Nemecko sa v reakcii na rastúce napätie v Európe a otvorené hrozby zo strany Ruska odhodlalo k zásadnej modernizácii svojej infraštruktúry. Centrálnym bodom tohto úsilia sa stal prístav Bremerhaven, jeden z najväčších automobilových terminálov v Európe, ktorý sa nachádza na strategickom pobreží Severného mora. Spolková vláda v rozpočte na rok 2026 vyčlenila masívnu investíciu vo výške 1,35 miliardy eur na posilnenie jeho kapacít. Cieľ je jednoznačný: zabezpečiť, aby nemecké nakladacie doky dokázali v prípade vypuknutia konfliktu bleskovo expedovať ťažkú vojenskú techniku vrátane šesťdesiattonových tankov Leopard smerom k budúcim frontovým líniám. Nemecko sa vzhľadom na svoju geografickú polohu v srdci kontinentu stáva kľúčovým logistickým pilierom pre celé NATO, od ktorého bude závisieť plynulé zásobovanie spojeneckých vojsk v prípade napadnutia Európy.
Tento proces, ktorý nemecký minister obrany Boris Pistorius označuje za zmenu paradigmy, však naráža na nečakané byrokratické a historické prekážky. Bundeswehr sa pri dopĺňaní chýbajúcich kapacít musí čoraz viac spoliehať na súkromný sektor a logistické giganty ako BLG Logistics. Problémom však zostáva striktné oddelenie civilných a vojenských štruktúr, ktoré bolo v Nemecku zakorenené ako bezpečnostná poistka po druhej svetovej vojne. Súkromné firmy sú dnes síce zavalené žiadosťami o podrobné informácie o stave svojich vozových parkov, skladov či personálu, no zároveň sa nemôžu naplno podieľať na strategickom plánovaní. Mnohé dôležité detaily Operačného plánu pre Nemecko, ktorý koordinuje logistiku pre státisíce vojakov, sú utajené. Logistické asociácie preto varujú, že bez väčšej transparentnosti a efektívnejšieho partnerstva medzi štátom a firmami bude masová mobilizácia v prípade náhleho útoku mimoriadne komplikovaná.
Časový rámec na dozbrojenie sa pritom drasticky kráti. Šéfka Spolkového úradu pre vybavenie Bundeswehru Annette Lehnigk-Emdenová otvorene priznáva, že na plnú modernizáciu ozbrojených síl zostávajú už len necelé tri roky. Podľa jej výpočtov a analýz popredných generálov musí byť nemecká armáda plne akcieschopná najneskôr do roku 2028, pretože od roku 2029 by Rusko mohlo byť reálne pripravené zaútočiť na územie členského štátu NATO. Spravodajské služby sú vo svojich odhadoch ešte pesimistickejšie a varujú, že predpoklad o niekoľkoročnom pokoji môže byť nebezpečnou ilúziou. Príprava na eskaláciu konfliktu sa preto pre Berlín stala prioritou, ktorá už nie je len otázkou politických deklarácií, ale konkrétnych činov na zemi.
Paralelne s opevňovaním domácej infraštruktúry Nemecko podniká bezprecedentné kroky aj priamo na východnom krídle NATO. V Litve sa aktuálne formuje nová 45. tanková brigáda, ktorá má byť plne nasadená do konca roka 2027. Generál Christoph Huber, veliteľ tejto jednotky, deklaroval odhodlanie brániť každý centimeter spojeneckého územia, pričom do Litvy smeruje prakticky všetka dostupná technika, ktorú dokáže Bundeswehr uvoľniť. Neďaleko bieloruských hraníc v oblasti cvičiska Rūdninkai vyrastá obria vojenská základňa, ktorá sa stane domovom pre tisíce nemeckých vojakov. Prvá obranná stratégia Nemecka od konca studenej vojny jasne definuje Rusko ako hlavnú hrozbu a smeruje k tomu, aby sa nemecká armáda do roku 2039 stala najsilnejšou v Európe s celkovým počtom 460-tisíc mužov a žien v zbrani. Mier, sloboda a prosperita už pre Nemecko nie sú samozrejmosťou, ale cieľom, za ktorý sú ochotní tvrdo platiť aj za cenu radikálnej prestavby civilného sektora na vojenský stroj.
Nemecko aktivuje tisíce osemnásťročných: Nová reforma odvodov naráža na odpor a vlnu výhrad vo svedomí
Nemecko podniká rázne kroky na posilnenie svojej obranyschopnosti a po rokoch útlmu sa opäť intenzívne obracia na mladú generáciu. Od polovice januára do konca apríla tohto roka rozoslal Bundeswehr dotazníky už takmer 200-tisíc mladým občanom, ktorí práve dosiahli plnoletosť. Táto masívna kampaň je priamym výsledkom nového zákona o reforme vojenských odvodov, ktorý vstúpil do platnosti začiatkom roka 2026. Cieľ Berlína je ambiciózny – do roku 2035 musí byť krajina schopná v prípade krízy postaviť do zbrane až 460-tisíc vojakov, čo si vyžaduje nielen modernizáciu techniky, ale predovšetkým dramatické zvýšenie počtu personálu.
Povinná vojenská služba na Slovensku bola oficiálne zrušená k 1. januáru 2006. Poslední odvedenci opustili brány kasární v júli 2005, čím sa ukončila éra základnej vojenskej služby, ktorá trvala od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Od tohto dátumu je slovenská armáda (Ozbrojené sily SR) plne profesionálna. Tu je niekoľko kľúčových faktov k tejto zmene:
- Symbolický koniec: Rozhodnutie o zrušení oznámil vtedajší minister obrany Juraj Liška na hudobnom festivale Pohoda v roku 2005.
- Legislatíva: Branná povinnosť ako taká úplne nezanikla, v prípade vojny alebo vojnového stavu môže byť opäť aktivovaná. V čase mieru je však služba v armáde výhradne dobrovoľná.
- Dĺžka služby: Pred zrušením sa dĺžka povinnej služby postupne skracovala – z pôvodných 24 mesiacov (za čias Česko-Slovenska) až na záverečných 6 mesiacov.
Hoci vojenská služba v Nemecku formálne zostáva dobrovoľná, legislatívna novinka prináša prvky povinnosti, ktoré krajina nezažila od roku 2011. Kým pre ženy je vyplnenie armádneho dotazníka dobrovoľné, pre všetkých osemnásťročných mužov je odpoveď povinná. Mladíci musia na stupnici od nula po desať vyjadriť svoj záujem o službu a uviesť údaje o svojej fyzickej zdatnosti či vzdelaní. Vyjadrením nulového záujmu sa však proces nekončí. Nový zákon ukladá mladým mužom povinnosť dostaviť sa na lekársku prehliadku u armádneho lekára bez ohľadu na to, či sa chcú stať vojakmi alebo nie. Minister obrany Boris Pistorius takto reaguje na akútny nedostatok personálu, pričom v zálohe má aj takzvanú „brannú povinnosť v prípade nevyhnutnosti“. Ak sa nepodarí naplniť stavy dobrovoľníkmi, budúcich brancov môže určiť žreb.
Tento stupňujúci sa tlak zo strany štátu však vyvoláva v nemeckej spoločnosti búrlivé reakcie. Mnohí mladí ľudia, zastúpení iniciatívami ako Školský štrajk proti povinnej vojenskej službe, odmietajú argument obranyschopnosti a necítia sa byť aktuálnou bezpečnostnou situáciou osobne ohrození. Strach z možnej eskalácie konfliktu s Ruskom a vyhliadka na nútený výcvik viedli k rekordnému nárastu žiadostí o výhradu vo svedomí. Len za prvé dva mesiace tohto roka bolo zaregistrovaných približne 2 000 takýchto žiadostí, čo nadväzuje na vlaňajší rekordný rok. Právo odmietnuť ozbrojenú službu je síce pevne zakotvené v nemeckej ústave ako reakcia na hrôzy svetových vojen, no samotný proces uznania za „odmietača“ je dnes náročný a vyžaduje si hlboké zdôvodnenie osobnej morálnej dilemy.
Nemecko sa tak nachádza v zložitej situácii. Na jednej strane stojí politický imperatív vytvoriť do roku 2039 najsilnejšiu armádu v Európe, na druhej strane je generácia mladých ľudí, ktorí si slobodu a mier zvykli považovať za samozrejmosť a odmietajú sa stať súčasťou vojenskej mašinérie. Poradenské organizácie po celom Nemecku sú zavalené dopytmi mladých mužov, ktorí hľadajú cestu, ako legálne povedať „nie“. Kým ministerstvo obrany hovorí o posilnení personálnej pripravenosti, ulice a školy sa stávajú dejiskom tichého protestu proti návratu k praktikám, o ktorých si mnohí mysleli, že sú už dávno minulosťou. Odpoveď mladých Nemcov na otázku Bundeswehru „Máte záujem?“ tak nateraz zostáva pre štátne elity znepokojivo chladná.