Severoatlantická aliancia čelí ďalšej vážnej skúške vnútornej súdržnosti a predvídateľnosti. Európski členovia NATO sa počas diplomatického stretnutia vo švédskom meste Helsingborg ocitli v hlbokom neporozumení a v piatok museli urýchlene žiadať o vysvetlenie amerického ministra zahraničných vecí Marca Rubia. Dôvodom rozpakov sú náhle presuny vojenských jednotiek zo strany Washingtonu, ktoré opäť raz prichádzajú bez predchádzajúcej koordinácie so spojencami a vyvolávajú oprávnené obavy o spoľahlivosť transatlantických väzieb. O situácii informuje server The Defense Post.
Hlavným spúšťačom aktuálneho chaosu sa stalo vyhlásenie amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorý priamo uprostred neformálneho schádzania ministrov nečakane oznámil, že Spojené štáty pošlú do Poľska 5 000 vojakov. Na tomto kroku by nebolo nič nezvyčajné, keby len pred pár dňami Biely dom rovnaké nasadenie definitívne nezrušil. Tento bleskový obrat o 180 stupňov síce Varšava a generálny tajomník NATO Mark Rutte formálne privítali, no medzi ostatnými diplomatmi okamžite posilnil obavy zo strategickej nevyspytateľnosti Spojených štátov. Švédska ministerka zahraničných vecí Maria Malmer Stenergard situáciu otvorene opísala ako mätúcu a dodala, že orientovať sa v takýchto náhlych zmenách americkej politiky je mimoriadne zložité.
Tento krok navyše prišiel len krátko po tom, čo Washington začiatkom tohto mesiaca demonštratívne a bez varovania rozhodol o stiahnutí rovnako veľkého kontingentu 5 000 vojakov z územia Nemecka. Toto náhle stiahnutie bolo priamym dôsledkom ostrej osobnej a politickej roztržky medzi Donaldom Trumpom a nemeckým kancelárom Friedrichom Merzom. Hoci európske štáty dlhodobo rátali s tým, že USA budú postupne znižovať svoju vojenskú prítomnosť na starom kontinente kvôli iným globálnym hrozbám, kľúčovým problémom zostáva spôsob, akým sa to deje. Nórsky minister zahraničných vecí Espen Barth Eide v tejto súvislosti zdôraznil, že akékoľvek znižovanie americkej prítomnosti musí prebiehať výhradne štruktúrovaným spôsobom, aby Európa mala reálny čas a priestor na budovanie vlastných obranných kapacít.
Hnev kvôli Iránu a hrozba odchodu z aliancie
Súčasné napätie vo Švédsku je hlboko poznačené Trumpovou frustráciou z toho, ako vlažne sa Európa postavila k ním vedenej vojne proti Iránu. Americký prezident dokonca opätovne pohrozil radikálnym scenárom, že by Spojené štáty mohli zvažovať úplný odchod z NATO. Európski diplomati sa pôvodne chceli zamerať na prípravu nadchádzajúceho dôležitého summitu v tureckej Ankare, kde plánovali demonštrovať jednotu a masívne zvyšovanie európskych výdavkov na obranu. Šéf americkej diplomacie Marco Rubio však hneď v úvode rozhovorov jasne naznačil, že Washington nemieni hodiť minulé nezhody len tak za hlavu.
Rubio pred novinármi ostro odsúdil európskych spojencov za to, že odmietli poskytnúť adekvátnu podporu počas krízy s Teheránom. Uviedol, že Biely dom od nich predsa nežiadal priame nasadenie stíhacích lietadiel do bojových operácií, no európske štáty napriek tomu odmietli urobiť čokoľvek, čo vyvolalo vo Washingtone obrovskú nevôľu. Rubio, hoci inak považovaný za stabilného stúpenca transatlantickej aliancie, opätovne varoval pred nutnosťou prehodnotenia vzťahov po tom, čo niektoré európske krajiny z bezpečnostných dôvodov obmedzili americkej armáde prístup na svoje základne pre operácie namierené proti Iránu. Niektorí spojenci sa síce pokúsili búrku upokojiť vyslaním svojich námorných plavidiel do strategického Hormuzského prielivu, kde majú pomáhať po oficiálnom skončení vojny, no situácia zostáva napätá. Podľa očakávaní by navyše mohol Washington doručiť aliancii ďalšiu zlú správu v podobe obmedzenia počtu vojakov vyčlenených pre sily rýchlej reakcie v prípade vypuknutia novej krízy.
Ankara v tieni krízy a snaha o europeizáciu NATO
Od minuloročného opätovného návratu Donalda Trumpa do úradu muselo NATO absorbovať celú sériu bizarných kríz vrátane diplomatického úsilia, ktoré ho muselo odrádzať od snáh o faktické ovládnutie Grónska. Aktuálne dôsledky iránskej vojny však reálne hrozia tým, že úplne zatienia program júlového summitu v Ankare. Aliancia pôvodne plánovala postaviť celú prezentáciu na fakte, že európske štáty plnia svoje sľuby z minulého roka a raketovo zvyšujú svoje obranné rozpočty až na úroveň piatich percent HDP. V zákulisí sa preto narýchlo pripravuje balík rozsiahlych zbrojárskych kontraktov, ktoré majú americkému prezidentovi dokázať, že Európania investujú reálne finančné prostriedky.
Pod týmto povrchným tlakom zapáčiť sa nepredvídateľnému lídrovi v Bielom dome sa však v Európe rodí pragmatické zmierenie s realitou: starý kontinent sa bude musieť čoraz viac spoliehať výhradne na vlastné sily. Pod vedením Nemecka, ktoré momentálne investuje masívne zdroje, narastá odhodlanie prevziať zodpovednosť. Diskusie sa nateraz neuberajú smerom k vytváraniu nejakej alternatívy k NATO, ale k posilneniu európskeho piliera priamo v jeho štruktúrach. Francúzsky minister zahraničných vecí Jean-Noel Barrot situáciu pomenoval ako ideálnu príležitosť na vynútenú „europeizáciu“ NATO v momente, keď Washington prehodnocuje svoju prítomnosť a mieru angažovanosti.
Jednou z oblastí, kde Európa už dnes preberá iniciatívu, je materiálna podpora Ukrajiny. Generálny tajomník Mark Rutte vyvíja veľké úsilie, aby prinútil európske štáty nakupovať viac zbraní priamo z USA a následne ich odovzdávať Kyjevu. V snahe o spravodlivé prerozdelenie finančnej záťaže Rutte predložil ambiciózny plán, aby sa európske krajiny a Kanada spoločne zaviazali fixne venovať 0,25 percenta svojho HDP na vyzbrojovanie Ukrajiny. Tento návrh však okamžite narazil na tvrdý odpor. Veľké európske ekonomiky ako Francúzsko, Španielsko a Taliansko čelia čoraz ostrejšej kritike, že robia podstatne menej, než by zodpovedalo ich skutočnému ekonomickému potenciálu. Rutte otvorene priznal sklamanie, keď vyhlásil, že jeho hlavným cieľom je dosiahnuť spravodlivejšie zdieľanie zodpovednosti, pretože v súčasnosti nesie hlavnú ťarchu pomoci na svojich pleciach iba šesť alebo sedem vybraných spojencov.