Tlačový referent 128. samostatnej horskej zakarpatskej brigády Jaroslav Galas je presvedčený, že motivácia môže byť impulzom urobiť niečo, napríklad vstúpiť do Ozbrojených síl Ukrajiny, no dlho nevydrží. „V závislosti od určitých okolností (typ jednotky, profesionalita veliteľov, kolektív atď.) môže motivácia veľmi rýchlo vyprchať. Preto by sme službu mali považovať za prácu, aj keď je to často ťažká, nebezpečná a nevďačná, ale prácu, ktorú treba urobiť. Podobné situácie sa stávajú aj v civilnom živote: nechce sa ti niečo robiť, motivácia je nulová, ale musíš a jednoducho sa do toho pustíš a urobíš to. Keď sa takéto pochopenie dostane do vzťahu k ozbrojeným silám Ukrajiny, je to jednoduchšie. A následne bojovník začne vidieť ďalšie bonusy, s ktorými ani nepočítal: spoľahlivých kamarátov, ktorí ho neopustia v kritickom momente, jednoduché a čestné vzťahy,“ povedal v rozhovore pre „Suspilne“. Podľa jeho názoru, ak sa hovorí o motivačnej podpore vojakov mimo služby, tak je to samozrejme rodina a priatelia.

„Vždy sa pýtam chlapov, za čo osobne bojujú, nikto z nich neodpovedal, že za Najvyššiu radu, prezidenta alebo vládu. Na túto otázku existujú rôzne odpovede, no najbežnejšia je za svoju rodinu a priateľov. Preto, keď bojovník cíti podporu tých, ktorí ho čakajú v zázemí, veľmi to pomáha. Vojna je veľmi vážnou skúškou pevnosti vzťahov, ktorou, žiaľ, nie každý prejde,“ povedal Galas. Domnieva sa, že otázka demobilizácie je veľmi bolestivá a zložitá. Vojak vysvetlil: „Pokiaľ ozbrojené sily nedostanú normálne posily, tí, ktorí bojujú od úplného začiatku, nemajú šancu vrátiť sa domov pred koncom vojny, pretože ich jednoducho nemá kto nahradiť. A ak uvoľníte ľudí bez náhrady, zrúti sa front. Je za takýchto podmienok možné riešenie? Áno. Musíme sa na problém pozrieť z druhej strany."

Mobilizačná záloha na Ukrajine je podľa neho stále viac ako dostatočná, no motivovaní dobrovoľníci už dávno došli a zvyšní muži nechcú ísť bojovať. „Je na to niekoľko dôvodov a prvý z nich je prirodzený – strach zo smrti, ale tento strach sa dá prekonať, príkladom sú státisíce tých, ktorí bojujú. Druhou v poradí je vážna príčina – chýbajú jasné zmluvné podmienky služby. Keby človek vedel, že ide na rok do Ozbrojených síl Ukrajiny, z toho 2–3 mesiace výcvik a zvyšok služba v bojovej zóne, po ktorej ak nie demobilizácia, tak aspoň plná dovolenka šesť mesiacov, potom by mnohí išli sami. Bol by oveľa menší odpor voči mobilizácii,“ povedal.

Galas kritizoval dekriminalizáciu prvého nedovoleného opustenia jednotky alebo dezercie. Vysvetľuje: „To znamená, že ak osoba utečie z armády a potom sa dobrovoľne vráti, potom sa so súhlasom veliteľa vráti späť do jednotky a všetky platby sa obnovia. Ako to však vplýva na tých, ktorí poctivo slúžia a neutekajú? Po prvé, je to veľmi demotivujúce. Po druhé, budú tiež chcieť ujsť, pár mesiacov si poriadne oddýchnuť a potom sa vrátiť. To znamená, že efekt je presne opačný, len zvýši počet nedovolených opustení jednotky.“
Ekonomická výhrada je podľa neho v podstate výkupom zo služby v ozbrojených silách Ukrajiny. „Inými slovami, bohatí odpočívajú, chudobní bojujú O tom, ako na to reagujú vojaci, ktorí nesmú odísť z armády ani za peniaze, sa ani neoplatí. Po takýchto zvláštnych rozhodnutiach má človek dojem, že moc vôbec nerozumie tomu, čo sa deje medzi vojakmi. Slovami hovorí, že chce to najlepšie, no v skutočnosti veci zhoršuje. To je veľmi zlé, takéto rozhodnutia podkopávajú dôveru v moc,“ dodal Galas.