, vyhodnotiť a až potom proti nemu odpáliť interceptor. Podobne fungujú aj vyššie vrstvy obrany typu THAAD, ktoré stoja na výkonných radaroch a na presnom prenose dát medzi senzormi a odpaľovačmi.
The War Zone v tejto súvislosti upozornil, že Irán sa opakovane zameral práve na najcennejšie radary protivzdušnej a protiraketovej obrany v regióne. Podľa tohto zdroja existujú silné indície, že poškodený alebo zničený bol americký radar AN/TPY-2 v Jordánsku a poškodený bol aj veľký americký radar AN/FPS-132 v Katare.
Tieto systémy pritom nie sú len drahé. Sú aj ťažko nahraditeľné. The War Zone pripomína, že radarov AN/TPY-2 bolo vyrobených len obmedzené množstvo a ich cena sa pohybuje približne na úrovni 250 až 300 miliónov dolárov za kus. Pri katarskom AN/FPS-132 išlo už pri predaji o balík v hodnote okolo 1,1 miliardy dolárov a takéto schopnosti sa neobnovujú v týždňoch, ale v rokoch.
Práve v tom spočíva jadro problému. Na vyradenie takéhoto radaru nemusí protivník zničiť celý systém spektakulárnym zásahom. Niekedy stačí poškodenie, ktoré ho dočasne alebo dlhodobo vyradí z prevádzky. Pri veľkých statických alebo polo-statických radaroch môže aj zdanlivo menší zásah znamenať stratu kľúčovej schopnosti.
Iránska taktika: rozklad systému
Iránska taktika preto nevyzerá ako snaha vyhrať duel „jedna raketa proti jednému Patriotu“. Oveľa viac pripomína postupné rozkladanie celej obrannej architektúry. Drony môžu zahlcovať alebo rozptyľovať obranu, útoky na radary a komunikačné body ju oslabujú a následné raketové údery potom majú vyššiu šancu na úspech.
Práve to je paradox modernej vojny. Aj veľmi pokročilé systémy, určené na ničenie balistických striel, môžu byť zraniteľné voči podstatne lacnejším hrozbám. The War Zone upozorňuje, že jednosmerné útočné drony sa stali vážnou hrozbou aj pre vysoko sofistikované radary, ktoré boli pôvodne navrhované na sledovanie extrémne rýchlych cieľov.
Takýto prístup zároveň vytvára tlak nielen na techniku, ale aj na zásoby munície. Agentúra Associated Press informovala, že Spojené štáty presunuli značný počet rakiet Patriot z Európy smerom na Blízky východ, čo vyvolalo obavy z medzier v európskej protivzdušnej obrane. Dve batérie Patriot smerovali z Nemecka do Turecka a americkí predstavitelia hovorili aj o rednúcich zásobách interceptorov.
AP zároveň citovala amerických činiteľov, podľa ktorých sa Patrioty v regióne používajú aj proti relatívne lacným iránskym dronom Šáhid – teda proti hrozbám, na ktoré je takýto drahý interceptor z vojenského aj ekonomického hľadiska len veľmi nekomfortné riešenie. Práve preto Washington začal do regiónu posielať aj lacnejšie prostriedky boja proti dronom, vrátane systému Merops.
Bahrajn ukázal druhú stranu problému
Ak útoky na radary odhaľujú zraniteľnosť senzorov, incident v Bahrajne ukázal ďalší problém: čo sa stane, keď sa veľmi silný interceptor použije proti lacnej hrozbe nad civilným priestorom. Reuters v investigatívnej reportáži uviedol, že pri výbuchu z 9. marca v bahrajnskom Mahazze, pri ktorom bolo zranených 32 ľudí vrátane detí, bol s miernou až vysokou pravdepodobnosťou zapojený interceptor odpálený z americky prevádzkovanej batérie Patriot.
Reuters sa opieral o analýzu výskumníkov z Middlebury Institute of International Studies, ktorí pracovali s videami z otvorených zdrojov, geolokáciou a komerčnými satelitnými snímkami. Ich záver bol, že podozrivá strela pravdepodobne vyštartovala z pozície Patriotu pri Riffe, približne sedem kilometrov juhozápadne od zasiahnutej štvrte. Reuters dodal, že ďalší experti, ktorým analýzu ukázal, nenašli dôvod tento záver spochybniť.
Bahrajn následne prvýkrát priznal, že pri incidente zohral úlohu Patriot, no tvrdil, že interceptor úspešne zasiahol iránsky dron vo vzduchu a zachránil životy. Zároveň však Reuters upozornil, že Bahrajn ani Washington nepredložili dôkaz, že sa nad štvrťou skutočne nachádzal iránsky dron, a samotná analýza Middlebury označila čistú verziu úspešného zásahu za menej pravdepodobnú než oficiálne vyhlásenia.
Lekcia, ktorú Západ nechcel dostať
Keď sa tieto línie spoja, vzniká pomerne jasný obraz. Irán sa nesnaží len „prestrelovať“ americkú obranu väčším počtom rakiet. Snaží sa nájsť jej slabé body – radary, komunikačné uzly, zásoby interceptorov aj politickú ochotu míňať drahé strely na lacné ciele.
Útok na radar môže mať oveľa väčší význam než jeden dopad rakety na konkrétny objekt. Veľké radary v regióne netvoria len lokálnu ochranu jednej základne. Sú súčasťou širšej siete včasného varovania a regionálneho situačného prehľadu. Ak takýto senzor vypadne, neznamená to len menej ochrany pre jedno miesto, ale aj horší obraz o tom, čo sa deje vo vzduchu v širšom okolí.
Aj preto americká armáda podľa Wall Street Journal narýchlo riešila náhradu radaru AN/TPY-2 v Jordánsku. Samotná potreba takéhoto presunu naznačuje, že obranná sieť je pod tlakom, aj keď štáty v regióne naďalej hovoria o vysokých percentách úspešných zachytení.
The War Zone pripomína, že veľké statické radary sú z princípu zraniteľné: ich poloha je známa, fyzicky sa chránia len ťažko a ich citlivé časti možno vyradiť aj relatívne menšou muníciou. V ére lacných dronov a presne navádzaných zbraní sa tak z najcennejších senzorov stávajú zároveň aj najlákavejšie ciele.