Rusi, ktorých sa vojna priamo dotkla, sa o nej ešte viac snažia nehovoriť. Server Deutsche Welle sa porozprával s jednou z autoriek štúdie o tom, ako a prečo sa obyvatelia Kurskej oblasti snažia nevidieť vojnu. Kurská oblasť zažila výnimočnú epizódu vojny Ruskej federácie proti Ukrajine – dočasnú okupáciu časti územia Ukrajinou, humanitárnu krízu, desaťtisíce utečencov. Na jeseň 2024 dve výskumníčky-etnografky strávili v regióne celkovo dva mesiace, pracovali ako dobrovoľníčky v humanitárnych centrách a pozorovali život obyvateľov miest na uliciach, v doprave, parkoch, baroch. Štúdia sa stala štvrtou časťou projektu Laboratória verejnej sociológie o vojnovej každodennosti v Rusku. Predtým vedkyne skúmali tzv. podmienečnú väčšinu – obyvateľov regiónov vzdialených od frontu: Sverdlovskú oblasť, Burjatsko a Krasnodarský kraj. V Kurskej oblasti sa zamerali na menšinu priamo zasiahnutú vojnou a zistili nasledovné: ani invázia, ani ostreľovanie nespravili z miestnych obyvateľov väčších či menších zástancov vojny alebo vlády. Naopak, ešte viac sa vyhýbajú jej hodnoteniu. Účastníčkou rozhovoru bola Svetlana Jerpylevová z Centra pre východoeurópske štúdie na Brémskej univerzite.
Prekvapili vás výsledky tejto štúdie?
Svetlana Jerpylevová: Niečo prekvapilo, niečo bolo očakávané. Zdalo by sa, že vojna prišla k tebe domov, dalo by sa predpokladať, že by si mal z nej cítiť silné emócie a začať si ujasňovať, ako k tomu pristupuješ. Kto, ak nie ty? Zdalo sa, že možno začne vlastenecká mobilizácia, myšlienky, že vidíme, že Ukrajinci sú naši skutoční nepriatelia. Alebo naopak: my sme túto vojnu začali, teraz sami trpíme. A nevideli sme ani jedno, ani druhé. Pozorovali sme to aj v iných regiónoch, ale v Kurskej oblasti to bolo silnejšie – ešte väčšie odtrhnutie od reality. Vieme, že Rusi vo všeobecnosti nie sú náchylní vytvárať si názory na zložité politické otázky. Ale zdalo sa, že práve tu by sa to malo prejavovať v menšej miere, no prejavuje sa to vo väčšej. A to isté s normalizáciou vojenskej reality – zdalo by sa, že tu je predsa vojna, ale nie – ľudia vynakladajú ešte viac úsilia, aby žili, akoby vojna nebola – toto bolo neočakávané.
Čítajte viac Ukrajina útočila dronmi na Kursk. Jedna osoba zomrela, 9 bolo zranených
V štúdii sa hovorí, ako obyvatelia Kurskej oblasti nazývajú drony „vtáčikmi“, výbuchy „pozdravmi“, žartujú o vojne, používajú úkryty ako toalety, tancujú počas sirén, diskutujú o bombách a hneď nato o nechtoch. Snažia sa takto miestni nevidieť vojnu?
Absolútne. Snažili sme sa zostaviť zoznam techník, sú veľmi rôznorodé, ale smerujú k jednému výsledku. Mnohé z týchto techník sú snahou o obnovenie normálnosti, napríklad humornú interpretáciu vojny a premenu vojenských prvkov na niečo neseriózne. A aktívne vyhýbanie sa skutočnosti – keď si ľudia vypínajú upozornenie na nebezpečenstvo na telefóne alebo otáčajú smartfóny obrazovkou nadol. Alebo aj toto je zaujímavé – rétorické odsúvanie nebezpečenstva v čase a priestore. Keď hovoríme, to bolo predtým, pred mesiacom, ale teraz je to už bezpečné. Alebo keď hovoria, to sa stalo na okraji mesta, a teda v centre, kde žijem, je bezpečne. Alebo naopak – prvky vojenskej reality sú prezentované ako večné a všadeprítomné, a preto si nezaslúžia pozornosť, t. j. vojny prebiehajú všade, po celom svete. Nič výnimočné. Miestni hovoria o prvkoch vojenskej reality v rovnakom nízkom registri ako o bežných domácich nepríjemnostiach. To znižuje nebezpečenstvo, ktoré my zvonku môžeme vnímať ako existenčné. Samozrejme vedia, že lietajú drony. Ale tým, že ich znižujú na úroveň bežných nepríjemností, opäť akoby nevedeli. Nie sú hlúpi, veľmi dobre vedia, že prebieha rusko-ukrajinská vojna, že lietajú drony, že lietajú z Ukrajiny, a že to všetko sa vlastne začalo v roku 2014 alebo v roku 2022. Ale nehovoria, nepremýšľajú tak, aby mali možnosť ďalej normálne žiť.
Čítajte viac Generál Gerasimov hlásil Putinovi oslobodenie Kurskej oblasti
Uvedomujú si sami miestni, že sa vyhýbajú stretu s realitou?
Nepremýšľajú o tom. Nie je to celkom etické, preto to výskumníčky prakticky nerobili, ale ak človeka pritlačíme k múru a poukážeme mu na rozpor, vidíme, že ľudia vedia. Ale nepremýšľajú o tom, nekladú si tieto otázky. Preto akoby aj rozumejú, aj nerozumejú. Ľudia často praktizujú popieranie niečoho počas nebezpečenstva, napríklad vojen. Je to vedenie a nevedenie zároveň, ktoré sa nejakým spôsobom spája.
Prečo nechcú, nie sú pripravení posúdiť, čo sa s nimi deje?
Stret s vojnou, ktorá radikálne mení životy ľudí, ich núti ešte silnejšie cítiť svoju bezmocnosť pred mocnými tohto sveta – pred politikmi, štátmi, politickými rozhodnutiami, ktoré všetky vedú k vojne. A posilňujú pocit, že štát a politika sú iný svet, svet bohov, na ktorý oni nemajú vôbec žiadny vplyv. V tejto situácii ľudia prežívajú túto udalosť ako prírodnú katastrofu – ako niečo, o príčinách čoho je dokonca zbytočné uvažovať. Je to silná traumatická skúsenosť, ktorá posilňuje pocit bezmocnosti a roztržku medzi každodenným životom obyčajných ľudí a politickými rozhodnutiami. Výsledkom je, že sa posilňuje odmietanie interpretácií, hodnotení, diskusie o príčinách. Napríklad, keď nastane povodeň, zmierime sa s tým a snažíme sa niečo urobiť s následkami. Alebo ak diskutujeme, prečo sa to stalo, tak preto, že zle postavili priehradu. A presne tak naši respondenti hovorili, že to všetko preto, že regionálni úradníci rozkradli peniaze, a hranica nebola opevnená. A všetko ostatné s tým vôbec nesúvisí.
Čítajte viac Umerov oznámil plánovanú redislokáciu ukrajinských jednotiek v Kurskej oblasti
Zaujímavý je rozsah vyhýbania sa: v štúdii sa píše, že keď miestni vidia vojakov, myslia si, že je všetko v poriadku. Keď počujú výbuch – tiež, pretože je ďaleko, a nie priamo tu. Odkiaľ takáto reakcia na nebezpečenstvo? Videli ste, že by sa napríklad úrady snažili to nejakým spôsobom spustiť zhora?
Nemám úplnú odpoveď na otázku, prečo vlastne obyvatelia v Kurskej oblasti ignorujú nebezpečenstvo. Zdalo by sa, akokoľvek by si pristupoval k štátu, chceš predsa žiť, však? A toto je zložitá otázka. Jedným z faktorov ovplyvňujúcich toto správanie je nekonzistentnosť konania štátu. Na jednej strane zapína sirény, upozornenia na telefóne. Na druhej strane, miestni úradníci do poslednej chvíle hovorili obyvateľom pohraničia: „Všetko bude v poriadku, ľudia, netreba nikam odchádzať.“ Štát nesignalizoval, že dochádza k vojenskému zhoršeniu a že je potrebné sa zachrániť. Život sa prenáša na vojnový stav len čiastočne: úkryty sú postavené, ale niektoré sú zatvorené, a kto má kľúče, nie je jasné. A tieto protichodné signály tiež neprispievajú k vytvoreniu sociálnej normy, ktorá by predpisovala prebudovať život na vojnový stav, ísť do úkrytu a podobne. A keď existuje sociálna norma, pre jedného človeka je ťažké ju porušiť – veď nikto nejde do úkrytu. Ak idem, musím sa za to ospravedlňovať. Navyše neexistuje dôvera v konanie štátu, ktoré je zamerané na ochranu obyčajných ľudí, a naopak, posilňuje sa pocit, že obyčajným ľuďom nikto nepomôže. Vtedy sa zapína ten pocit – „možno to prejde“. Že keď sa nedá nič urobiť, „možno to prejde“. A keďže s realitou vojny nemôžu nič urobiť, jediné, čo môžu, je normalizovať realitu vo svojich očiach.
Čítajte viac Syrskyj: Ukrajinské ozbrojené sily sa čiastočne stiahli z Kurskej oblasti
Všimli ste si, že sa menili aj samotné výskumníčky počas života v Kurskej oblasti?
Áno. Nepovedala by som, že sa stali inými ľuďmi, ale menilo sa ich vnímanie toho, čo sa deje. Prvé stránky denníka jednej z výskumníčok, ktorá prišla do regiónu začiatkom septembra, boli neustálym údivom: „Páni, vyšla som na nástupište, privítala ma siréna! Páni, ľudia nejdú do úkrytu, neuveriteľné! A ja som tam vošla a som tam sama.“ Potom to postupne mizne, a niekedy sa dokonca na tom prichytí a píše: „Mimochodom, znie siréna a ani ja som si ju hneď nevšimla.“
Povedzte nám viac o tom, ako výskumníčky v regióne pracovali.
Používali nezúčastnené a zúčastnené pozorovanie. Prvá metóda je, keď sa nestaneme súčasťou komunity, ale pozorujeme ju zvonku, napríklad v našom prípade výskumníčky chodia po meste, načúvajú rozhovorom, vchádzajú do verejnej dopravy, sledujú, čo sa tam deje, o čom ľudia hovoria. Môžu sa zapojiť, ale v tejto situácii sa nezapájajú do rozhovoru. Táto časť nám v Kurskej oblasti dala veľmi veľa. A zúčastnené pozorovanie alebo cez účasť – to sú situácie, keď sa výskumníčky stávajú súčasťou komunity. Teda, v tomto prípade prídu do dobrovoľníckeho centra a stanú sa tam dobrovoľníčkami, už len nepozorujú zvonku, sú súčasťou komunity. A tým, že sa zúčastňujú na tom, čo sa tam deje, pomáhajú utečencom, rozdávajú a triedia humanitárnu pomoc, tiež vedú pozorovania.
Čítajte viac Zajatí severokórejskí vojaci po prvý raz rozprávali o bojoch v Kurskej oblasti
Možno vašu štúdiu považovať za reprezentatívnu?
Nie, nedá sa to a ani netreba. V spoločenských vedách existujú kvalitatívne a kvantitatívne metódy. Kvantitatívne metódy sú napríklad prieskumy. Tie sú často reprezentatívne. Kvalitatívne štúdie nemôžu byť reprezentatívne. Ich podstata je v inom – nehovoríme, že si to myslí 75 percent populácie Kurskej oblasti, zachytávame dominantné tendencie a pozeráme sa na mechanizmy – ako presne ľudia hovoria. Pýtame sa, prečo je to tak, ako ľudia prichádzajú k takýmto záverom.
Na konci štúdie píšete, že jej výsledky by sa dali pochopiť v takomto duchu: vojna je tak blízko, a Rusi aj tak nepremýšľajú o príčinách. Aha, takže „zhltnú“ všetko – čo bolo treba dokázať. Prečo ich tak netreba čítať?
Existuje podobnosť medzi reakciami Rusov na vojnu a reakciami občanov iných krajín. Je to často adaptácia, normalizácia, odtrhnutie. Tieto prvky sú vlastné veľmi rôznym kultúram. Existujú politicko-historické predpoklady a príčiny takýchto reakcií. Tu pomáha – a to sú naše ďalšie kroky – systematické porovnanie s podobnými, ale trochu inými reakciami v iných krajinách. A vysvetlenie cez to, čo je špecifické pre Rusko vo vzťahoch medzi štátom a spoločnosťou, ako sa tieto vzťahy formovali. Týmto smerom sa začíname uberať a hľadáme vysvetlenie, ktoré môže súvisieť s politikou štátu, so špecifikami režimu, ale nie s nejakou mentalitou, charakterom a inými vecami.
Čítajte viac Zelenskyj zdôraznil dôležitosť Kurskej operácie
V štúdii je veľmi málo príkladov toho, ako miestni vyjadrujú nespokojnosť. A napriek tomu píšete, že čím dlhšie bude vojna trvať, tým viac budeme vidieť neúspešných príkladov normalizácie, tým viac ľudí, zabudnutých spoločnosťou, bude nejakým spôsobom vyjadrovať nespokojnosť. Kde ju očakávate vidieť?
Väčšina ľudí tak či onak tieto udalosti normalizuje, ale nie všetci. Napríklad, niektorí utečenci v Kurskej oblasti sa ťažko začleňujú do tohto „normálneho“ života. Mimochodom, napriek mimoriadnej situácii v regióne, chodili na protesty. A snažili sa v auguste 2025 zorganizovať míting, aj keď neúspešne. Máme aj inú našu štúdiu – o manželkách mobilizovaných, to je tiež tá istá skupina, ktorá tiež žije v takejto medzere, v limbe, nestáva sa súčasťou spoločnosti. Ich nespokojnosť má nejaký potenciál, hoci to nie je kritika vlády, kritika vojny alebo prezidenta Putina. Nie sú to ľudia, ktorí vyjdú na protivojnový protest, ale sú to ľudia, ktorí nemôžu normalizovať situáciu, ktorí sú nespokojní a nemôžu žiť ako predtým. Táto skupina jednoducho niekedy dokonca tým, že je viditeľná, pripomína, že nie je všetko normálne.
