Geopolitická mapa sveta v roku 2026 prechádza tektonickými zmenami, ktoré nanovo definujú vzťahy medzi tradičnými spojencami. Vojna v Iráne nečakane otvorila novú kapitolu napätia medzi Spojenými štátmi a európskymi členmi NATO, pričom do popredia sa opäť dostávajú otázky o americkom izolacionizme a schopnosti Európy brániť sa vlastnými silami. Predseda Vojenského výboru NATO, taliansky admirál Giuseppe Cavo Dragone, jedna z najvplyvnejších vojenských postáv Aliancie, v exkluzívnom rozhovore pre RBC-UKRAINE analyzuje nielen hrozbu ruského imperializmu, ktorý podľa jeho slov cieli na obnovu hraníc spred roka 1991, ale aj prekvapivú transformáciu Ukrajiny na kľúčového inštruktora západných armád.
Súčasná kríza dôvery v transatlantických vzťahoch je úzko spätá s návratom Donalda Trumpa do Bieleho domu. Jeho administratíva opakovane kritizuje európskych spojencov za dlhoročné zanedbávanie obranných rozpočtov. Hoci historický samit v Haagu priniesol bezprecedentný záväzok zvýšiť výdavky na obranu až na 5 % HDP, napätie pretrváva. Novým jablkom sváru sa stal iránsky konflikt, kde Washington vyčíta Európe nedostatočnú angažovanosť. Napriek ostrej rétorike admirál Dragone upokojuje situáciu a zdôrazňuje, že hoci môže dôjsť k čiastočnému presmerovaniu amerických kapacít napríklad do Indo-Pacifiku, rozpad Aliancie alebo masívny odsun vojsk z Európy nie je na programe dňa.
Európa sa podľa admirála nachádza v momente, kedy sa musí naučiť stáť na vlastných nohách. Investície do moderných technológií, ako je umelá inteligencia, drony a pokročilá protivzdušná obrana, sú nevyhnutným predpokladom na udržanie technologického náskoku pred Ruskom. Práve kvalitatívny rozdiel je podľa Dragoneho tým, čo momentálne bráni Moskve v ďalšom postupe. Kým Rusko stavilo na kvantitu a masové nasadzovanie vojsk, NATO sa musí sústrediť na precíznosť a inteligentné vedenie boja.
Ruská hrozba však zostáva prioritou číslo jeden. Admirál otvorene varuje, že Kremeľ sa nevzdal svojich imperiálnych ambícií. Moskva podľa neho túži po reštaurácii moci v rozsahu, aký mal niekdajší Sovietsky zväz. To neznamená len priame ohrozenie pobaltských štátov, ale celkovú destabilizáciu európskej bezpečnostnej architektúry. Aliancia preto prechádza na stratégiu 360-stupňovej obrany, ktorá zahŕňa nielen východné krídlo, ale aj Arktídu a juh, kde sa prejavujú nekonvenčné a hybridné hrozby.
Kľúč k eliminácii tejto hrozby vidí admirál v dlhodobom strategickom vyčerpaní agresora. Čísla z frontu sú z vojenského hľadiska šokujúce. Rusko v súčasnosti stráca približne 35 000 vojakov mesačne, čo v krátkom čase prevyšuje celkové straty, ktoré Sovietsky zväz utrpel počas celej dekády trvajúcej vojny v Afganistane. Táto miera opotrebovania ľudských aj ekonomických zdrojov je podľa Dragoneho neudržateľná. Stratégia NATO sa preto zameriava na to, aby ekonomické sankcie a vojenský tlak doviedli Rusko do bodu, kedy už nebude schopné viesť vojnu žiadnej intenzity.
V tomto kontexte zohráva unikátnu úlohu Ukrajina. Dragone vyzdvihuje fakt, že Ukrajina sa z krajiny, ktorá pomoc prijímala, stala krajinou, ktorá bezpečnosť aktívne vyváža. Skúsenosti ukrajinských vojakov s masovými dronovými útokmi sú dnes pre NATO neoceniteľné. Pri spoločných cvičeniach už ukrajinské jednotky často nevystupujú ako študenti, ale ako „red team“ – simulovaný nepriateľ, ktorý učí západné sily, ako sa brániť moderným hrozbám v reálnom čase. Lekcie z Ukrajiny sa tak priamo včleňujú do formálnej doktríny Aliancie.
Súbežne prebiehajúci konflikt v Iráne priniesol ďalšie zásadné poznatky. Na rozdiel od statickejšieho ukrajinského frontu, iránsky konflikt demonštroval absolútnu dôležitosť vzdušnej prevahy. Úplné ovládnutie vzdušného priestoru sa ukázalo ako rozhodujúci faktor moderného vedenia vojny. Súčasne sa však objavila otázka nákladovej efektivity. Admirál upozorňuje, že armády sveta stoja pred výzvou, ako zostreľovať lacné drony bez toho, aby museli používať rakety v hodnote miliónov dolárov. Filozofia vojenskej výroby sa musí prispôsobiť realite, kde drahé a sofistikované stroje, ako sú lietadlové lode, zostávajú relevantné len vtedy, ak sú chránené integrovaným systémom obrany.
Budúcnosť Aliancie bude podľa admirála Dragoneho definovaná schopnosťou rýchlej adaptácie. Hoci politické deklarácie na sociálnych sieťach môžu pôsobiť znepokojujúco, fakty v teréne hovoria o silnom spojenectve. Európske krajiny pod tlakom okolností zrýchľujú rozvoj svojho obranného priemyslu a vytvárajú spoločné podniky, ktoré majú vymazať rozdiely v kapacitách medzi jednotlivými členmi. Cestovná mapa, ktorú si NATO vytýčilo, smeruje k tomu, aby bola Aliancia pripravená na akúkoľvek krízu, či už v blízkosti svojich hraníc, alebo v odľahlejších regiónoch, kde by mohli vzniknúť hrozby pre globálnu stabilitu.
Záverečné hodnotenie admirála Dragoneho je jasné: Aliancia je v roku 2026 zjednotenejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Spoločný cieľ odstrašiť Rusko a stabilizovať nepokojné regióny prevažuje nad momentálnymi politickými spormi. Ukrajina v tomto procese zohráva rolu katalyzátora zmien, zatiaľ čo Európa definitívne končí s érou bezstarostného spoliehania sa na cudziu pomoc. Budovanie vlastnej sily a integrácia skúseností z moderných bojísk sú cestou, ktorá má zabezpečiť mier v Európe aj v nasledujúcich dekádach.