Od začiatku rozsiahlej invázie na Ukrajinu v roku 2022 je ruská armáda v mnohých ohľadoch závislá od podpory svojich občanov. Dobrovoľnícke hnutie zohrávalo kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní základného vybavenia pre vojakov, od uniforiem a ponožiek po drony a termovízie, ktoré armáda nedokázala efektívne dodať. V posledných mesiacoch však tento systém narazil na svoje limity, čoho dôsledkom je výrazný pokles finančnej a materiálnej podpory zo strany verejnosti. Tento fenomén poukazuje na rastúcu únavu z vojny, ktorá sa prejavuje nielen v apatii, ale aj v zmene vnímania vojakov v pohraničných oblastiach, píše ruský server The Insider.
Pokles podpory a zmena perspektívy
Jedným z hlavných faktorov poklesu pomoci je pretrvávajúci pocit beznádeje. Ako uviedol jeden z dobrovoľníkov, ktorý si želal ostať v anonymite, podpora klesá katastrofálne, a to najmä od februára 2025, kedy sa začali objavovať správy o možnom prímerí. Tieto správy, často spojené s vyhláseniami svetových lídrov, vytvorili falošný dojem blížiaceho sa konca konfliktu. To viedlo k úvahám, že ďalšia pomoc už nie je potrebná. Napriek tomu v pohraničných oblastiach prevláda presvedčenie, že vojna bude naďalej pokračovať. „Putin odmieta prímerie, no pre mnohých ľudí v pohraničných regiónoch je to len vzdialená politika, ktorá sa ich netýka,“ vysvetľuje dobrovoľník. „Ich realita je každodenná hrozba dronov a striel.“
Finančné dary, ktoré na začiatku vojny dosahovali v priemere 500 až 1 000 rubľov (5,30 – 10,60 eur), sa dramaticky znížili. Dobrovoľníci hovoria o nulovej odozve na svoje výzvy, či už zo strany vlády alebo súkromného sektora. Miestne podniky tvrdia, že sami ledva prežívajú, zatiaľ čo obyvatelia v iných regiónoch krajiny, ktoré nie sú priamo zasiahnuté bojmi, sú voči vojne apatickí. Sklamanie sa prehlbuje aj z dôvodu zneužívania finančnej podpory. Jeden z dobrovoľníkov, ktorý z vlastných peňazí nakupoval pre vojakov drahé vybavenie, sa s hnevom podelil o skúsenosť, kedy peniaze, ktoré poslal na nočné videnie, vojaci minuli za jediný deň na prostitútky. Keď ich konfrontoval, dostal cynickú odpoveď, že muži na fronte za neho prelievajú krv, a preto by mal byť vďačný a mlčať. Tento zážitok bol pre neho poslednou kvapkou, ktorá viedla k ukončeniu jeho dobrovoľníckej činnosti.
Zmena vnímania ruských vojakov z ochrancov na hrozbu
Únava z vojny sa prejavuje aj v zmene vnímania vojakov zo strany civilistov. V pohraničných oblastiach sa kedysi vnímaní ochrancovia začínajú považovať za hrozbu. Obyvatelia sa im snažia vyhýbať. V meste Šebekino už nikto nechce prenajímať vojakom byty a na verejných miestach ich žiadajú, aby neparkovali vojenské vozidlá v obave z dronových útokov. Jedným z dôvodov je aj strategické umiestňovanie vojenskej techniky v blízkosti obytných štvrtí, čo ohrozuje životy civilistov. Vojenská technika je často umiestnená v lesíkoch vedľa obytných oblastí, čo robí z civilistov potenciálne ciele. Okrem toho sa zvyšuje počet incidentov, pri ktorých tanky drvia civilné autá a vojaci rabujú chaty. Všetky informácie o týchto incidentoch sú okamžite utajované, a dobrovoľníci nemajú vedomosť o tom, že by bol za ne niekto braný na zodpovednosť.
Alkoholizmus ako prejav beznádeje a vyčerpania
Dlhotrvajúca vojna má devastujúci vplyv aj na morálku a psychické zdravie samotných vojakov. Alkoholizmus sa stal na fronte rozsiahlym problémom. Na jednom z kontrolných bodov pri hraniciach s Ukrajinou boli nájdené kopy prázdnych fliaš od vodky a pálenky, ktoré vojaci vypili za jediný deň. Alkohol im nosia príbuzní alebo si ho sami zaobstarajú pri návrate z dovolenky. Hoci sa velitelia snažia trestať opitých vojakov, disciplinárne opatrenia sú neúčinné. Alkoholizmus v armáde je prejavom hlbokého vyčerpania a beznádeje, ktoré vojaci prežívajú. „Je jasné, že to už nezvládajú, a to ich ničí,“ hovorí jeden z dobrovoľníkov. Opití vojaci ohrozujú seba aj svojich spolubojovníkov, čo vedie k nehodám, zraneniam, a dokonca k smrti. „Vojna nenechá nikoho neporušeného,“ uzatvára dobrovoľník. „Je to, akoby sa už skončila, no my civili si to len namýšľame, zatiaľ čo oni nemajú možnosť ju ignorovať.“