Štvrté výročie ruskej invázie do Ukrajiny, Macron ani Scholz nepresvedčili Putina, aby ju nezačínal

Kedy sa naozaj začala vojna Ruska proti Ukrajine? Ukrajinci v tomto majú úplne jasno a tento postoj je dnes kľúčovým pilierom ich národnej identity. Za začiatok ruskej vojny proti Ukrajine nepovažujú február 2022, ale 20. február 2014. Tento dátum je dokonca vyrazený na ruských medailách „Za návrat Krymu“, čo Ukrajinci často uvádzajú ako priamy dôkaz ruskej agresie. Tu sú tri hlavné udalosti, ktoré Ukrajinci vnímajú ako začiatok vojny:

Operácia na obsadenie Krymu (február 2014) – Vojna sa pre nich nezačala výstrelom, ale objavením sa „zelených mužíčkov“ (ruských vojakov bez označenia) na Kryme.

• 20. február 2014: Tento deň považuje ukrajinský parlament za oficiálny začiatok dočasnej okupácie Krymu. Stalo sa to v čase, keď v Kyjeve vrcholili protesty na Majdane a vtedajší prezident Viktor Janukovyč bol ešte stále v krajine (ušiel až 21. februára).
• Obsadenie parlamentu: 27. februára ruské špeciálne sily obsadili budovu parlamentu a vlády Autonómnej republiky Krym v Simferopole, čo viedlo k následnému nelegálnemu referendu a anexii.

Hybridná vojna na Donbase (jar 2014) – Po Kryme sa konflikt presunul na východ Ukrajiny, čo Kyjev vníma ako druhú fázu tej istej ruskej invázie.

• Slavjansk: Za jeden z bodov, odkiaľ niet návratu, považujú 12. apríl 2014, kedy skupina ozbrojencov pod vedením dôstojníka ruskej Federálnej služby bezpečnosti (FSB – Федеральная служба безопасности) Igora Girkina (Strelkova) obsadila policajnú stanicu a vládne budovy v Slavjansku.
• ATO: Ukrajina v reakcii na to vyhlásila Protiteroristickú operáciu (ATO – антитерористична операція), čím sa začali otvorené boje, ktoré s rôznou intenzitou trvali až do veľkej invázie v roku 2022.

Zmena paradigmy: Od konfliktu k vojne – V roku 2014 svet a mnohé médiá hovorili o občianskej vojne alebo vnútornom konflikte. Ukrajinci to však od prvej sekundy nazývali ruskou agresiou. Poukazujú na to, že bez ruských peňazí, zbraní, veliteľov (ako Girkin) a neskôr aj priameho zapojenia regulárnej ruskej armády (napríklad v bitkách pri Ilovajsku v auguste 2014 alebo v Debalceve v roku 2015) by k žiadnemu povstaniu na východe nedošlo. Tento pohľad vysvetľuje, prečo sú Ukrajinci takí neoblomní pri otázke hraníc z roku 1991. Ak by prijali prímerie na súčasnej línii, mali by pocit, že len legitimizujú agresiu, ktorá trvá už 12 rokov (2014 – 2026).

Pojem „víťazstvo“ je v ruskej politickej rétorike roku 2026 omnoho ohybnejší než v Kyjeve. Keďže Kremeľ kontroluje informačný priestor, môže si dovoliť víťazstvo redefinovať podľa aktuálnej situácie na fronte. Napriek tomu možno ruské predstavy rozdeliť do troch hlavných rovín:

Územné zisky a „Nová realita“ – Pre ruských politikov je dnes minimálnym víťazstvom uznanie ich verzie ústavy z roku 2022. Trvajú na tom, že Ukrajina (a svet) musí akceptovať anexiu piatich oblastí:

• Krym, Donecká, Luhanská, Záporožská a Chersonská oblasť.
• Víťazstvom je pre nich úplné vytlačenie ukrajinskej armády za hranice týchto administratívnych celkov (vrátane miest ako Záporožie či Cherson, ktoré Rusko v súčasnosti plne neovláda).

„Neutralizácia“ Ukrajiny (Demilitarizácia a Denacifikácia) – Tieto dva vágne pojmy z úvodu vojny sa v roku 2026 transformovali na konkrétne politické požiadavky:

• Zákaz vstupu do NATO: Rusko považuje za víťazstvo len taký stav, kde Ukrajina zostane v „šedej zóne“ bez bezpečnostných záruk Západu.
• Limitovaná armáda: Moskva chce, aby Ukrajina mala len symbolické vojsko bez útočných zbraní a rakiet dlhého doletu.
• Zmena režimu (neoficiálne): Hoci už otvorene nehovoria o dobytí Kyjeva, víťazstvo si predstavujú ako nastolenie vlády, ktorá bude „kooperatívna“ a preruší väzby so Západom.

Geopolitický triumf nad Západom – Pre Putina a jeho okolie je víťazstvo na Ukrajine len prostriedkom k vyššiemu cieľu. Skutočným víťazstvom je pre nich:

• Koniec „unipolárneho sveta“: Dôkaz, že USA už nedokážu diktovať pravidlá a že Rusko má právo na svoju „sféru vplyvu“ (tzv. Jalta 2.0).
• Zrušenie sankcií: Ruskí politici si víťazstvo predstavujú ako moment, kedy Západ pod tlakom energetickej či ekonomickej únavy „uzná chybu“, zruší sankcie a vráti sa k obchodu business as usual.
• Rozklad západnej jednoty: Víťazstvom je stav, kedy sa EÚ a NATO rozhádajú v otázke ďalšej pomoci Ukrajine.

Rozpor medzi politickou rétorikou a armádou – Kým politici ako Medvedev hovoria o dobytí Odesy či až Lisabonu, ruská armáda (ako ukázala správa ISW o Rudskom) vníma ako víťazstvo aj dobytie malej dediny na hraniciach, ak ho dokážu propagandisticky predať ako „strategický zlom“.

Posledná osobná návšteva Emmanuela Macrona v Moskve sa uskutočnila v pondelok 7. februára 2022. Trvala viac ako päť hodín a skončila sa neskoro v noci (tlačová konferencia prebiehala už po polnoci 8. februára). Táto návšteva vošla do dejín nielen kvôli bizarnému 6-metrovému bielemu stolu, ale predovšetkým ako príklad toho, ako Putin využil diplomaciu na krytie príprav na inváziu. Klamstvá neboli len o detailoch, ale o celkovom zámere. Tu sú hlavné body:

• Prísľub deeskalácie: Macron po stretnutí odchádzal s presvedčením, že dosiahol dohodu. Francúzski predstavitelia vtedy médiám tlmočili, že Putin sľúbil, že nepodnikne žiadne nové „vojenské iniciatívy“ a že po skončení cvičení v Bielorusku (20. februára) sa ruské vojská stiahnu. Kremeľ to však hneď na druhý deň ústami hovorcu Peskova poprel slovami, že „v súčasnej situácii nemôže byť reč o žiadnych dohodách“.
• „Cvičenia“ ako zásterka: Putin počas stretnutia opakovane tvrdil, že masívna prítomnosť vojsk na hraniciach je len súčasťou plánovaných cvičení a Rusko nemá v úmysle zaútočiť. O 17 dní neskôr tie isté jednotky prekročili hranice.
• Minské dohody: Putin vinu za napätie hádzal výhradne na Kyjev a tvrdil, že on má záujem na diplomatickom riešení v rámci Minských dohôd. V skutočnosti už v tom čase zrejme plánoval ich definitívne pochovanie, čo sa stalo 21. februára uznaním separatistických republík.
• Osobný tón (vtedy ešte „tykanie“): Macron a Putin si vtedy ešte tykali. Putin využíval túto zdanlivú blízkosť na to, aby v Macronovi vzbudil dojem, že Francúzsko môže byť hlavným sprostredkovateľom mieru, čím ho v podstate „vodil za nos“, kým dokončoval logistiku útoku.

Posledný telefonát (20. február 2022) – Hoci osobná návšteva bola 7. februára, za zmienku stojí ich posledný telefonát, ktorý sa odohral len štyri dni pred vojnou. Bol zverejnený v dokumente „Un Président, l'Europe et la guerre“. V ňom Macron navrhuje Putinovi stretnutie s Bidenom v Ženeve. Putin v telefóne odpovedá: „V zásade súhlasím,“ ale vzápätí dodáva, že radšej by išiel hrať hokej, než by mal riešiť detaily samitu. O pár hodín neskôr uznal nezávislosť Donbasu a diplomacia definitívne skončila.

Posledná osobná návšteva nemeckého kancelára Olafa Scholza v Moskve sa uskutočnila v utorok 15. februára 2022, teda presne deväť dní pred začiatkom ruskej invázie. Podobne ako v prípade Macrona, aj toto stretnutie bolo poznačené symbolikou obrovského stola a snahou o diplomatické riešenie v hodine dvanástej. Tu je prehľad toho, ako Putin počas tohto stretnutia zavádzal:

• Tvrdenia o stiahnutí vojsk: Práve v deň Scholzovej návštevy ruské ministerstvo obrany vyhlásilo, že časť jednotiek sa po skončení cvičení začína vracať do svojich základní. Putin to na tlačovej konferencii prezentoval ako dôkaz mierových úmyslov. Scholz tento signál vtedy opatrne privítal ako dobrú správu, no realita bola opačná – vojská sa v skutočnosti presúvali do útočných pozícií.
• „Genocída“ na Donbase: Putin počas spoločnej tlačovej konferencie vyhlásil, že situácia na východe Ukrajiny je „genocídou“. Scholz na to reagoval priamo na mieste slovami, že toto tvrdenie je absurdné a nesprávne. Putin toto klamstvo neskôr použil ako jeden z hlavných dôvodov na začatie „špeciálnej vojenskej operácie“.
• Otázka NATO: Scholz Putina ubezpečoval, že rozširovanie NATO o Ukrajinu nie je témou dňa a počas ich funkčných období sa takmer určite nestane. Putin sa však tváril, že túto garanciu považuje za nedostatočnú a že Rusko je bezprostredne ohrozené, hoci v súkromných rozhovoroch (ako neskôr Scholz priznal) Putin spochybňoval samotnú existenciu Ukrajiny ako samostatného štátu.
• Diplomatická ochota: Putin v Moskve tvrdil, že je pripravený na ďalšie rokovania o bezpečnosti v Európe a o raketách stredného doletu. V skutočnosti však len naťahoval čas, aby dokončil logistické prípravy na útok, ktorý prišiel o necelých desať dní.

Scholzova spätná väzba – Scholz neskôr priznal, že ho šokoval Putinov radikálny pohľad na históriu, ktorý mu ruský prezident počas stretnutia predostrel. Putin sa viac sústredil na historické mapy a nároky Ruska než na súčasnú stabilitu Európy. Tieto klamstvá viedli k tomu, že Nemecko po 24. februári urobilo radikálny obrat vo svojej politike (Zeitenwende), o ktorom Scholz rozhodol krátko po tom, čo si uvedomil rozsah Putinovho zavádzania počas ich moskovského stretnutia.