Zimná vojna. Sovietske ťaženie, ktoré skončilo katastrofou.

Pres­ne pred 80 rok­mi, 30. novem­bra 1939 soviet­ske armá­dy pre­kro­či­li fín­ske hra­ni­ce. Dôsled­ky Zim­nej voj­ny sú citeľ­né dote­raz.

Voj­ská sa tiah­li od Rybár­ske­ho polo­stro­va až po Karel­skú šiju. Gene­rál Čer­ve­nej armá­dy Kli­ment Jef­re­mo­vič Voro­ši­lov pred­po­kla­dal, že Fín­sko kapi­tu­lu­je do dvoch týž­dňov. Pre­to so sebou zobra­li záso­by iba na ten­to čas, čo Sovie­tov nako­niec vyšlo veľ­mi dra­ho.

Kra­ji­na tisí­cich jazier mala byť bez prob­lé­mov obsa­de­ná a ich armá­da zni­če­ná. Ani len netu­šil, že jeho plán sa zme­ní v totál­ne fias­ko a násled­ky tej­to Zim­nej voj­ny pre­tr­vá­va­jú až dodnes.

Od cára k nezá­vis­los­ti

Fín­sko má s Rus­kom his­to­ric­ké vzťa­hy. Počas Fín­skej voj­ny v roku 1808–1809 Rus­ko zís­ka­lo od Švéd­ska celé fín­ske úze­mie. Vte­daj­ší cár Ale­xan­der I. si uve­do­mo­val sil­né väz­by medzi Fín­mi a Švéd­skym krá­ľov­stvom, rov­na­ko tak aj odliš­nosť fín­skej kul­tú­ry a ude­lil im pre­to auto­nó­miu v podo­be Veľ­ké­ho Fín­ske­ho Voj­vod­stva. Tá trva­la až do Októb­ro­vej revo­lú­cie.

Fíni mali v tom­to obdo­bí napä­té vzťa­hy s auto­k­ra­tic­kým rus­kým cárom a pre­to už 6. decem­bra 1917 vyhlá­si­li nezá­vis­losť. Od začiat­ku však vzni­ka­li spo­ry medzi kon­zer­va­tív­ny­mi a socia­lis­tic­ký­mi stra­na­mi, kto­ré vyús­ti­li do občian­skej voj­ny.

Bie­li a Čer­ve­ní

Obe stra­ny sa neve­de­li dohod­núť na spo­loč­nom spra­vo­va­ní štá­tu, absen­cia sil­nej vlá­dy vied­la k ozb­ro­jo­va­niu oboch strán.

Kra­ji­na sa roz­de­li­la na Bie­le (kon­zer­va­tív­ne) a Čer­ve­né (socia­lis­tic­ké) Fín­sko. Napriek tomu, že Čer­ve­ní Fíni kon­tro­lo­va­li dôle­ži­té prie­my­sel­né cen­trá na juhu kra­ji­ny, ich armá­du tvo­ri­li hlav­ne ozb­ro­je­ní robot­ní­ci, kto­rí sa nemoh­li rov­nať regu­lár­nej armá­de Bie­lych Fínov.

Po pár mesia­coch boli socia­lis­ti pora­ze­ní, napo­moh­la k tomu aj pod­po­ra Nemcov, kto­rí vysla­li na pomoc Bie­lym Fínom 10 000 voja­kov, kto­rí sa anga­žo­va­li hlav­ne pri dobý­ja­ní Hel­sínk. Nemci mali v plá­ne uro­biť z Fín­ska báb­ko­vý štát, tomu však zabrá­ni­la poráž­ka v prvej sve­to­vej voj­ne.

Ticho pred kala­mi­tou

Vzťa­hy medzi Fín­skom a novo­vznik­nu­tým Soviet­skym zvä­zom boli na bode mra­zu. Čer­ve­ní Fíni po poráž­ke hro­mad­ne ute­ka­li do ZSSR, kto­rý ich pri­jal a verej­ne ozna­čo­val Fín­sko ako: „Budú­cu zvä­zo­vú repub­li­ku“.

Po uzav­re­tí pak­tu Molo­tov – Rib­ben­trop medzi Sta­li­nom a Hit­le­rom bolo dohod­nu­té, ako si roz­de­lia Euró­pu. Do sfé­ry vply­vu ZSSR sa mali dostať Pobalt­ské štá­ty, Východ­né Poľ­sko, rumun­ská pro­vin­cia Besa­rá­bia a Fín­sko. Po obsa­de­ní Poľ­ska a vynú­te­ní si hos­po­dár­skej a vojen­skej spo­lu­prá­ce s Pobalt­ský­mi štát­mi sa Sta­lin obrá­til na Fín­sko.

Ako zámien­ku ku kon­flik­tu využil nie­koľ­ko závaž­ných poli­tic­kých prob­lé­mov. Poža­do­val výme­nu fín­ske­ho úze­mia, kto­ré sa nachá­dza­lo blíz­ko Lenin­gra­du lebo sa obá­val ostre­ľo­va­nia mes­ta. Pri tom to však neskon­či­lo a ďal­šie návrhy, kto­ré pred­nies­li soviet­ski dip­lo­ma­ti, boli pre Fín­sko nepri­ja­teľ­né. Sever­ská kra­ji­na síce bola ochot­ná pri­stú­piť na nie­kto­ré návrhy, ale odmiet­la vojen­skú spo­lu­prá­cu, pre­to­že by to bolo v roz­po­re s jej poňa­tím štát­nej suve­re­ni­ty a neut­ra­li­ty.

Spúš­ťa­čom voj­ny sa stal Mai­nil­ský inci­dent. Čer­ve­ná armá­da zin­sce­no­va­la ostre­ľo­va­nie rus­kej pohra­nič­nej dedi­ny Mai­ni­la s tvr­de­ním, že za úto­kom sto­ja Fíni. Sovie­ti využi­li situ­áciu a o šty­ri dni na to napad­li Fín­sko.

Fíni využí­va­li soby na ťaha­nie ťaž­kých guľo­me­tov, či míno­me­tov. K Sovie­tom sa dosta­li na dostrel úpl­ne poti­chu.

Veľa povo­la­ných, málo vyvo­le­ných

Soviet­ska armá­da dis­po­no­va­la 750 000 až 1 000 000 voja­kov opro­ti fín­ským 250 tisí­com. Okrem počet­nej­šej pre­va­hy mali Sovie­ti 30 – krát viac lie­ta­diel a 50 – krát viac tan­kov. Moh­lo sa zdať, že Fín­sko nemá voči Čer­ve­nej armá­de šan­cu.

Samot­né vede­nie Čer­ve­no­ar­mej­cov však bolo ochro­me­né Sta­li­no­vý­mi čis­t­ka­mi. Armá­de chý­ba­lo dob­ré vele­nie a výba­va na blí­žia­cu sa zimu. Fínom na dru­hú stra­nu velil Carl Gus­taf Emil Men­ner­he­im, vrch­ný veli­teľ fín­skych voj­sk, kto­rý sa osved­čil ako vyni­ka­jú­ci stra­tég vo Fín­skej občian­skej voj­ne a je pova­žo­va­ný za jed­né­ho z naj­lep­ších stra­té­gov 20. sto­ro­čia.

Fíni mali aj sil­nú morál­ku brá­ne­nia vlast­nej kra­ji­ny a na zimu boli lep­šie pri­pra­ve­ní ako ich soviet­ski opo­nen­ti. Men­ner­he­im tak­tiež nechal vybu­do­vať sys­tém opev­ne­ní naprieč Karel­skou šijou, kto­rá dosta­la pome­no­va­nie Men­ner­he­i­mo­va línia.

 

Fín­ske jed­not­ky pou­ží­va­li lyže na rých­le a nepo­zo­ro­va­né úto­ky.

Oheň, ľad a bie­la smrť

Prvá fáza voj­ny sa vyví­ja­la v pros­pech Fínov, neskú­se­ní a zle vyba­ve­ní soviet­ski voja­ci mrz­li v tep­lo­tách, kto­ré nie­ke­dy dosa­ho­va­li až – 40 °C. Ich úto­ky na Men­ner­he­i­mo­vú líniu boli neko­or­di­no­va­né, čo pro­tiv­ní­ci využi­li, počet­nej­šie sil­nej­šie voj­ská roz­de­li­li ale­bo zahna­li na ústup. Čer­ve­no­ar­mej­ci utr­pe­li poráž­ku pri Tai­pa­le, ich postup bol tiež zasta­ve­ný pri dedi­ne Sum­mo, v oboch prí­pa­doch utr­pe­li ťaž­ké stra­ty. Tie sa však nemoh­li rov­nať tým, kto­ré utr­pe­li na seve­re Ladož­ské­ho jaze­ra obzvlášť v bit­ke pri rie­ke Kol­la. Naj­väč­šie stra­ty utr­pe­li pri Suomus­sal­mi, kde pod­ľa odha­dov priš­lo o život až 30 – tisíc soviet­skych voja­kov.

Pobi­tí soviet­ski voja­ci v bit­ke o Raat­sku ces­tu, kto­rá bola súčas­ťou bit­ky pri Suomus­sal­mi.

Fín­ski voja­ci na lyžiach úto­či­li na nepria­teľ­ské pozí­cie spô­so­bom „udri a zmiz­ni“, soviet­ske tan­ky boli niče­né molo­tov­mi, vyzna­me­na­li sa aj ostre­ľo­va­či.

Najlepší ostreľovač všetkých čias Simo Hayha
Naj­lep­ší ostre­ľo­vač všet­kých čias Simo Hay­ha

Naj­zná­mej­ším z nich bol Simo Hay­ha, kto­rý zlik­vi­do­val až 505 voja­kov čer­ve­nej armá­dy čím je pova­žo­va­ný za najús­peš­nej­šie­ho ostre­ľo­va­ča všet­kých čias. Čer­ve­no­ar­mej­ci ho pre­zý­va­li: „Bie­la smrť“, vďa­ka jeho bie­le­mu zim­né­mu oble­ku. Sovie­ti na jeho lik­vi­dá­ciu nasa­di­li via­ce­rých ostre­ľo­va­čov a raz dokon­ca delo­stre­lec­tvo, ani to im však nepo­moh­lo.

Neu­dr­ža­teľ­ná línia

Po poráž­kach sa Sovie­ti doká­za­li spa­mä­tať, okrem toho, že dopl­ni­li všet­ky jed­not­ky a zre­or­ga­ni­zo­va­li svo­je sily. Vele­nie nad celou ope­rá­ci­ou pre­vzal mar­šal ukra­jin­ské­ho pôvo­du Semi­on Timo­šen­ko. Boli mu poskyt­nu­té všet­ky dostup­né zdro­je, vrá­ta­ne schop­ných dôs­toj­ní­kov a kva­lit­ných jed­no­tiek. Úto­ky boli vede­né s viac­ná­sob­ným počtom síl, fín­ska armá­da bola vte­dy už dosť vyčer­pa­ná a nedo­ká­za­la s postu­pu­jú­cou armá­dou udr­žať krok, veľ­ký prob­lém mali aj s nedos­tat­kom muní­cie.

Soviet­ske pod­por­né úde­ry, kto­ré boli vede­né po celej Karel­skej šiji núti­li Fínov trieš­tiť sily. Rov­na­ko tak aj letec­tvo ochro­mi­lo pre­su­ny fín­skych jed­no­tiek a ich logis­ti­ku.

Fíni už nedo­ká­za­li vydr­žať nápor postu­pu­jú­cich voj­sk a po nepretr­ži­tých bojoch sa Čer­ve­no­ar­mej­com poda­ri­lo vo feb­ru­ári pre­lo­miť Man­ner­he­i­mo­vú líniu. Zúfa­lí seve­ra­nia zva­žo­va­li inter­ven­ciu Bri­tá­nie a Fran­cúz­ska, pro­ti tomu sa však posta­vi­lo Nór­sko so Švéd­skom, kto­ré nesú­hla­si­li s pre­jaz­dom cudzích voj­sk cez ich úze­mie. Voj­na skon­či­la 13. mar­ca Mos­kov­ským mie­rom.

Exis­tu­je nie­koľ­ko dôvo­dov, pre­čo sa Sta­lin roz­ho­dol dočas­ne vzdať svo­jich plá­nov na ovlád­nu­tie Fín­ska. Jeden z nich bola pri­chá­dza­jú­ca jar a vša­dep­rí­tom­né močia­re, kto­ré by Sve­tom brá­ni­li v pohy­be ťaž­kou tech­ni­kou. Zasko­čil ho tiež otras­ný výkon Čer­ve­nej armá­dy a záro­veň tro­chu pre­ce­ňo­val stav vte­daj­šej fín­skej armá­dy, kto­rá na tom bola hor­šie, ako si mys­lel. Keby bol Sta­lin vedel, že väč­ši­nu výzb­ro­je fín­skej armá­dy tvo­ri­li v pod­sta­te uko­ris­te­né od Sovie­tov, tak by si mož­no novú ofen­zí­vu rozmys­lel.

Posled­ným dôvo­dom pre urých­le­ný mier bolo aj to, že ho vte­dy ešte spo­je­nec­ké Nemec­ko tla­či­lo k ukon­če­niu voj­ny. Na dru­hú stra­nu nene­chal odísť Fín­sko bez strát.

Väč­ši­nu výzb­ro­je fín­skej armá­dy tvo­ri­li uko­ris­te­né soviet­ske zbra­ne, ako ten­to guľo­met z lie­tad­la

Udr­ža­li si slo­bo­du

Fín­sko muse­lo odstú­piť väč­šie úze­mie, než žia­da­li Sovie­ti pred voj­nou. Priš­li oVojn celú Karé­liu, úze­mie v oblas­ti Sal­le a Rybár­sky polo­strov. So stra­tou Karé­lie Fín­sko stra­ti­lo záro­veň aj svo­je dru­hé naj­väč­šie mes­to Vyborg. Rov­na­ko tak muse­li súhla­siť s vybu­do­va­ním soviet­skej základ­ne na ostro­ve Han­ko.

Stra­ty na Fín­skej stra­ne sa odha­du­jú na 75 tisíc, zatiaľ čo na soviet­skej stra­ne sú čís­la ove­ľa väč­šie a nie­kto­ré úda­je hovo­ria až o počte 350 tisíc voja­kov. Napriek tomu, že Fín­sko nako­niec muse­lo pri­stú­piť na soviet­ske pod­mien­ky, tak si doká­za­lo zacho­vať nezá­vis­losť, čím fín­ska armá­da zís­ka­la medzi­ná­rod­nú pre­stíž.

Na dru­hú stra­nu Čer­ve­nej armá­de prud­ko kles­la repu­tá­cia v očiach sve­to­vej verej­nos­ti. To malo dopad aj na Hit­le­ra, kto­rý neskôr pod­ce­nil schop­nos­ti soviet­skej armá­dy.

Fíni síce pre­hra­li voj­nu, ale doká­za­li si zacho­vať svo­ju suve­re­ni­tu a rov­na­ko tak aj poli­tic­kú nezá­vis­losť na roz­diel od štá­tov budú­ce­ho Východ­né­ho blo­ku, kto­ré boli pod sfé­rou Soviet­ske­ho vply­vu tak­mer päť­de­siat rokov.

Voj­na skon­či­la, no prach stá­le neusa­dol

Po kon­ci dru­hej sve­to­vej voj­ny sa Fín­sko roz­hod­lo nepri­dať ani k jed­né­mu z povoj­no­vých tábo­rov. Hlav­ným dôvo­dom bolo pre­dí­de­nie kon­flik­tov so Soviet­skym zvä­zom. Po jeho roz­pa­de kon­com 20. sto­ro­čia sa vyno­ri­la otáz­ka, či by sa Fín­sko nepri­da­lo k NATO.

V roku 2014 rus­ký pre­zi­dent Vla­di­mír Putin ozna­čil Fín­sko za jed­nu z naj­viac ruso­fób­nych kra­jín Euró­py a jeho prí­pad­ne pri­po­je­nie k seve­ro­at­lan­tic­kej alian­cii by moh­lo byť spúš­ťa­čom tre­tej sve­to­vej voj­ny.

Do dneš­ných dní sú vzťa­hy tých­to dvoch kra­jín kom­pli­ko­va­né, Fín­sko má naprí­klad dote­raz povin­nú vojen­skú služ­bu a nevy­ze­rá to tak, že by ju chce­la v najb­liž­ších rokoch zru­šiť.