Ruský Africký zbor, ktorý bol sformovaný pod priamym dohľadom ministerstva obrany na základoch bývalých žoldnierov skupiny Wagner, čelí v Mali strategickej katastrofe, keď počas desiatich dní odovzdal džihádistom a separatistom tri kľúčové mestá. Tento dramatický ústup odhaľuje neschopnosť Ruska samostatne čeliť islamským radikálom v regióne Sahel napriek tomu, že Moskva sa dlhodobo prezentuje ako hlavný garant bezpečnosti pre vojenské režimy, ktoré vytlačili západné mocnosti. Proces kolapsu ruskej prítomnosti na severe krajiny nabral rýchly spád po tom, čo zjednotené sily separatistických Tuarégov a džihádistickej skupiny JNIM, napojenej na Al-Káidu, spustili rozsiahlu ofenzívu. Prvým padlým symbolom ruskej dominancie sa 26. apríla stalo mesto Kidal, nasledované strategicky významným Tessalitom 1. mája a nakoniec základňou v meste Aguelhok, ktorú ruskí a malijskí vojaci začali opúšťať 4. mája.
Jama'at Nusrat al-Islam wal-Muslimin, známa pod skratkou JNIM, predstavuje v súčasnosti najväčšiu a najvplyvnejšiu džihádistickú koalíciu v regióne Sahel, predovšetkým v krajinách ako Mali, Burkina Faso a Niger. Táto organizácia vznikla v marci 2017 oficiálnym zlúčením štyroch hlavných militantných skupín: saharskej vetvy Al-Káidy v islamskom Maghrebe (AQIM), hnutia Ansar Dine, Frontu za oslobodenie Maciny a skupiny Al-Mourabitoun. Týmto spojením sa podarilo zjednotiť rôzne etnické a operačné frakcie pod jedno velenie, na ktorého čele od začiatku stojí tuaréjsky líder Iyad Ag Ghaly.
Skupina funguje ako oficiálna pobočka globálnej siete Al-Káida v západnej Afrike a zachováva si k nej prísnu lojalitu. Jej hlavným cieľom je vyhostenie zahraničných vojsk (vrátane bývalých francúzskych misií a mierových síl OSN) a nastolenie prísnej formy islamského práva šaría v celom regióne. JNIM sa vyznačuje veľmi komplexnou stratégiou, ktorá kombinuje brutálne ozbrojené útoky na vládne sily a medzinárodné jednotky s pragmatickým prístupom k lokálnemu obyvateľstvu. Často sa snažia vystupovať ako alternatívna správa tam, kde štát zlyháva, poskytujú základnú spravodlivosť alebo riešia spory o pôdu, čím si získavajú tichú podporu alebo aspoň neutralitu miestnych komunít.
Operačne je JNIM mimoriadne aktívna a prispôsobivá. Používa širokú škálu taktík od prepadov zo zálohy a použitia nástražných výbušných zariadení (IED – Improvised Explosive Devices) až po komplexné útoky na vojenské základne a únosy cudzincov. V posledných rokoch sa skupina výrazne rozšírila smerom na juh, čím začala priamo ohrozovať aj stabilnejšie štáty Guinejského zálivu, ako sú Benin, Togo a Pobrežie Slonoviny. Zároveň vedie krvavý konkurenčný boj o vplyv a územia s miestnou pobočkou Islamského štátu, čo ešte viac destabilizuje už aj tak krehkú bezpečnostnú situáciu v celom Saheli.
Vojenská situácia v Aguelhoku ilustruje hĺbku zúfalstva, v ktorom sa ruský kontingent ocitol, keďže pred útokom sa v meste nachádzalo približne 100 ruských a 400 malijských vojakov, no po atentáte na ministra obrany Mali a sústredenom tlaku povstalcov boli nútení základňu vypratať. Podľa správ z terénu opustila Aguelhok kolóna najmenej 30 vozidiel, ktorá sa snažila nepozorovane pripojiť k jednotkám stiahnutým z Tessalitu, pričom ruskí dôstojníci boli údajne v neustálom kontakte s povstalcami, aby si vyjednali čas na zbalenie vybavenia a bezpečný odchod pod hrozbou totálneho zničenia. Oficiálne miesta v Moskve sa síce snažili situáciu zmierniť vyhláseniami o pokračovaní plnenia úloh, no zástupca ministra zahraničných vecí Georgij Borisenko musel priznať, že po útokoch z 25. apríla utrpela ruská strana značné straty na životoch.
Foto: Ministerstvo obrany Ruskej federácie
Tento hromadný ústup je pravdepodobne snahou Kremľa vyhnúť sa zopakovaniu krvavých debaklov z minulosti, kedy v lete 2024 a 2025 padli desiatky ruských bojovníkov do pascí nastražených povstalcami, čo viedlo k strate polovice obrnených vozidiel a obrovským personálnym stratám. Ukazuje sa, že piliere ruskej ponuky pre africké junty – ochrana režimu, územná kontrola a vojenská kompetencia – sa v Mali začínajú nezvratne rúcať. Rusko si túto situáciu do veľkej miery vytvorilo samo sériou protifrancúzskych dezinformačných kampaní, ktoré síce viedli k vyhosteniu francúzskych vojsk, ale zároveň zbavili región jedinej sily schopnej viesť rozsiahle protipovstalecké operácie v náročnom teréne. Moskva sa nikdy nedokázala vyrovnať úrovni nasadenia a logistických možností Paríža, čo džihádistom umožnilo ovládnuť vnútrozemie a začať blokádu hlavného mesta Bamako.
Ruský Africký zbor (Africa Corps) predstavuje novú štruktúru ruského ministerstva obrany, ktorá bola vytvorená s cieľom nahradiť a centralizovať aktivity bývalej Wagnerovej skupiny na africkom kontinente. Táto formácia slúži ako hlavný nástroj Moskvy na presadzovanie jej geopolitických a bezpečnostných záujmov v regióne Sahel a širšej Afrike. V kontexte súčasného diania a fungovania Afrického zboru sú kľúčové tieto aspekty:
- Nástupca Wagnerovcov: Po smrti Jevgenija Prigožina prevzal Africký zbor infraštruktúru, kontrakty a personál Wagnerovej skupiny, čím sa žoldnierske aktivity dostali pod priamu kontrolu ruskej štátnej moci a armádneho velenia.
- Strategické partnerstvá: Zbor je úzko prepojený s vojenskými vládami v regióne, ako je napríklad Mali pod vedením Assimiho Goïtu, kde ruskí inštruktori poskytujú bezpečnostnú podporu výmenou za strategický vplyv a prístup k nerastným surovinám.
- Boj proti džihádizmu: Jednou z hlavných deklarovaných úloh zboru je boj proti militantným skupinám, ako je JNIM (Skupina na podporu islamu a moslimov), čo Rusku umožňuje prezentovať sa ako efektívnejší bezpečnostný partner než tradiční západní spojenci.
- Geopolitický vplyv: Prítomnosť týchto síl v krajinách ako Niger, Burkina Faso či Líbya slúži na vytláčanie západného vplyvu, čo ilustruje aj nedávna polemika medzi USA a európskymi partnermi ohľadom vojenskej prítomnosti v regióne a presunu amerických kapacít do iných divadiel.
- Štruktúra a výzbroj: Na rozdiel od pôvodných žoldnierov je Africký zbor lepšie integrovaný do oficiálnych vojenských štruktúr Ruska, čo zahŕňa pravidelné dodávky techniky, leteckú podporu a koordináciu s rozviedkou.
V súčasnosti zostáva v Mali približne 2 500 ruských vojakov, ktorí sa po strate kontroly nad severom snažia skoncentrovať svoje sily v strednej a južnej časti krajiny. Ich prioritou sa stalo zabezpečenie strategických dopravných koridorov spojených s ťažbou zlata a udržanie priamej moci junty generála Assimiho Goitu v okolí hlavného mesta, zatiaľ čo obrovské vnútrozemské územia ponechali napospas extrémistom. Táto pragmatická orientácia na ochranu nerastných surovín a prežitie politického vedenia na úkor bezpečnosti radových občanov potvrdzuje, že ruská angažovanosť v Mali sleduje skôr koristnícke záujmy než deklarovanú stabilitu a celistvosť krajiny.
