Vojna, ktorá všetko začala, iracká invázia do Kuvajtu
Presne pred 29 rokmi sa skončila prvá vojna v Perzskom zálive. Vojská Iraku pod vedením Sadáma Husajna boli definitívne vytlačené z Kuvajtu koalíciou 34 krajín na čele s USA. Vojna si vyžiadala nielen životy tisícok ľudí, ale mala za následok aj ekogolickú katastrofu, ktorej negatívny vplyv trval ďalšie desaťročia.
O Husajnovej invázii do Kuvajtu by sa dalo hovoriť ako o predzvesti katastrofy a nikdy sa nekončiacej nestability v Iraku, ktorá pokračuje do dnešných dní.
Sadámov zákulisný vzostup k moci
V roku 1968 bol iracký prezident Abdul Rahmán Árif zvrhnutý nacionalistickou sekulárnou stranou BAAS. K hlavným strojcom prevratu patrili Sadám Husajn a Ahmed Hasan al-Bakr. Ten sa stal prezidentom, pričom funkcie ministrov obsadili členovia strany BAAS.
Husajn získal post miestodržiteľa Rady Revolučného Velenia, čo nebol až taký dôležitý post. Postupne si však v tichosti budoval svoju vlastnú spravodajskú a informačnú službu. Krok po kroku sa zbavoval všetkých osôb vo vládnych alebo vojenských kruhoch, ktoré by v budúcnosti mohli ohroziť jeho postavenie. Nakoniec donútil odstúpiť aj samotného prezidenta al-Bakr, ktorý v roku 1979 prenechal svoje miesto Husajnovi.
Vojna dvoch totalít
V tom istom roku vypukla v susednom Iráne islamská revolúcia. Vtedajší duchovný vodca Iránu Ajatollah Chomejní vyzval šíítov v Iraku, aby sa vzbúrili a zvrhli režim strany Baas. Sadám mal naopak v pláne anektovať iránsku provinciu Chuzestán, ktorá bola obývaná Arabmi a nachádzajú sa tam ložiská ropy.
V roku 1980 vpadli iracké vojská do Chuzestánu. Sadám Husajn očakával bleskovú vojnu, tá však prerástla do osemročného konfliktu, ktorý si vyžiadal vyše 800 000 životov.
Konflikt rovnako tak poškodil ekonomiky oboch krajín. Irak bol schopný prežiť iba vďaka finančným “darom“ od Saudskej Arábie, USA, Kuvajtu a ďalších štátov Perzského zálivu. Diktátor bol taký zúfalý, že sa neštítil opakovane používať chemické zbrane. Vojna nakoniec skončilav roku 1988 nerozhodne. Irak bol ekonomicky na pokraji krachu, pričom dlhoval miliardy dolárov Saudskej Arábii a Kuvajtu.
Za všetkým hľadaj peniaze
Saudská Arábia bola ochotná odpustiť Iraku časť jeho dlhu a poskytla mu novú pôžičku, to však neplatilo pre Kuvajt, ktorý Husajnovi ďalšiu pôžičku zamietol. Jediný spôsob, akým mohol Irak splatiť svoje dlhy, bol vývoz ropy, ktorej cena však začala v roku 1988 prudko klesať.
Okrem iného spoločnosť krajín exportujúcich ropu, známa ako OPEC, zaviedla limity produkcie svojich členských štátov, medzi ktoré patril aj Irak. Nové vyhlásenia OPECu dostali Sadáma do ťažkej pozície, Kuvajt na druhej strane ťažil o 20% viac ako by mal, čo spôsobilo pokles dopytu po rope, a tým sa výnosy irackej ropy znehodnotili.
Irak mal s Kuvajtom aj iné historické spory. Kuvajt totiž patril počas Osmanskej ríše administratívne pod Irak a bol od neho oddelený Britmi, ktorí z neho spravili svoj protektorát.
Sadám začal Kuvajt otvorene provokovať, tvrdil že Kuvajt je historicky devätnásta provincia Iraku zároveň ho obviňoval, že Iraku kradne ropu cez šikmé vrty popod hranice v ropnom poli Rumajlá. V roku 1990 sa iracko-kuvajtské vzťahy nenachádzali v centre záujmov USA.
Američania sa zameriavali skôr na Irán, ktorý považovali za kľúčovú hrozbu. Americká veľvyslankyňa April Glaspieova vtedy Sadámovi povedala, že jeho pohraničný spor s Kuvajtom sa USA nijak netýka. Málokto však vtedy predpokladal, čo sa bude diať.
Rýchla invázia do Kuvajtu
Iracké vojska zaskočili nepripravený Kuvajt a 2. augusta 1990 spustili bleskovú inváziu. O dva dni na to bolo kuvajstské kráľovstvo bez väčšieho odporu obsadené. Kuvajtský emir Džaber III bol schopný utiecť do Saudskej Arábie spolu so stovkami utečencov. OSN ešte v deň invázie prijalo rezolúciu, ktorá vyzývala Irak, aby sa z Kuvajtu okamžite stiahol. Saudská Arábia sa začala obávať možnej expanzie Iraku a 6. augusta 1990 povolila vojskám USA vstup do krajiny za účelom jej obrany.
Americký prezident George Bush v jednom zo svojich prejavov presadzoval vojenský zásah voči Iraku. Rovnako tak tvrdil, že iracké vojská začínajú ohrozovať Saudskú Arábiu. Pentagon v tej dobe zverejnil satelitné snímky irackých jednotiek neďaleko hraníc medzi Kuvajtom a Saudskou Arábiou.
Americký kongres si vojenským zásahom nebol istý, rovnako tak aj verejnosť. Vtedy pred kongresom vystúpilo 15 ročné dievča Nayirah, ktoré popísalo ako irackí vojaci vtrhli do kuvajtskej nemocnice, kde údajne pracovala a začali zabíjať novorodencov v inkubátoroch. Svedectvo malo veľký vplyv či už na verejnú mienku alebo na predstaviteľov amerického kongresu, ktorý nakoniec vojenský zásah schválili. O dva roky sa však ukázalo, že svedkyňa klamala.
Koncom septembra 1990 Husajn vyhlásil, že nie je možné, aby sa Irak stiahol z Kuvajtu a akýkoľvek pokus ho vyhnať by viedol k „matke všetkých bitiek“. Okrem toho požadoval, aby Izraeliti vrátili krajinu Palestíncom, rovnako tak chcel, aby mal Irak prístup k Perzskému zálivu a tiež si chcel vynútiť obchodnú zmluvu s USA.
Všetky jeho požiadavky boli zamietnuté. Rada bezpečnosti OSN schválila celkom 12 rezolúcii odsudzujúcich agresiu Iraku proti Kuvajtu. Až 28 štátov vrátane Československa vytvorilo koalíciu, ktorých vojenské jednotky boli poslané do Saudskej Arábie. Koaličné sily tvorilo asi 900 tisíc vojakov. Väčšinu z nich tvorili jednotky z USA. Spojenecké vojská však nezaútočili hneď, vyčkávali na vhodnú chvíľu.
Oceľový dážď a Púštna búrka
Koaličným vojskám sa v prvých piatich dňoch bojov podarilo zničiť celú irackú protilietadlovú obranu. To ihneď využilo letectvo koalície a začalo vytrvalo bombardovať Irak vo dne v noci, nazvali to „Oceľový dážď“.
Po tom, ako získali USA leteckú prevahu bolo ich hlavným cieľom vytlačiť iracké vojska z Kuvajtu. V nedeľu 24. februára 1991 začal pozemný útok mohutným leteckým a delostreleckým bombardovaním irackých frontových línii. Hneď na to americké a francúzske jednotky prenikli hlboko do Iraku, nasledovali ich ďalšie jednotky Američanov a Britov, ktoré sa stočili východným smerom na Kuvajt. Ku koncu americká námorná pechota spolu s jednotkami koaličných arabských štátov postupovali priamo z kuvajtskej hranice na hlavné mesto.
Úvodné bombardovanie bolo tak intenzívne, že irackí vojaci boli pochovaní za živa vo svojich bunkroch. Morálka silno upadala a vojaci sa začali hromadne vzdávať. Západné ozbrojené sily mali početnú aj technologickú prevahu voči irackým jednotkám a keď sa niekde stretli koaličné vojska s odporom, tak sa im ho podarilo ľahko zlomiť.
Sadám si uvedomoval, že túto vojnu nemôže vyhrať, a preto sa snažil koalíciu rozbiť. V zúfalstve začal páliť rakety na územie Izraela s nádejou, že Izrael vojensky zareaguje a arabské štáty budú mať problém bojovať po boku Židov, a to by mohlo viesť k rozpadu koalície. Izrael napriek bombardovaniu a stratám dvoch civilistov bol ochotný si udržať neutralitu a do bojov sa nezapojil, čím spečatil osud tejto vojny.
Diaľnica smrti
Husajn vidiac, že všetko je stratené prikázal zapáliť kuvajtské ropné polia, dúfajúc že získa nejaký čas na stiahnutie svojich vojsk z Kuvajtu. Veľká časť irackej armády ustupovala po diaľnici 80. Počas noci z 27. februára na 28 februára boli ustupujúce jednotky napadnuté americkými a kanadskými vzdušnými silami. Pri útoku prišli Iračania podľa niektorých odhadov až o 2000 vozidiel a 1000 mužov. Diaľnica odvtedy niesla pomenovanie „Diaľnica smrti“.
Ekologická katastrofa na obzore
Odhady strát na Irackej strane sú rôzne, pohybujú sa od 20 až do 200 tisíc mužov. Sadám však dokázal včas stiahnuť svoje najlepšie jednotky, ktoré mu neskôr pomohli udržať sa pri moci.
Počas ústupu iracké jednotky vyliali do Perzského zálivu odhadom šesť až osem miliónov barelov ropy, čo vytvorilo najväčšiu ropnú škvrnu v dejinách.
Kuvajt získal znova svoju suverenitu a bol oficiálne pod ochranou Spojených štátov, ktoré tu zriadili svoju základňu. V roku 1992 sa však zistilo, že mladá svedkyňa Nayirah bola v skutočnosti dcérou kuvajtského ambasádora a jej príbeh, o tom ako irackí vojaci vraždili kuvajtských novorodencov, bol vymyslený.
Na Irak boli tiež uvalené sankcie, ktoré spôsobili veľké utrpenie miestnym obyvateľom. Ekonomicky bol Irak úplne vyčerpaný a koalícia dúfala, že proti Sadámovi povstanú Kurdi a moslímskí šiíti, ktorých režim utláčal.
Tak sa aj stalo. Obe skupiny síce proti Sadamovi povstali, ale boli potlačené elitnými irackými jednotkami, ktoré Sadám včas stiahol z Kuvajtu. Rok po roku sa situácia v Iraku len zhoršovala, nastal dramatický prepad životnej úrovne v krajine a ľudia sa čoraz častejšie búrili proti režimu. Američania videli v akom stave sa nachádza Irak a čakali len na vhodnú príležitosť aby mu zasadili poslednú ranu, ale to je už príbeh na iný deň.
