Vojna, ktorá zachránila Európu pred komunizmom. Dočasne

Píše sa 14. február 1919, novo sformovaná poľská armáda vkročila do mestečka Bereza Kartuška a bez väčších problémov zajala 80 vojakov červenej armády. Týmto sa začína vojna medzi Druhou Poľskou republikou a boľševickým Ruskom. Katolícke Poľsko pod vedením Jozefa Piłsudského chce získať územia z obdobia Poľsko-litovskej únie. Na druhej strane boľševici majú v pláne rozšíriť svoju revolúciu do krajín Západnej Európy. Začína vojna, ktorá nielen rozhodne o osude Poľska, ale určí budúcnosť celej Európy.
Bez štátu, no nie bez nádeje
V roku 1795 si územie Poľska rozdelili Rusko, Prusko a Rakúsko. Poľský štát tým prestal existovať a jeho obyvateľstvo sa ocitlo pod cudzou nadvládou. Poľské obyvateľstvo, ktoré sa nachádzalo na území Ruska, žilo v tzv. Kongresovom Poľsku, ktoré tvorilo personálnu a neskôr reálnu úniu s Ruskom. Poliaci sa však odmietli vzdať myšlienky vlastného štátu, a to vyvolalo sériu povstaní, najznámejšie bolo Novembrové povstanie v roku 1830 a Januárové povstanie v roku 1863. Všetky dopadli rovnako – zlyhali.
Zlom však nastal počas Prvej svetovej vojny. Nemecko a Rakúsko-Uhorsko videlo potenciál v miliónoch Poliakoch, ktorí žili na území cárskeho Ruska. A po prvom úspešnom roku v boji proti Rusku získalo Nemecko pod kontrolu celé územie Kongresového Poľska.
Po porážkach Nemcov pri Verdune a neúspechu Rakúsko-Uhorska v Taliansku sa Centrálne mocnosti rozhodli vytvoriť Poľské kráľovstvo. To malo byť bábkovým štátom, akýmsi nárazníkom medzi nimi a Ruskom.
Kráľovstvo však nevydržalo dlho. Ešte pred porážkou Nemecka v roku 1918 americký prezident Woodrow Wilson v 14. bodoch stanovil usporiadanie povojnovej Európy. V 13. bode sa písalo o zriadení nezávislého Poľského štátu, ktorý mal mať prístup k Baltskému moru. Nemci všetkých 14 bodov prijali a ešte v ten rok vznikla Druhá Poľská republika.
Kde Poľsko končí, tam komunizmus začína

K novovzniknutej republike bolo vďaka Versailskej zmluve pričlenené aj nemecké územie Veľkopoľska a časť Pomoria. Poliaci sa však dlho netešili s dlho očakávanej nezávislosti, keďže na východ od nich komunistická revolúcia zachvátila Rusko a k vláde sa dostali boľševici na čele s Leninom.
Ten mal v pláne získať kontrolu nad všetkými bývalými územiami Ruského impéria a zároveň videl Poľsko ako most do Západnej Európy, aby komunizmus následne ovládol celý svet.
Poľsko pod vedením generála Piłsudského zase túžilo po znovuzískaní území z čias Poľsko-Litovskej únie. Tento historický štát na svojom vrchole siahal od Pobaltia až k Čiernemu moru.
Husársky kúsok vo Vilniuse
Prvý krok urobili Sovieti, keď v januári 1919 vpochodovali do Minsku a Vilniusu a na dobytom území založili Litovsko-Bieloruskú socialistickú republiku. Prvý stret sa odohral pri mestečku Bereza Kartuška, ktorý skončil poľským víťazstvom.

Generál Piłsudski využil oslabenie červenej armády a plánoval získať Vilnius. Na túto úlohu povolal plukovníka Belinu Prażmowského, ktorý velil skupine jazdcov. Ten sa bez väčšieho odporu dostal k Vilniusu a 19. apríla využil moment prekvapenia. Namiesto toho, aby počkal na príchod pechoty, sa rozhodol na mesto zaútočiť.
Poľské jazdectvo zaskočilo nepripravených sovietskych obrancov a obsadilo dôležitú vlakovú stanicu. Vlak, ktorý sa tam nachádzal, poslali po trati pre pozemné sily. Poľské jazdectvo sa rozprestrelo po meste, čím znemožnili sovietsky protiútok. Na večer začali prichádzať na vlakoch prvé oddiely poľskej pechoty a po dvoch dňoch sa červená armáda stiahla z mesta. Poliaci oslavovali úspech aj na ďalších bojiskách a získali mestá Lidu, Novogrudok a Beranavičy.
Poliaci obsadili aj Bielorusko
Poliaci povzbudení úspechmi sa rozhodli zasadiť sovietskej armáde ďalší úder. Rozhodli sa získať Minsk. K tomu im mali dopomôcť aj čerstvé posily, ktoré prišli hlavne od Poznaňskej armády. Väčšina armády sa sústredila na mesto Molodečno, plán bol rozsiahly obchvat okolo sovietskych pozícii a jedna z jazdeckých brigád mala odstrihnúť mesto od železničného spojenia a armáda pod vedením Lasockého zas smerovala z juhu.
Zbytok poľskej armády vyrazil na Minsk, červená armáda zaujala obranné postavenie na Minskej pahorkatine a čoskoro bola vytlačená. Potom ako Poliaci prerušili červenoarmejcom železničné spojenie a tí boli nútení ustúpiť. Poliaci postupovali až k riekam Driva a Berezina, potom Piłsudski vydal rozkaz k zastaveniu útoku, nastal čas vyjednávať.
Poľsko-lotyšská slučka
Rokovania priniesli menšie výsledky v podobe výmeny civilných zajatcov, prišlo aj na rokovanie ohľadom mieru, ale ani jedna strana nebola ochotná splniť niektoré z požiadavok. Boje teda pokračovali ďalej, Poliaci sa po dohode s lotyšskou armádou, rozhodli spoločnými silami zaútočiť na mesto Dunaburg (dnešný Daugavpils).

Útok začal 3. januára 1920, Poliaci zaútočili cez zamrznutú rieku Dvinu. 1. poľská divízia obkľúčila mesto zo severu zatiaľ čo 3. legionárska divízia zaútočila na sovietske obranné pozície. Červenoarmejci boli nútení sa stiahnuť z mesta na západ, kde ich však obkľúčila lotyšská armáda. Piłsudski potom oficiálne predal Dunaburg Lotýšskej republike.
Ďalší cieľ poľskej armády mal byť rýchly útok na južnú časť frontu a narušiť tým mobilizáciu ruských rezerv v oblasti a tiež prerušiť dodávku potravín z úrodnej Ukrajiny. V marci poľské jednotky vpadli na Ukrajinu. Postupovali rýchlo a už 17. apríla vydal poľský štáb rozkaz, aby sa pripravili k útoku na Kyjev. Uvedomovali si však, že je nemožné dobyť celú Ukrajinu, a preto sa rozhodli spojiť s ukrajinským nacionalistom a vodcom Ukrajinskej národnej republiky Symonom Petljurom.
Jeho armáda bola už roky decimovaná Červenoarmejcami aj Poliakmi, ale na dohodu aj tak pristúpil a 24. apríla bol vo Varšave ustanovený pakt medzi obomi republikami.
K poľským jednotkám sa pridali dve neúplné ukrajinské divízie a proti nim stáli len dve sovietske armády. Sovieti boli tiež oslabení kvôli vzbure dvoch haličských brigád, z čoho jedna sa kompletne pridala na stranu Poľska. Oslabená sovietska armáda len ustupovala. V priebehu 26. a 27. apríla Poliaci dobyli Žytomyr, Korosten, Bardyčiv a Koziatyn.
Po úspechu na fronte sa poľské jednotky reorganizovali a dali tak Sovietom čas, aby evakuovali Kyjev. 7. mája Poliaci triumfálne vstúpili do mesta,vlády sa ihneď chopil Petlruja a vyhlásil Kyjev za hlavné mesto Ukrajinskej ľudovej republiky.
Impérium vracia úder
Červenoarmejci sa z prvotných neúspechov rýchlo poučili. XII. a XIV. sovietska armáda bola doplnená a do oblasti prevelili I. jazdeckú armádu generála Buďonného. Ich cieľom bolo prelomiť front, ale široké útoky jazdectva neboli účinné. Veliteľský zbor sa teda rozhodol nasadzovať menšie úderné jednotky proti každému opevnenému bodu zvlášť. Nová taktika bola úspešná a 5. júna 1920 sa nakoniec podarilo prelomiť front.
Aj na ostatných úsekoch frontu sa červenoarmejcom darilo. Sovieti prerušili železničnú trať do Korostenu. Fastovská skupina dobyla Bielu Cerekvu a III. poľská armáda bola obkľúčená. 7. júna padol Žytomyr, kde bolo oslobodených okolo 5000 ruských zajatcov. Rovnaký deň padol aj Berdyčiév. Potom sa však prvá južná armáda stiahla, aby sa preskupila a doplnila zásoby, čo umožnilo III. poľskej armáde sa stiahnuť smerom ku Korostenu. Poliakom sa síce podarilo uzavrieť prielom avšak ruská ofenzíva postupovala ďalej.
Poliakom sa podaril zázrak
11. júla sa Minsk dostal späť do rúk Sovietov a 22. Júla kapitulovalo Gropno, čo malo za následok, že 5000 poľských vojakov sa dostalo do zajatia. Situácia sa pre Poľsko zdala byť beznádejnou. Ma južnom úseku frontu prekročila červená armáda rieku Stryj a už 3. augusta dobyla dôležitý Brest.
Poľskí komunisti v ten deň založili poľský revolučný výbor v čele s Julianom Marchwelským. Tento výbor sa mal stať základom novej socialistickej vlády v Poľsku. 13. augusta boli sovietske jednotky len 19 kilometrov od Varšavy. Schyľovalo sa k najväčšej bitke celej vojny. Bitka pri Varšave je známa aj ako „zázrak na Visle.“
Napriek tomu, že Poľsko utrpelo veľké straty, stále bolo schopné mobilizovať skúsených dôstojníkov z prvej svetovej vojny. To sa však nedalo povedať o červenej armáde, ktorej skúsení dôstojníci chýbali. Generál Tuchačevskij síce dokázal nazbierať armádu, ktorá by sa počtom vyrovnala tej poľskej, ale ich oponenti mali oveľa lepší výcvik, morálku a vybavenie.

Boje vypukli na konci septembra, prvé dva dni červenoarmejci urputne držali pozície, potom však vyrazilo do útoku ľavé krídlo II. poľskej armády, ktoré za pochodu zmietlo slabšie a chabo vyzbrojené litovské jednotky, ktoré bojovali na strane Sovietov.
Poľské jednotky potom začali obkolesovať červenú armádu zo severu. 23. septembra Poliaci obkľúčili železnicu, ktorá bola životne dôležitá pre zásobovanie III. sovietskej armády. V nasledujúcich dňoch padol Radun, Lida a Pinks čím sa červenoarmejci ocitli v obkľúčení. Generál Tuchačevskij vidiac, že porážka je neodvratná dal rozkaz na ústup. Nasledovala ešte jedna veľká bitka pri rieke Neman, kde utrpela armáda ďalšiu krutú porážku a celý front sa následne zrútil. V októbri Poliaci dobyli Vilnius aj Minsk a po rozdrvení XVII. sovietskej južnej armády sa pripravovali na obliehanie Kyjeva. To už však západne mocnosti začali na Poľsko tlačiť s ukončením bojov a Sovieti boli ochotní jednať s Poľskom ohľadom mieru.
Kde jedna vojna končí, následky pretrvávajú
18. marca 1921 bol v Rige podpísaný mier, sovietska vláda bola ochotná prijať väčšinu poľských požiadaviek. Poľsko získalo Vilnius, Lidu, Baranoviči, Rivne a Pinsk, okrem toho Sovietsky zväz musel uznať nezávislosť Ukrajiny a Bieloruska. To však nikdy nesplnili, keďže do mesiaca boli obe krajiny dobyté Sovietmi.
Poliaci vo vojne nielenže ubránili svoju nezávislosť, ale zachránili Európu pred komunistickou revolúciou, neobišlo sa to však bez strát. Piłsudski sa mierových jednaní zúčastnil len ako pozorovateľ, poľský generál odsúdil mierové jednania ako „zbabelé“ čo výrazne poškodilo vzťahy Poľska s okolitými štátmi. Nová hranica medzi Poľskom a Sovietskym zväzom bola vojensky neobrániteľná a ekonomicky zaostalá. Sovieti na túto porážku nikdy nezabudli a potichu vyčkávali, kým dostanú príležitosť Poľsku pomstiť sa.
