Zimná vojna. Sovietske ťaženie, ktoré skončilo katastrofou.

Presne pred 80 rokmi, 30. novembra 1939 sovietske armády prekročili fínske hranice. Dôsledky Zimnej vojny sú citeľné doteraz.
Vojská sa tiahli od Rybárskeho polostrova až po Karelskú šiju. Generál Červenej armády Kliment Jefremovič Vorošilov predpokladal, že Fínsko kapituluje do dvoch týždňov. Preto so sebou zobrali zásoby iba na tento čas, čo Sovietov nakoniec vyšlo veľmi draho.
Krajina tisícich jazier mala byť bez problémov obsadená a ich armáda zničená. Ani len netušil, že jeho plán sa zmení v totálne fiasko a následky tejto Zimnej vojny pretrvávajú až dodnes.
Od cára k nezávislosti
Fínsko má s Ruskom historické vzťahy. Počas Fínskej vojny v roku 1808–1809 Rusko získalo od Švédska celé fínske územie. Vtedajší cár Alexander I. si uvedomoval silné väzby medzi Fínmi a Švédskym kráľovstvom, rovnako tak aj odlišnosť fínskej kultúry a udelil im preto autonómiu v podobe Veľkého Fínskeho Vojvodstva. Tá trvala až do Októbrovej revolúcie.
Fíni mali v tomto období napäté vzťahy s autokratickým ruským cárom a preto už 6. decembra 1917 vyhlásili nezávislosť. Od začiatku však vznikali spory medzi konzervatívnymi a socialistickými stranami, ktoré vyústili do občianskej vojny.
Bieli a Červení
Obe strany sa nevedeli dohodnúť na spoločnom spravovaní štátu, absencia silnej vlády viedla k ozbrojovaniu oboch strán.
Krajina sa rozdelila na Biele (konzervatívne) a Červené (socialistické) Fínsko. Napriek tomu, že Červení Fíni kontrolovali dôležité priemyselné centrá na juhu krajiny, ich armádu tvorili hlavne ozbrojení robotníci, ktorí sa nemohli rovnať regulárnej armáde Bielych Fínov.
Po pár mesiacoch boli socialisti porazení, napomohla k tomu aj podpora Nemcov, ktorí vyslali na pomoc Bielym Fínom 10 000 vojakov, ktorí sa angažovali hlavne pri dobýjaní Helsínk. Nemci mali v pláne urobiť z Fínska bábkový štát, tomu však zabránila porážka v prvej svetovej vojne.
Ticho pred kalamitou
Vzťahy medzi Fínskom a novovzniknutým Sovietskym zväzom boli na bode mrazu. Červení Fíni po porážke hromadne utekali do ZSSR, ktorý ich prijal a verejne označoval Fínsko ako: „Budúcu zväzovú republiku“.
Po uzavretí paktu Molotov – Ribbentrop medzi Stalinom a Hitlerom bolo dohodnuté, ako si rozdelia Európu. Do sféry vplyvu ZSSR sa mali dostať Pobaltské štáty, Východné Poľsko, rumunská provincia Besarábia a Fínsko. Po obsadení Poľska a vynútení si hospodárskej a vojenskej spolupráce s Pobaltskými štátmi sa Stalin obrátil na Fínsko.
Ako zámienku ku konfliktu využil niekoľko závažných politických problémov. Požadoval výmenu fínskeho územia, ktoré sa nachádzalo blízko Leningradu lebo sa obával ostreľovania mesta. Pri tom to však neskončilo a ďalšie návrhy, ktoré predniesli sovietski diplomati, boli pre Fínsko neprijateľné. Severská krajina síce bola ochotná pristúpiť na niektoré návrhy, ale odmietla vojenskú spoluprácu, pretože by to bolo v rozpore s jej poňatím štátnej suverenity a neutrality.
Spúšťačom vojny sa stal Mainilský incident. Červená armáda zinscenovala ostreľovanie ruskej pohraničnej dediny Mainila s tvrdením, že za útokom stoja Fíni. Sovieti využili situáciu a o štyri dni na to napadli Fínsko.

Veľa povolaných, málo vyvolených
Sovietska armáda disponovala 750 000 až 1 000 000 vojakov oproti fínským 250 tisícom. Okrem početnejšej prevahy mali Sovieti 30 – krát viac lietadiel a 50 – krát viac tankov. Mohlo sa zdať, že Fínsko nemá voči Červenej armáde šancu.
Samotné vedenie Červenoarmejcov však bolo ochromené Stalinovými čistkami. Armáde chýbalo dobré velenie a výbava na blížiacu sa zimu. Fínom na druhú stranu velil Carl Gustaf Emil Mennerheim, vrchný veliteľ fínskych vojsk, ktorý sa osvedčil ako vynikajúci stratég vo Fínskej občianskej vojne a je považovaný za jedného z najlepších stratégov 20. storočia.
Fíni mali aj silnú morálku bránenia vlastnej krajiny a na zimu boli lepšie pripravení ako ich sovietski oponenti. Mennerheim taktiež nechal vybudovať systém opevnení naprieč Karelskou šijou, ktorá dostala pomenovanie Mennerheimova línia.

Oheň, ľad a biela smrť
Prvá fáza vojny sa vyvíjala v prospech Fínov, neskúsení a zle vybavení sovietski vojaci mrzli v teplotách, ktoré niekedy dosahovali až – 40 °C. Ich útoky na Mennerheimovú líniu boli nekoordinované, čo protivníci využili, početnejšie silnejšie vojská rozdelili alebo zahnali na ústup. Červenoarmejci utrpeli porážku pri Taipale, ich postup bol tiež zastavený pri dedine Summo, v oboch prípadoch utrpeli ťažké straty. Tie sa však nemohli rovnať tým, ktoré utrpeli na severe Ladožského jazera obzvlášť v bitke pri rieke Kolla. Najväčšie straty utrpeli pri Suomussalmi, kde podľa odhadov prišlo o život až 30 – tisíc sovietskych vojakov.

Fínski vojaci na lyžiach útočili na nepriateľské pozície spôsobom „udri a zmizni“, sovietske tanky boli ničené molotovmi, vyznamenali sa aj ostreľovači.

Najznámejším z nich bol Simo Hayha, ktorý zlikvidoval až 505 vojakov červenej armády čím je považovaný za najúspešnejšieho ostreľovača všetkých čias. Červenoarmejci ho prezývali: „Biela smrť“, vďaka jeho bielemu zimnému obleku. Sovieti na jeho likvidáciu nasadili viacerých ostreľovačov a raz dokonca delostrelectvo, ani to im však nepomohlo.
Neudržateľná línia
Po porážkach sa Sovieti dokázali spamätať, okrem toho, že doplnili všetky jednotky a zreorganizovali svoje sily. Velenie nad celou operáciou prevzal maršal ukrajinského pôvodu Semion Timošenko. Boli mu poskytnuté všetky dostupné zdroje, vrátane schopných dôstojníkov a kvalitných jednotiek. Útoky boli vedené s viacnásobným počtom síl, fínska armáda bola vtedy už dosť vyčerpaná a nedokázala s postupujúcou armádou udržať krok, veľký problém mali aj s nedostatkom munície.
Sovietske podporné údery, ktoré boli vedené po celej Karelskej šiji nútili Fínov trieštiť sily. Rovnako tak aj letectvo ochromilo presuny fínskych jednotiek a ich logistiku.
Fíni už nedokázali vydržať nápor postupujúcich vojsk a po nepretržitých bojoch sa Červenoarmejcom podarilo vo februári prelomiť Mannerheimovú líniu. Zúfalí severania zvažovali intervenciu Británie a Francúzska, proti tomu sa však postavilo Nórsko so Švédskom, ktoré nesúhlasili s prejazdom cudzích vojsk cez ich územie. Vojna skončila 13. marca Moskovským mierom.
Existuje niekoľko dôvodov, prečo sa Stalin rozhodol dočasne vzdať svojich plánov na ovládnutie Fínska. Jeden z nich bola prichádzajúca jar a všadeprítomné močiare, ktoré by Svetom bránili v pohybe ťažkou technikou. Zaskočil ho tiež otrasný výkon Červenej armády a zároveň trochu preceňoval stav vtedajšej fínskej armády, ktorá na tom bola horšie, ako si myslel. Keby bol Stalin vedel, že väčšinu výzbroje fínskej armády tvorili v podstate ukoristené od Sovietov, tak by si možno novú ofenzívu rozmyslel.
Posledným dôvodom pre urýchlený mier bolo aj to, že ho vtedy ešte spojenecké Nemecko tlačilo k ukončeniu vojny. Na druhú stranu nenechal odísť Fínsko bez strát.

Udržali si slobodu
Fínsko muselo odstúpiť väčšie územie, než žiadali Sovieti pred vojnou. Prišli oVojn celú Karéliu, územie v oblasti Salle a Rybársky polostrov. So stratou Karélie Fínsko stratilo zároveň aj svoje druhé najväčšie mesto Vyborg. Rovnako tak museli súhlasiť s vybudovaním sovietskej základne na ostrove Hanko.
Straty na Fínskej strane sa odhadujú na 75 tisíc, zatiaľ čo na sovietskej strane sú čísla oveľa väčšie a niektoré údaje hovoria až o počte 350 tisíc vojakov. Napriek tomu, že Fínsko nakoniec muselo pristúpiť na sovietske podmienky, tak si dokázalo zachovať nezávislosť, čím fínska armáda získala medzinárodnú prestíž.
Na druhú stranu Červenej armáde prudko klesla reputácia v očiach svetovej verejnosti. To malo dopad aj na Hitlera, ktorý neskôr podcenil schopnosti sovietskej armády.
Fíni síce prehrali vojnu, ale dokázali si zachovať svoju suverenitu a rovnako tak aj politickú nezávislosť na rozdiel od štátov budúceho Východného bloku, ktoré boli pod sférou Sovietskeho vplyvu takmer päťdesiat rokov.
Vojna skončila, no prach stále neusadol
Po konci druhej svetovej vojny sa Fínsko rozhodlo nepridať ani k jednému z povojnových táborov. Hlavným dôvodom bolo predídenie konfliktov so Sovietskym zväzom. Po jeho rozpade koncom 20. storočia sa vynorila otázka, či by sa Fínsko nepridalo k NATO.
V roku 2014 ruský prezident Vladimír Putin označil Fínsko za jednu z najviac rusofóbnych krajín Európy a jeho prípadne pripojenie k severoatlantickej aliancii by mohlo byť spúšťačom tretej svetovej vojny.
Do dnešných dní sú vzťahy týchto dvoch krajín komplikované, Fínsko má napríklad doteraz povinnú vojenskú službu a nevyzerá to tak, že by ju chcela v najbližších rokoch zrušiť.
