Rozhodnutie premiéra Sébastiena Lecornua vyčleniť 200 miliónov eur na ochranu digitálnej infraštruktúry štátu malo byť signálom sily a odhodlania. Namiesto toho však vyvolalo vlnu skepsy a odhalilo hlboké trhliny v samotnom srdci francúzskej exekutívy. Anne Le Hénanffová, ministerka zodpovedná za digitálnu agendu, otvorene pomenovala krutú realitu: v porovnaní s technologickým dlhom, ktorý krajina za posledné roky nakopila, je táto suma len kvapkou v mori. Nedávny útok na Národnú agentúru pre zabezpečené doklady, ktorý zasiahol milióny nič netušiacich občanov, totiž nebol náhodným zlyhaním, ale logickým vyústením dlhodobého zanedbávania kritickej infraštruktúry.
Finančné poddimenzovanie francúzskych ministerstiev v oblasti IT bezpečnosti je podľa vládnych analýz alarmujúce. Kým globálne bezpečnostné štandardy jasne hovoria o potrebe vyčleniť minimálne desatinu celkového rozpočtu na informačné technológie práve na ich zabezpečenie, francúzska realita sa pohybuje v desivo nízkych hodnotách medzi jedným a piatimi percentami. Tento priepastný rozdiel vytvoril prostredie, v ktorom sú štátne inštitúcie vystavené priemyselne organizovanému tlaku. Priemer tri až štyri krádeže údajov denne jasne dokazuje, že útočníci už nepracujú v izolácii, ale využívajú vysoko efektívne metódy, proti ktorým podfinancovaná štátna správa nemá reálnu šancu bez radikálneho navýšenia zdrojov.
Zložitosť situácie umocňuje fakt, že útočníci sú čoraz rozmanitejší a ich motivácie siahajú od čistého finančného zisku až po geopolitickú destabilizáciu zo strany nepriateľských štátov. Moderná kybernetická obrana si preto vyžaduje neustálu adaptáciu, ktorú nemožno vyriešiť jednorazovým nákupom softvéru. Najväčšou bariérou úspechu vládneho plánu nie je len nedostatok peňazí, ale akútny deficit odborníkov. Na trhu momentálne chýba vyše 15 000 špecialistov na kybernetickú bezpečnosť. Bez týchto mozgov zostávajú aj tie najdrahšie technologické riešenia len neaktívnymi nástrojmi, ktoré nikto nevie správne nakonfigurovať, spravovať ani využiť pri odrážaní aktívneho útoku.
Vláda sa snaží tento chaos skrotiť aspoň inštitucionálne. Vytvorenie novej „Digitálnej autority štátu“ má za cieľ zjednotiť rozdrobené kompetencie a nastaviť jednotné štandardy pre všetky rezorty. Ambiciózny plán počíta aj s nasadením umelej inteligencie, ktorá by mala automaticky vyhľadávať zraniteľnosti skôr, než ich zneužije nepriateľ. Tu sa však Francúzsko dostáva do zložitej geopolitickej pasce. Väčšina týchto pokročilých technológií pochádza z USA, čo vytvára nebezpečnú závislosť od zahraničných dodávateľov. V momente, kedy by Paríž stratil prístup k týmto strategickým nástrojom, jeho digitálna obrana by sa mohla zrútiť ako domček z karát, čo opäť otvára pálčivú otázku skutočnej technologickej suverenity Európy.
Budúcnosť bezpečnosti francúzskych občanov v digitálnom priestore tak zostáva neistá. Vládna stratégia síce prináša dôležité prvky, ako sú audity, krízové scenáre totálneho výpadku či presun financií z pokút do modernizácie, no stále nerieši jadro problému. Bez toho, aby sa investície do kybernetickej bezpečnosti stali trvalou prioritou na úrovni odporúčaných desiatich percent rozpočtu a bez systematickej výchovy vlastných expertov, bude Francúzsko len s vypätím síl hasiť požiare, ktoré profesionálni kyberzločinci zakladajú s čoraz väčšou frekvenciou a intenzitou.