Litva oficiálne ukončila svoju účasť v Ottawskej konvencii o zákaze protipechotných mín po uplynutí šesťmesačnej lehoty od momentu upovedomenia generálneho tajomníka OSN. Informuje o tom agentúra BNS. V júli agentúra Reuters písala, že Litva spoločne s Fínskom plánuje od roku 2026 spustiť výrobu protipechotných mín pre vlastné potreby, ako aj pre Ukrajinu. Námestník litovského ministra národnej obrany Karolis Aleksa pre agentúru uviedol, že na tieto účely sa predpokladá vynaložiť „stovky miliónov eur“. V marci Lotyšsko, Litva, Estónsko a Poľsko oznámili zámer odstúpiť od Ottawskej konvencie o zákaze protipechotných mín. Svoje rozhodnutie tieto krajiny odôvodnili zhoršením bezpečnostnej situácie v Európe a tiež tým, že vojenské hrozby pre štáty NATO hraničiace s Ruskom a Bieloruskom sa výrazne zosilnili. V júli prijalo rovnaké rozhodnutie aj Fínsko. Odstúpenie od dohody oznámila aj Ukrajina, pričom to motivovala potrebou posilnenia ochrany pred Ruskom, ktoré nie je zmluvnou stranou konvencie.
Poľsko začalo procedúru odstúpenia od Ottawskej konvencie v auguste. V polovici decembra námestník poľského ministra obrany Paweł Zalewski vyhlásil, že krajina prvýkrát od čias studenej vojny začne masovú výrobu protipechotných mín na posilnenie svojej východnej hranice v rámci programu „Východný štít“ a zváži možnosť ich exportu na Ukrajinu. Pri odpovedi na otázku o termíne spustenia výroby uviedol, že Varšava počíta so začiatkom už v budúcom roku – po dokončení procedúry odstúpenia Poľska od konvencie. V auguste s výzvou na odstúpenie Nemecka od dohody o zákaze protipechotných mín na pozadí ruskej hrozby vystúpil zástupca vládneho bloku CDU/CSU vo výbore Bundestagu pre zahraničnú politiku Roderich Kiesewetter.
Ottawská konvencia
Ottawská konvencia, oficiálne známa ako Dohovor o zákaze použitia, skladovania, výroby a transferu protipechotných mín a o ich zničení, je kľúčovým pilierom medzinárodného humanitárneho práva. Jej hlavným cieľom je úplne eliminovať tento druh zbraní, ktoré nerozlišujú medzi vojakmi a civilistami a zostávajú nebezpečné aj desiatky rokov po skončení konfliktov. Dohovor bol otvorený na podpis 3. decembra 1997 v kanadskej Ottawe (odtiaľ názov). Do platnosti vstúpil 1. marca 1999. Slovenská republika k dohovoru pristúpila hneď v roku 1997 a ratifikovala ho v roku 1999.
Hlavné záväzky členských štátov – Štáty, ktoré dohovor podpísali, sa zaväzujú:
- Nepoužívať protipechotné míny za žiadnych okolností.
- Nevyvíjať, nevyrábať a neobchodovať s týmito zbraňami.
- Zničiť zásoby: Štát musí zničiť svoje zásoby protipechotných mín do 4 rokov od pristúpenia.
- Vyčistiť zamínované územia: Odstrániť míny položené v zemi do 10 rokov.
- Pomáhať obetiam: Poskytovať pomoc ľuďom, ktorí boli mínami zranení.
Na rozdiel od protitankových mín, ktoré vyžadujú veľký tlak (váhu vozidla), protipechotné míny sú navrhnuté tak, aby explodovali pri kontakte s človekom (stačí váha dieťaťa). Mína však „nevie“, či na ňu stúpil nepriateľský vojak alebo farmár idúci na pole. Po skončení vojny zostávajú v zemi a bránia návratu utečencov či využívaniu poľnohospodárskej pôdy. Hoci má konvencia širokú podporu (viac ako 160 krajín), niektoré vojenské mocnosti ju nepodpísali. Medzi najvýznamnejšie krajiny mimo dohovoru patria: USA (hoci obmedzujú ich používanie), Rusko, Čína, India, Pakistan či Južná a Severná Kórea (kvôli situácii na ich spoločnej hranici).
V dôsledku vojny na Ukrajine a zhoršenej bezpečnostnej situácie v Európe dochádza k bezprecedentnému kroku – niektoré krajiny (ako Litva či Ukrajina) začali proces odstúpenia od tejto zmluvy. Dôvodom je snaha o budovanie obranných línií, kde sú míny vnímané ako efektívny a lacný nástroj na spomalenie postupu nepriateľských pozemných síl. Kritici však varujú, že tento krok môže vrátiť svet do éry, kedy civilné obyvateľstvo trpelo masívnymi zraneniami spôsobenými týmito „tichými zabijakmi“.