V súčasnej globálnej situácii, ktorú definuje neistota v rámci transatlantických vzťahov a stupňujúce sa regionálne konflikty, sa Európska únia odhodlala k zásadnému kroku v oblasti vlastnej bezpečnosti. Kým článok 5 Severoatlantickej zmluvy sa teší celosvetovému uznaniu ako pilier kolektívnej obrany, článok 42 ods. 7 Lisabonskej zmluvy zostával dlhé roky v úzadí ako málo zrozumiteľný a v praxi takmer nevyužívaný nástroj. Tento stav sa však diplomatická služba EÚ teraz snaží radikálne zmeniť. Podnietila ju k tomu najmä éra Donalda Trumpa, ktorý opakovane spochybňuje budúcnosť NATO a spoľahlivosť amerických bezpečnostných záruk, čo núti európske hlavné mestá hľadať vlastné poistky pre prípad krízy.
Článok 42 ods. 7 Lisabonskej zmluvy je takzvaná doložka o vzájomnej pomoci. Je to v podstate európsky ekvivalent známeho článku 5 NATO, hoci s určitými špecifikami.
Hlavný záväzok – Text článku hovorí:
- „V prípade, ak sa členský štát stane obeťou ozbrojenej agresie na svojom území, ostatné členské štáty sú povinné poskytnúť mu pomoc a podporu všetkými prostriedkami, ktoré sú v ich silách…“
To znamená, že ak je jeden štát EÚ vojensky napadnutý, ostatní majú právnu (morálnu aj politickú) povinnosť mu pomôcť.
Súlad so záväzkami v NATO – Zmluva zároveň uznáva, že pre mnohé krajiny (ako napríklad Slovensko) je hlavným pilierom obrany NATO. Článok 42.7 vyslovene uvádza, že záväzky v rámci EÚ musia byť v súlade so záväzkami v NATO, ktoré zostáva pre svojich členov základom ich kolektívnej obrany.
Špecifický charakter určitých štátov (Neutralita) – Toto je dôležitý bod pre krajiny ako Rakúsko, Írsko, Malta či Cyprus, ktoré nie sú členmi NATO a zachovávajú si politiku neutrality. Článok hovorí, že pomoc „nesmie narúšať osobitný charakter bezpečnostnej a obrannej politiky niektorých členských štátov“. V praxi neutrálny štát môže poslať namiesto zbraní napríklad lieky, humanitárnu pomoc alebo logistickú podporu, aby neporušil svoju neutralitu.
Čítajte viac MARTE: Európsky tank budúcnosti naberá reálne kontúry a predbieha konkurenciu
Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) preto začala pripravovať podrobnú príručku, ktorá má členským štátom slúžiť ako presný návod, kedy a akým spôsobom môžu aktivovať doložku o vzájomnej pomoci. Tento dokument má vniesť svetlo do doteraz nejasných mechanizmov a jasne definovať, aké zdroje a kapacity môže Únia poskytnúť štátu v ohrození. Podľa informácií z diplomatických kruhov by mal tento manuál pracovať s tromi základnými scenármi. Prvý sa zameria na aktiváciu článku 5 NATO, druhý na samostatné využitie článku 42.7 v rámci EÚ a tretí scenár počíta s paralelným uplatnením oboch doložiek súčasne.
Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), po anglicky European External Action Service (EEAS), je v podstate diplomatickou službou Európskej únie. Funguje podobne ako ministerstvo zahraničných vecí pre celú EÚ. Jej hlavnou úlohou je pomáhať Vysokému predstaviteľovi Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (v súčasnosti Kaja Kallasová) pri realizácii spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Tu sú kľúčové informácie o tom, ako ESVČ funguje a čo presne robí:
Postavenie a vznik – ESVČ bola zriadená Lisabonskou zmluvou a oficiálne začala fungovať v roku 2011. Má sídlo v Bruseli, ale jej vplyv je globálny. Nie je to klasická inštitúcia EÚ (ako Parlament alebo Komisia), ale samostatný orgán, ktorý ich dopĺňa a spolupracuje s nimi.
Úlohy ESVČ:
- Diplomacia: Spravuje sieť viac ako 140 delegácií EÚ (v podstate veľvyslanectiev) po celom svete a pri medzinárodných organizáciách (napr. OSN).
- Bezpečnosť a obrana: Plánuje a riadi civilné aj vojenské misie EÚ v zahraničí (napríklad výcvikové misie alebo operácie proti pirátstvu).
- Koordinácia: Zabezpečuje, aby zahraničná politika EÚ bola jednotná. Spája prácu Európskej komisie a členských štátov, aby EÚ navonok hovorila jedným hlasom.
- Reakcia na krízy: Monitoruje situáciu vo svete, analyzuje hrozby a navrhuje opatrenia v prípade konfliktov alebo prírodných katastrof.
Kto tam pracuje – ESVČ je unikátna v tom, že jej personál tvoria tri skupiny odborníkov:
- Odborní zamestnanci z Generálneho sekretariátu Rady EÚ.
- Odborníci z Európskej komisie.
- Diplomati vyslaní priamo z národných ministerstiev zahraničných vecí členských štátov (teda aj zo slovenského ministerstva).
Prečo je dôležitá v kontexte „Európskej obrany“ – Ako bolo spomínané pri článku 42.7, práve ESVČ je tým orgánom, ktorý teraz vypracováva spomínaný manuál pre vzájomnú pomoc. Jej úlohou je „preložiť“ politické dohody do technických postupov – teda napísať presný plán, čo majú štáty robiť, ak jeden z nich požiada o vojenskú pomoc.
Čítajte viac Rada Európskej únie prijala závery o posilnení schopnosti EÚ bojovať proti hybridným hrozbám
Záujem o tento mechanizmus rapídne vzrástol po nedávnom útoku iránskych bezpilotných lietadiel na Cyprus. Tento incident obnažil praktické nedostatky európskej obrany, keďže Cyprus ako člen EÚ, ktorý nie je súčasťou NATO, nemôže žiadať o pomoc cez severoatlantické štruktúry. Hoci doložka o vzájomnej pomoci vtedy formálne aktivovaná nebola a pomoc prišla na báze bilaterálnej spolupráce, cyperský prezident Nikos Christodoulides zdôraznil potrebu dať tomuto článku reálne kontúry. Podľa neho išlo o dôležitý záťažový test, ktorý ukázal, že operatívnosť článku 42.7 musí byť pevnou súčasťou agendy lídrov EÚ.
Čítajte viac SIPRI: Globálne toky zbraní vzrástli o takmer 10 percent, európsky dopyt prudko stúpa
Už v máji tohto roku plánujú delegácie členských štátov vykonať rozsiahlu byrokratickú simuláciu. Počas tohto cvičenia budú krajiny reagovať na rôzne krízové modely a určovať, za akých okolností by mal byť článok o vzájomnej obrane aktivovaný. Výsledky tejto simulácie sa stanú priamym podkladom pre finálny realizačný dokument. Snaha o posilnenie európskej autonómie v obrane je navyše umocnená rétorikou z Washingtonu. Americký minister zahraničných vecí Marco Rubio otvorene hovorí o prehodnocovaní hodnoty NATO pre USA, pričom alianciu prirovnal k jednosmernej ulici po tom, čo niektorí spojenci, vrátane Španielska, odmietli poskytnúť svoje základne počas konfliktov v Iráne.
Článok 5 Severoatlantickej zmluvy
Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike, bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. Akýkoľvek taký ozbrojený útok a všetky opatrenia vykonané v jeho dôsledku budú bezodkladne oznámené Bezpečnostnej rade. Tieto opatrenia budú ukončené, akonáhle Bezpečnostná rada prijme opatrenia potrebné na obnovenie a zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.
Čítajte viac Macron zväčšuje atómový arzenál a rozprestiera nad Európou nový jadrový dáždnik
Doterajšia história článku 42.7 je veľmi stručná, keďže od jeho prijatia ho využilo iba Francúzsko v roku 2015 po tragických teroristických útokoch v Paríži. Vtedajšia pomoc mala prevažne logistický a spravodajský charakter. Pripravovaná nová Bezpečnostná stratégia EÚ má však ambíciu posunúť tento nástroj na vyššiu úroveň. Má zahŕňať nielen komplexné posúdenie hrozieb, ale aj jasnú mapu implementácie, ktorá zabezpečí, že v prípade budúcej agresie nebude pomoc len teoretickou možnosťou, ale vopred pripraveným a koordinovaným procesom, ktorý dokáže ochrániť každého člena Únie bez ohľadu na jeho príslušnosť k iným vojenským blokom.
