Sýria prechádza v týchto dňoch zásadnou historickou transformáciou. Po dvanástich rokoch vojenskej prítomnosti Spojené štáty americké oficiálne spustili proces úplného stiahnutia svojich jednotiek z krajiny. Tento krok, ktorý by mal byť zavŕšený v priebehu nasledujúcich 20 až 30 dní, prichádza v kontexte radikálnych zmien v sýrskej vládnej architektúre a nových bezpečnostných priorít Washingtonu na Blízkom východe. Odsun ukončuje pôsobenie USA, ktoré sa začalo v roku 2014 ako reakcia na vzostup teroristickej organizácie Islamský štát (ISIS).
Čítajte viac Sýrske bezpečnostné zložky zatkli členov teroristickej bunky Hizballáhu po raketových útokoch na Damask
Logistický odsun a vyprázdňovanie základní
V pondelok 23. februára 2026 potvrdili očití svedkovia aj diplomatické zdroje začiatok evakuácie strategickej základne Qasrak v provincii Hasaka. Kolóny desiatok nákladných vozidiel naložených obrnenou technikou, prefabrikovanými bunkrami a radarovými systémami sa vydali na cestu smerom k irackým hraniciam. Tento odsun nie je izolovaným incidentom; v priebehu posledných dvoch týždňov americké sily už opustili dve dôležité stanovištia:
- Al-Tanf: Strategická základňa na juhovýchode pri hraniciach s Jordánskom a Irakom. Podľa vojenských zdrojov sa jednotky presunuli do Jordánska, odkiaľ budú s novou správou v Al-Tanf udržiavať už len vzdialenú koordináciu.
- Al-Šaddádí: Kľúčový bod na severovýchode krajiny.
- Charáb al-Džír: Ďalšia zo zostávajúcich základní v provincii Hasaka, ktorej vyprázdňovanie sa očakáva v najbližších dňoch.
Čítajte viac Operácia Hawkeye Strike: Útok USA proti táborom teroristickej organizácie Islamský štát
Nový režim v Damasku a zmena spojencov
Hlavným motorom amerického odchodu je pád režimu Baššára al-Asada v decembri 2024. K moci sa dostala nová centrálna islamistická moc pod vedením prezidenta Ahmada Šaru. Washington, ktorý predtým roky podporoval kurdské milície ako hlavnú silu proti ISIS, nadviazal úzku spoluprácu s novou vládou v Damasku. Prezident Šara navštívil Biely dom v novembri 2025, kde Sýria oficiálne súhlasila s pripojením k medzinárodnej protidžihádistickej koalícii. Washington následne vyhlásil, že potreba spojenectva s Kurdmi už pominula. Pod tlakom okolností a postupu vládnych vojsk uzavreli Kurdi koncom januára dohodu o integrácii svojich síl (SDF) a autonómnej správy priamo do štátnych štruktúr sýrskej národnej armády.
Čítajte viac Úderná skupina lietadlovej lode USS Abraham Lincoln dorazila do operačnej oblasti veliteľstva CENTCOM
Pretrvávajúca hrozba teroristickej organizácie Islamský štát
Hoci bol územný „kalifát“ porazený v roku 2019, džihádisti z ISIS zostávajú v púštnych oblastiach naďalej aktívni. V sobotu 21. februára 2026 zverejnil hovorca ISIS Abú Huzajfa al-Ansárí prvý audioprejav po dvoch rokoch. V ňom vyzval svojich stúpencov, aby za prioritu určili boj proti „novému sýrskemu režimu“ a jeho národnej armáde. Hrozba je reálna, čo potvrdil aj decembrový útok osamelého strelca v Palmýre, pri ktorom zahynuli dvaja americkí vojaci a jeden civilista. USA v reakcii na to vykonali nálety, po úplnom stiahnutí pozemných síl bude Washington operovať už len pomocou leteckých úderov zo základní v susedných krajinách regiónu.
Globálny kontext: Sústredenie na Irán
Diplomati naznačujú, že urýchlené stiahnutie zo Sýrie má uvoľniť americké vojenské kapacity pre narastajúce napätie s Teheránom. USA v súčasnom období masívne sústreďujú svoje sily v okolí Iránu a hrozia vojenským zásahom v prípade, že nedôjde k dohode o jadrovom programe. Súčasťou aktuálnych operácií je aj presun približne 7 000 podozrivých džihádistov zo sýrskych detenčných centier (pôvodne strážených Kurdmi) do Iraku, aby sa zabránilo ich úniku počas preberania moci novou sýrskou administratívou.
Vzťah medzi Irakom a USA je vo februári 2026 v napätom a prelomovom štádiu. To, čo vidíme v správach o sťahovaní konvojov zo Sýrie do Iraku, je len jedna strana mince. Tou druhou je fakt, že aj v samotnom Iraku sa americká prítomnosť trasie v základoch.
Tlak na definitívny odchod (Koniec misie OIR) – Iracká vláda (pod silným tlakom šíitskych politických frakcií blízkych Iránu) už od septembra 2024 intenzívne rokuje s USA o ukončení misie medzinárodnej koalície (Operation Inherent Resolve).
- Dohoda z roku 2025: Existuje harmonogram, podľa ktorého by sa mala koaličná misia v Iraku oficiálne skončiť do septembra 2025 v centrálnej časti a do konca roka 2026 v autonómnom Kurdistane.
- Súčasný stav: Bagdad už nechce koalíciu, ale prechod na bilaterálnu vojenskú spoluprácu. To znamená, že Američania by v Iraku už neboli ako osloboditelia od ISIS, ale ako pozvaní hostia na základe priamej zmluvy medzi dvoma štátmi.
Irak ako tranzitná a logistická základňa
- USA využívajú základne v Iraku (najmä Ain al-Asad na západe a letisko v Erbile na severe) ako logistické uzly pre sťahovanie zo Sýrie.
- Pre irackú vládu je to diplomatický balans – na jednej strane musia vyhovieť požiadavke parlamentu na odsun USA, na druhej strane potrebujú americkú logistiku a spravodajské informácie, aby sa ISIS v púštnych oblastiach znova neaktivoval.
„Iránsky faktor“ a bezpečnosť základní – Vzťah je definovaný neustálym ostreľovaním amerických základní proiránskymi milíciami (Kata'ib Hezbollah a iné). Iracký premiér sa nachádza v „kliešťach“. Potrebuje americkú dolárovú podporu (USA kontrolujú iracké devízové rezervy uložené vo Federal Reserve), ale súčasne musí krotiť milície, ktoré sú súčasťou irackého bezpečnostného aparátu a ktoré chcú Američanov vyhnať silou.
Strategický posun k Iránu (Hrozba úderu) – USA v súčasnosti sústreďujú sily okolo Iránu. Pre Irak je to nočná mora. Ak by USA zaútočili na Irán z irackého územia, Irak by sa stal bojiskom. Bagdad sa preto snaží deklarovať neutralitu a tlačí na USA, aby ich základne v Iraku neboli použité na útoky proti susedom.
Zhrnutie – Vzťah je pragmatický, ale chladný. Irak už nie je „vazalom“ USA ako po roku 2003. Je to sebavedomejší hráč, ktorý sa snaží Američanov vyprevadiť k dverám tak, aby pri tom nespôsobil kolaps vlastnej bezpečnosti alebo ekonomiky. USA zasa potrebujú Irak ako poslednú „poslucháreň“ a základňu v blízkosti Iránu.
