Vojna, ktorá zachránila Európu pred komunizmom. Dočasne

Píše sa 14. feb­ru­ár 1919, novo sfor­mo­va­ná poľ­ská armá­da vkro­či­la do mes­teč­ka Bere­za Kar­tuš­ka a bez väč­ších prob­lé­mov zaja­la 80 voja­kov čer­ve­nej armá­dy. Tým­to sa začí­na voj­na medzi Dru­hou Poľ­skou repub­li­kou a boľ­še­vic­kým Rus­kom. Kato­líc­ke Poľ­sko pod vede­ním Joze­fa Piłsud­ské­ho chce zís­kať úze­mia z obdo­bia Poľ­sko-litov­skej únie. Na dru­hej stra­ne boľ­še­vi­ci majú v plá­ne roz­ší­riť svo­ju revo­lú­ciu do kra­jín Západ­nej Euró­py.  Začí­na voj­na, kto­rá nie­len roz­hod­ne o osu­de Poľ­ska, ale určí budúc­nosť celej Euró­py.

Bez štá­tu, no nie bez náde­je
V roku 1795 si úze­mie Poľ­ska roz­de­li­li Rus­ko, Prus­ko a Rakús­ko. Poľ­ský štát tým pre­stal exis­to­vať a jeho oby­va­teľ­stvo sa ocit­lo pod cudzou nad­vlá­dou. Poľ­ské oby­va­teľ­stvo, kto­ré sa nachá­dza­lo na úze­mí Rus­ka, žilo v tzv. Kon­gre­so­vom Poľ­sku, kto­ré tvo­ri­lo per­so­nál­nu a neskôr reál­nu úniu s Rus­kom.  Polia­ci sa však odmiet­li vzdať myš­lien­ky vlast­né­ho štá­tu, a to vyvo­la­lo sériu povs­ta­ní, naj­zná­mej­šie bolo Novem­bro­vé povs­ta­nie v roku 1830 a Janu­áro­vé povs­ta­nie v roku 1863. Všet­ky dopad­li rov­na­ko – zly­ha­li.

Zlom však nastal počas Prvej sve­to­vej voj­ny. Nemec­ko a Rakús­ko-Uhor­sko vide­lo poten­ciál v mili­ó­noch Polia­koch, kto­rí žili na úze­mí cár­ske­ho Rus­ka. A po prvom úspeš­nom roku v boji pro­ti Rus­ku zís­ka­lo Nemec­ko pod kon­tro­lu celé úze­mie Kon­gre­so­vé­ho Poľ­ska.

Po poráž­kach Nemcov pri Ver­du­ne a neús­pe­chu Rakús­ko-Uhor­ska v Talian­sku sa Cen­trál­ne moc­nos­ti roz­hod­li vytvo­riť Poľ­ské krá­ľov­stvo. To malo byť báb­ko­vým štá­tom, akým­si náraz­ní­kom medzi nimi a Rus­kom.

Krá­ľov­stvo však nevy­dr­ža­lo dlho. Ešte pred poráž­kou Nemec­ka v roku 1918 ame­ric­ký pre­zi­dent Wood­row Wil­son v 14. bodoch sta­no­vil uspo­ria­da­nie povoj­no­vej Euró­py. V 13. bode sa písa­lo o zria­de­ní nezá­vis­lé­ho Poľ­ské­ho štá­tu, kto­rý mal mať prí­stup k Balt­ské­mu moru. Nemci všet­kých 14 bodov pri­ja­li a ešte v ten rok vznik­la Dru­há Poľ­ská repub­li­ka.

Kde Poľ­sko kon­čí, tam komu­niz­mus začí­na

Józef Piłsud­ski je pova­žo­va­ní za jed­né­ho z naj­väč­ších poľ­ských hrdi­nov a záro­veň veľ­mi kon­tro­verz­nú oso­bu. Medzi jeho naj­väč­šie kon­tro­ver­zie pat­ri­lo pre­na­sle­do­va­nie ľavi­čia­rov a budo­va­nie auto­ri­ta­tív­ne­ho reži­mu v kra­ji­ne, kto­rý sa opie­ral o armá­du.

K novo­vznik­nu­tej repub­li­ke bolo vďa­ka Ver­sail­skej zmlu­ve pri­čle­ne­né aj nemec­ké úze­mie Veľ­ko­poľ­ska a časť Pomo­ria. Polia­ci sa však dlho nete­ši­li s dlho oča­ká­va­nej nezá­vis­los­ti, keď­že na východ od nich komu­nis­tic­ká revo­lú­cia zachvá­ti­la Rus­ko a k vlá­de sa dosta­li boľ­še­vi­ci na čele s Leni­nom.

Ten mal v plá­ne zís­kať kon­tro­lu nad všet­ký­mi býva­lý­mi úze­mia­mi Rus­ké­ho impé­ria a záro­veň videl Poľ­sko ako most do Západ­nej Euró­py, aby komu­niz­mus násled­ne ovlá­dol celý svet.

Poľ­sko pod vede­ním gene­rá­la Piłsud­ské­ho zase túži­lo po zno­vu­zís­ka­ní úze­mí z čias Poľ­sko-Litov­skej únie. Ten­to his­to­ric­ký štát na svo­jom vrcho­le sia­hal od Pobal­tia až k Čier­ne­mu moru.

Husár­sky kúsok vo Vil­niu­se
Prvý krok uro­bi­li Sovie­ti, keď v janu­ári 1919 vpo­cho­do­va­li do Min­sku a Vil­niu­su a na doby­tom úze­mí zalo­ži­li Litov­sko-Bie­lo­rus­kú socia­lis­tic­kú repub­li­ku. Prvý stret sa odo­hral pri mes­teč­ku Bere­za Kar­tuš­ka, kto­rý skon­čil poľ­ským víťazs­tvom.

Pla­gát poľ­skej pro­ti-soviet­skej pro­pa­gan­dy.

Gene­rál Piłsud­ski využil osla­be­nie čer­ve­nej armá­dy a plá­no­val zís­kať Vil­nius. Na túto úlo­hu povo­lal plu­kov­ní­ka Beli­nu Pra­żmo­ws­ké­ho, kto­rý velil sku­pi­ne jazd­cov. Ten sa bez väč­šie­ho odpo­ru dostal k Vil­niu­su a 19. aprí­la využil moment prek­va­pe­nia. Namies­to toho, aby počkal na prí­chod pecho­ty, sa roz­ho­dol na mes­to zaú­to­čiť.

Poľ­ské jaz­dec­tvo zasko­či­lo neprip­ra­ve­ných soviet­skych obran­cov a obsa­di­lo dôle­ži­tú vla­ko­vú sta­ni­cu. Vlak, kto­rý sa tam nachá­dzal, posla­li po tra­ti pre pozem­né sily. Poľ­ské jaz­dec­tvo sa rozp­re­stre­lo po mes­te, čím zne­mož­ni­li soviet­sky pro­ti­ú­tok. Na večer zača­li pri­chá­dzať na vla­koch prvé oddie­ly poľ­skej pecho­ty a po dvoch dňoch sa čer­ve­ná armá­da stiah­la z mes­ta. Polia­ci osla­vo­va­li úspech aj na ďal­ších bojis­kách a zís­ka­li mes­tá Lidu, Novog­ru­dok a Bera­na­vi­čy.

Polia­ci obsa­di­li aj Bie­lo­rus­ko

Polia­ci povzbu­de­ní úspech­mi sa roz­hod­li zasa­diť soviet­skej armá­de ďal­ší úder. Roz­hod­li sa zís­kať Min­sk. K tomu im mali dopo­môcť aj čerstvé posi­ly, kto­ré priš­li hlav­ne od Poznaňs­kej armá­dy. Väč­ši­na armá­dy sa sústre­di­la na mes­to Molo­deč­no, plán bol roz­siah­ly obchvat oko­lo soviet­skych pozí­cii a jed­na z jaz­dec­kých bri­gád mala odstri­hnúť mes­to od želez­nič­né­ho spo­je­nia a armá­da pod vede­ním Lasoc­ké­ho zas sme­ro­va­la z juhu.

Zby­tok poľ­skej armá­dy vyra­zil na Min­sk, čer­ve­ná armá­da zau­ja­la obran­né posta­ve­nie na Min­skej pahor­ka­ti­ne a čosko­ro bola vytla­če­ná. Potom ako Polia­ci pre­ru­ši­li čer­ve­no­ar­mej­com želez­nič­né spo­je­nie a tí boli núte­ní ustú­piť.  Polia­ci postu­po­va­li až k rie­kam Dri­va a Bere­zi­na, potom Piłsud­ski vydal roz­kaz k zasta­ve­niu úto­ku, nastal čas vyjed­ná­vať.

Poľ­sko-lotyš­ská sluč­ka

Roko­va­nia pri­nies­li men­šie výsled­ky v podo­be výme­ny civil­ných zajat­cov, priš­lo aj na roko­va­nie ohľa­dom mie­ru, ale ani jed­na stra­na nebo­la ochot­ná spl­niť nie­kto­ré z požia­da­vok. Boje teda pokra­čo­va­li ďalej, Polia­ci sa po doho­de s lotyš­skou armá­dou, roz­hod­li spo­loč­ný­mi sila­mi zaú­to­čiť na mes­to Duna­burg (dneš­ný Dau­gav­pils).

Symon Petl­ju­ra si vlá­du nad Ukra­ji­nou dlho neužil. Krát­ko po skon­če­ní voj­ny bola jeho kra­ji­na doby­tá Soviet­skym zvä­zom. Samot­ný Symon musel utiecť do exi­lu v Parí­ži, kde bol na neho spá­cha­ný aten­tát židov­ským anar­chis­tom Sho­lo­mom Sch­wartz­bar­dom.

Útok začal 3. janu­ára 1920, Polia­ci zaú­to­či­li cez zamrz­nu­tú rie­ku Dvi­nu. 1. poľ­ská diví­zia obkľú­či­la mes­to zo seve­ru zatiaľ čo 3. legi­onár­ska diví­zia zaú­to­či­la na soviet­ske obran­né pozí­cie. Čer­ve­no­ar­mej­ci boli núte­ní sa stiah­nuť z mes­ta na západ, kde ich však obkľú­či­la lotyš­ská armá­da.  Piłsud­ski potom ofi­ciál­ne pre­dal Duna­burg Lotýš­skej repub­li­ke.

Ďal­ší cieľ poľ­skej armá­dy mal byť rých­ly útok na juž­nú časť fron­tu a naru­šiť tým mobi­li­zá­ciu rus­kých rezerv v oblas­ti a tiež pre­ru­šiť dodáv­ku potra­vín z úrod­nej Ukra­ji­ny. V mar­ci poľ­ské jed­not­ky vpad­li na Ukra­ji­nu. Postu­po­va­li rých­lo a už 17. aprí­la vydal poľ­ský štáb roz­kaz, aby sa pri­pra­vi­li k úto­ku na Kyjev. Uve­do­mo­va­li si však, že je nemož­né dobyť celú Ukra­ji­nu, a pre­to sa roz­hod­li spo­jiť s ukra­jin­ským naci­ona­lis­tom a vod­com Ukra­jin­skej národ­nej repub­li­ky Symo­nom Petl­ju­rom.

Jeho armá­da bola už roky deci­mo­va­ná Čer­ve­no­ar­mej­ca­mi aj Poliak­mi, ale na doho­du aj tak pri­stú­pil a 24. aprí­la bol vo Var­ša­ve usta­no­ve­ný pakt medzi obo­mi repub­li­ka­mi.

K poľ­ským jed­not­kám sa pri­da­li dve neú­pl­né ukra­jin­ské diví­zie a pro­ti nim stá­li len dve soviet­ske armá­dy. Sovie­ti boli tiež osla­be­ní kvô­li vzbu­re dvoch haličs­kých bri­gád, z čoho jed­na sa kom­plet­ne pri­da­la na stra­nu Poľ­ska. Osla­be­ná soviet­ska armá­da len ustu­po­va­la. V prie­be­hu 26. a 27. aprí­la Polia­ci doby­li Žyto­myr, Koros­ten, Bar­dy­čiv a Kozia­tyn.

Po úspe­chu na fron­te sa poľ­ské jed­not­ky reor­ga­ni­zo­va­li a dali tak Sovie­tom čas, aby eva­ku­ova­li Kyjev. 7. mája Polia­ci tri­um­fál­ne vstú­pi­li do mesta,vlády sa ihneď cho­pil Petl­ru­ja a vyhlá­sil Kyjev za hlav­né mes­to Ukra­jin­skej ľudo­vej repub­li­ky.

Impé­rium vra­cia úder

Čer­ve­no­ar­mej­ci sa z prvot­ných neús­pe­chov rých­lo pou­či­li. XII. a XIV. soviet­ska armá­da bola dopl­ne­ná a do oblas­ti pre­ve­li­li I. jaz­dec­kú armá­du gene­rá­la Buďon­né­ho. Ich cie­ľom bolo pre­lo­miť front, ale širo­ké úto­ky jaz­dec­tva nebo­li účin­né. Veli­teľ­ský zbor sa teda roz­ho­dol nasa­dzo­vať men­šie úder­né jed­not­ky pro­ti kaž­dé­mu opev­ne­né­mu bodu zvlášť. Nová tak­ti­ka bola úspeš­ná a 5. júna 1920 sa nako­niec poda­ri­lo pre­lo­miť front.

Aj na ostat­ných úse­koch fron­tu sa čer­ve­no­ar­mej­com dari­lo. Sovie­ti pre­ru­ši­li želez­nič­nú trať do Koros­te­nu. Fas­tov­ská sku­pi­na doby­la Bie­lu Cerek­vu a III. poľ­ská armá­da bola obkľú­če­ná. 7. júna padol Žyto­myr, kde bolo oslo­bo­de­ných oko­lo 5000 rus­kých zajat­cov. Rov­na­ký deň padol aj Ber­dy­či­év. Potom sa však prvá juž­ná armá­da stiah­la, aby sa pre­sku­pi­la a dopl­ni­la záso­by, čo umož­ni­lo III. poľ­skej armá­de sa stiah­nuť sme­rom ku Koros­te­nu. Polia­kom sa síce poda­ri­lo uzav­rieť prie­lom avšak rus­ká ofen­zí­va postu­po­va­la ďalej.

Polia­kom sa poda­ril zázrak

11. júla sa Min­sk dostal späť do rúk Sovie­tov a 22. Júla kapi­tu­lo­va­lo Grop­no, čo malo za násle­dok, že 5000 poľ­ských voja­kov sa dosta­lo do zaja­tia. Situ­ácia sa pre Poľ­sko zda­la byť bez­ná­dej­nou. Ma juž­nom úse­ku fron­tu pre­kro­či­la čer­ve­ná armá­da rie­ku Stryj a už 3. augus­ta doby­la dôle­ži­tý Brest.

Poľ­skí komu­nis­ti v ten deň zalo­ži­li poľ­ský revo­luč­ný výbor v čele s Julia­nom March­wel­ským. Ten­to výbor sa mal stať zákla­dom novej socia­lis­tic­kej vlá­dy v Poľ­sku. 13. augus­ta boli soviet­ske jed­not­ky len 19 kilo­met­rov od Var­ša­vy. Schy­ľo­va­lo sa k naj­väč­šej bit­ke celej voj­ny. Bit­ka pri Var­ša­ve je zná­ma aj ako „zázrak na Vis­le.“

Napriek tomu, že Poľ­sko utr­pe­lo veľ­ké stra­ty, stá­le bolo schop­né mobi­li­zo­vať skú­se­ných dôs­toj­ní­kov z prvej sve­to­vej voj­ny. To sa však neda­lo pove­dať o čer­ve­nej armá­de, kto­rej skú­se­ní dôs­toj­ní­ci chý­ba­li. Gene­rál Tucha­čev­skij síce doká­zal naz­bie­rať armá­du, kto­rá by sa počtom vyrov­na­la tej poľ­skej, ale ich opo­nen­ti mali ove­ľa lep­ší výcvik, morál­ku a vyba­ve­nie.

Fot­ka poľ­ských voja­kov s uko­ris­te­ný­mi  soviet­ský­mi vlaj­ka­mi.

Boje vypuk­li na kon­ci sep­tem­bra, prvé dva dni čer­ve­no­ar­mej­ci urput­ne drža­li pozí­cie, potom však vyra­zi­lo do úto­ku ľavé kríd­lo II. poľ­skej armá­dy, kto­ré za pocho­du zmiet­lo slab­šie a cha­bo vyzb­ro­je­né litov­ské jed­not­ky, kto­ré bojo­va­li na stra­ne Sovie­tov.

Poľ­ské jed­not­ky potom zača­li obko­le­so­vať čer­ve­nú armá­du zo seve­ru. 23. sep­tem­bra Polia­ci obkľú­či­li želez­ni­cu, kto­rá bola život­ne dôle­ži­tá pre záso­bo­va­nie III. soviet­skej armá­dy. V nasle­du­jú­cich dňoch padol Radun, Lida a Pinks čím sa čer­ve­no­ar­mej­ci ocit­li v obkľú­če­ní.  Gene­rál Tucha­čev­skij vidiac, že poráž­ka je neod­vrat­ná dal roz­kaz na ústup. Nasle­do­va­la ešte jed­na veľ­ká bit­ka pri rie­ke Neman, kde utr­pe­la armá­da ďal­šiu kru­tú poráž­ku a celý front sa násled­ne zrú­til. V októb­ri Polia­ci doby­li Vil­nius aj Min­sk a po rozdr­ve­ní XVII. soviet­skej juž­nej armá­dy sa pri­pra­vo­va­li na oblie­ha­nie Kyje­va. To už však západ­ne moc­nos­ti zača­li na Poľ­sko tla­čiť s ukon­če­ním bojov a Sovie­ti boli ochot­ní jed­nať s Poľ­skom ohľa­dom mie­ru.

Kde jed­na voj­na kon­čí, násled­ky pre­tr­vá­va­jú

18. mar­ca 1921 bol v Rige pod­pí­sa­ný mier, soviet­ska vlá­da bola ochot­ná pri­jať väč­ši­nu poľ­ských požia­da­viek. Poľ­sko zís­ka­lo Vil­nius, Lidu, Bara­no­vi­či, Riv­ne a Pin­sk, okrem toho Soviet­sky zväz musel uznať nezá­vis­losť Ukra­ji­ny a Bie­lo­rus­ka. To však nikdy nespl­ni­li, keď­že do mesia­ca boli obe kra­ji­ny doby­té Soviet­mi.

Polia­ci vo voj­ne nie­len­že ubrá­ni­li svo­ju nezá­vis­losť, ale zachrá­ni­li Euró­pu pred komu­nis­tic­kou revo­lú­ci­ou, neobiš­lo sa to však bez strát.  Piłsud­ski sa mie­ro­vých jed­na­ní zúčast­nil len ako pozo­ro­va­teľ, poľ­ský gene­rál odsú­dil mie­ro­vé jed­na­nia ako „zba­be­lé“ čo výraz­ne poško­di­lo vzťa­hy Poľ­ska s oko­li­tý­mi štát­mi. Nová hra­ni­ca medzi Poľ­skom a Soviet­skym zvä­zom bola vojen­sky neob­rá­ni­teľ­ná a eko­no­mic­ky zaos­ta­lá. Sovie­ti na túto poráž­ku nikdy neza­bud­li a poti­chu vyčká­va­li, kým dosta­nú prí­le­ži­tosť Poľ­sku pomstiť sa.