Vojna, ktorá všetko začala, iracká invázia do Kuvajtu

Pres­ne pred 29 rok­mi  sa skon­či­la prvá voj­na v Perz­skom záli­ve. Voj­ská Ira­ku pod vede­ním Sadá­ma Husaj­na boli defi­ni­tív­ne vytla­če­né z Kuvaj­tu koalí­ci­ou 34 kra­jín na čele s USA. Voj­na si vyžia­da­la nie­len živo­ty tisí­cok ľudí, ale mala za násle­dok aj eko­go­lic­kú kata­stro­fu, kto­rej nega­tív­ny vplyv trval ďal­šie desať­ro­čia.

O Husaj­no­vej invá­zii do Kuvaj­tu by sa dalo hovo­riť ako o pre­d­zves­ti kata­stro­fy a nikdy sa nekon­čia­cej nesta­bi­li­ty v Ira­ku, kto­rá pokra­ču­je do dneš­ných dní.

Sadá­mov záku­lis­ný vzo­stup k moci

Fot­ka Husaj­na a budú­ce­ho pre­zi­den­ta Al-Bak­ra z roku 1978.

V roku 1968 bol irac­ký pre­zi­dent Abdul Rah­mán Árif zvr­hnu­tý naci­ona­lis­tic­kou seku­lár­nou stra­nou BAAS. K hlav­ným stroj­com pre­vra­tu pat­ri­li Sadám Husajn a Ahmed Hasan al-Bakr. Ten sa stal pre­zi­den­tom, pri­čom fun­kcie minis­trov obsa­di­li čle­no­via stra­ny BAAS.
Husajn zís­kal post mies­to­dr­ži­te­ľa Rady Revo­luč­né­ho Vele­nia, čo nebol až taký dôle­ži­tý post. Postup­ne si však v tichos­ti budo­val svo­ju vlast­nú spra­vo­daj­skú a infor­mač­nú služ­bu. Krok po kro­ku sa zba­vo­val všet­kých osôb vo vlád­nych ale­bo vojen­ských kru­hoch, kto­ré by v budúc­nos­ti moh­li ohro­ziť jeho posta­ve­nie. Nako­niec donú­til odstú­piť aj samot­né­ho pre­zi­den­ta al-Bakr, kto­rý v roku 1979 pre­ne­chal svo­je mies­to Husaj­no­vi.

 

Voj­na dvoch tota­lít

Počas Irán­sko-Irac­kej voj­ny slú­ži­li v irán­skej armá­de veľ­ké sku­pi­ny det­ských voja­kov.

V tom istom roku vypuk­la v sused­nom Irá­ne islam­ská revo­lú­cia. Vte­daj­ší duchov­ný vod­ca Irá­nu Aja­tol­lah Cho­mej­ní vyzval šíí­tov v Ira­ku, aby sa vzbú­ri­li a zvr­h­li režim stra­ny Baas. Sadám mal naopak v plá­ne anek­to­vať irán­sku pro­vin­ciu Chu­zes­tán, kto­rá bola obý­va­ná Arab­mi a nachá­dza­jú sa tam ložis­ká ropy.
V roku 1980 vpad­li irac­ké voj­ská do Chu­zes­tá­nu. Sadám Husajn oča­ká­val bles­ko­vú voj­nu, tá však pre­rá­stla do osem­roč­né­ho kon­flik­tu, kto­rý si vyžia­dal vyše 800 000 živo­tov.
Kon­flikt rov­na­ko tak poško­dil eko­no­mi­ky oboch kra­jín. Irak bol schop­ný pre­žiť iba vďa­ka finanč­ným “darom“ od Saud­skej Ará­bie, USA, Kuvaj­tu a ďal­ších štá­tov Perz­ské­ho záli­vu. Dik­tá­tor bol taký zúfa­lý, že sa neští­til opa­ko­va­ne pou­ží­vať che­mic­ké zbra­ne. Voj­na nako­niec skon­či­lav roku 1988 neroz­hod­ne. Irak bol eko­no­mic­ky na pokra­ji kra­chu, pri­čom dlho­val miliar­dy dolá­rov Saud­skej Ará­bii a Kuvaj­tu.

Za všet­kým hľa­daj penia­ze

Saud­ská Ará­bia bola ochot­ná odpus­tiť Ira­ku časť jeho dlhu a poskyt­la mu novú pôžič­ku, to však nepla­ti­lo pre Kuvajt, kto­rý Husaj­no­vi ďal­šiu pôžič­ku zamie­tol. Jedi­ný spô­sob, akým mohol Irak spla­tiť svo­je dlhy, bol vývoz ropy, kto­rej cena však zača­la v roku 1988 prud­ko kle­sať.

Okrem iné­ho spo­loč­nosť kra­jín expor­tu­jú­cich ropu, zná­ma ako OPEC, zavied­la limi­ty pro­duk­cie svo­jich člen­ských štá­tov, medzi kto­ré pat­ril aj Irak. Nové vyhlá­se­nia OPE­Cu dosta­li Sadá­ma do ťaž­kej pozí­cie, Kuvajt na dru­hej stra­ne ťažil o 20% viac ako by mal, čo spô­so­bi­lo pokles dopy­tu po rope, a tým sa výno­sy irac­kej ropy zne­hod­no­ti­li.

Irak mal s Kuvaj­tom aj iné his­to­ric­ké spo­ry. Kuvajt totiž pat­ril počas Osman­skej ríše admi­ni­stra­tív­ne pod Irak a bol od neho odde­le­ný Brit­mi, kto­rí z neho spra­vi­li svoj pro­tek­to­rát.

Sadám začal Kuvajt otvo­re­ne pro­vo­ko­vať, tvr­dil že Kuvajt je  his­to­ric­ky devät­nás­ta pro­vin­cia Ira­ku záro­veň ho obvi­ňo­val, že Ira­ku krad­ne ropu cez šik­mé vrty popod hra­ni­ce v rop­nom poli Rumaj­lá. V roku 1990 sa irac­ko-kuvajt­ské vzťa­hy nena­chá­dza­li v cen­tre záuj­mov USA.

Ame­ri­ča­nia sa zame­ria­va­li skôr na Irán, kto­rý pova­žo­va­li za kľú­čo­vú hroz­bu. Ame­ric­ká veľ­vys­lan­ky­ňa April Glas­pie­ova vte­dy Sadá­mo­vi pove­da­la, že jeho pohra­nič­ný spor s Kuvaj­tom sa USA nijak netý­ka. Málo­kto však vte­dy pred­po­kla­dal, čo sa bude diať.

Rých­la invá­zia do Kuvaj­tu
Irac­ké voj­ska zasko­či­li neprip­ra­ve­ný Kuvajt a 2. augus­ta 1990 spus­ti­li bles­ko­vú invá­ziu. O dva dni na to bolo kuvaj­st­ské krá­ľov­stvo bez väč­šie­ho odpo­ru obsa­de­né. Kuvajt­ský emir Dža­ber III bol schop­ný utiecť do Saud­skej Ará­bie spo­lu so stov­ka­mi ute­čen­cov. OSN ešte v deň invá­zie  pri­ja­lo rezo­lú­ciu, kto­rá vyzý­va­la Irak, aby sa z Kuvaj­tu okam­ži­te stia­hol. Saud­ská Ará­bia sa zača­la obá­vať mož­nej expan­zie Ira­ku a 6. augus­ta 1990 povo­li­la voj­skám USA vstup do kra­ji­ny za úče­lom jej obra­ny.

15 roč­ná Nay­i­rah Al-Sabah, tvr­di­la čle­nom kon­gre­su, že irac­kí voja­ci vybra­li kuvajt­ských novo­ro­den­cov z inku­bá­to­rov a pone­cha­li ich na chlad­nej pod­la­he, kde mali údaj­ne zomrieť. Neskôr sa uká­za­lo, že kla­ma­la.

Ame­ric­ký pre­zi­dent Geor­ge Bush v jed­nom zo svo­jich pre­ja­vov pre­sa­dzo­val vojen­ský zásah voči Ira­ku. Rov­na­ko tak tvr­dil, že irac­ké voj­ská začí­na­jú ohro­zo­vať Saud­skú Ará­biu. Pen­ta­gon v tej dobe zve­rej­nil sate­lit­né sním­ky irac­kých jed­no­tiek neďa­le­ko hra­níc medzi Kuvaj­tom a Saud­skou Ará­bi­ou.

Ame­ric­ký kon­gres si vojen­ským zása­hom nebol istý, rov­na­ko tak aj verej­nosť. Vte­dy pred kon­gre­som vystú­pi­lo 15 roč­né diev­ča Nay­i­rah, kto­ré popí­sa­lo ako irac­kí voja­ci vtrh­li do kuvajt­skej nemoc­ni­ce, kde údaj­ne pra­co­va­la a zača­li zabí­jať novo­ro­den­cov v inku­bá­to­roch. Sve­dec­tvo malo veľ­ký vplyv či už na verej­nú mien­ku ale­bo na pred­sta­vi­te­ľov ame­ric­ké­ho kon­gre­su, kto­rý nako­niec vojen­ský zásah schvá­li­li. O dva roky sa však uká­za­lo, že sved­ky­ňa kla­ma­la.

Kon­com sep­tem­bra 1990 Husajn vyhlá­sil, že nie je mož­né, aby sa Irak stia­hol z Kuvaj­tu a aký­koľ­vek pokus ho vyhnať by vie­dol k „mat­ke všet­kých bitiek“. Okrem toho poža­do­val, aby Izra­e­li­ti vrá­ti­li kra­ji­nu Pales­tín­com, rov­na­ko tak chcel, aby mal Irak prí­stup k Perz­ské­mu záli­vu a tiež si chcel vynú­tiť obchod­nú zmlu­vu s USA.
Všet­ky jeho požia­dav­ky boli zamiet­nu­té. Rada bez­peč­nos­ti OSN schvá­li­la cel­kom 12 rezo­lú­cii odsu­dzu­jú­cich agre­siu Ira­ku pro­ti Kuvaj­tu. Až 28 štá­tov vrá­ta­ne Čes­ko­slo­ven­ska vytvo­ri­lo koalí­ciu, kto­rých vojen­ské jed­not­ky boli posla­né do Saud­skej Ará­bie. Koalič­né sily tvo­ri­lo asi 900 tisíc voja­kov. Väč­ši­nu z nich tvo­ri­li jed­not­ky z USA. Spo­je­nec­ké voj­ská však neza­ú­to­či­li hneď, vyčká­va­li na vhod­nú chví­ľu.

Oce­ľo­vý dážď a Púšt­na búr­ka
Koalič­ným voj­skám sa v prvých pia­tich dňoch bojov poda­ri­lo zni­čiť celú irac­kú pro­ti­lie­tad­lo­vú obra­nu. To ihneď využi­lo letec­tvo koalí­cie a zača­lo vytrva­lo bom­bar­do­vať Irak vo dne v noci, nazva­li to „Oce­ľo­vý dážď“.

Po tom, ako zís­ka­li USA letec­kú pre­va­hu bolo ich hlav­ným cie­ľom vytla­čiť irac­ké voj­ska z Kuvaj­tu. V nede­ľu 24. feb­ru­ára 1991 začal pozem­ný útok mohut­ným letec­kým a delo­stre­lec­kým bom­bar­do­va­ním irac­kých fron­to­vých línii. Hneď na to ame­ric­ké a fran­cúz­ske jed­not­ky pre­nik­li hlbo­ko do Ira­ku, nasle­do­va­li ich ďal­šie jed­not­ky Ame­ri­ča­nov a Bri­tov, kto­ré sa sto­či­li východ­ným sme­rom na Kuvajt. Ku kon­cu ame­ric­ká námor­ná pecho­ta spo­lu s jed­not­ka­mi koalič­ných arab­ských štá­tov postu­po­va­li pria­mo z kuvajt­skej hra­ni­ce na hlav­né mes­to.

Úvod­né bom­bar­do­va­nie bolo tak inten­zív­ne, že irac­kí voja­ci boli pocho­va­ní za živa vo svo­jich bun­kroch. Morál­ka sil­no upa­da­la a voja­ci sa zača­li hro­mad­ne vzdá­vať. Západ­né ozb­ro­je­né sily mali počet­nú aj tech­no­lo­gic­kú pre­va­hu voči irac­kým jed­not­kám a keď sa nie­kde stret­li koalič­né voj­ska s odpo­rom, tak sa im ho poda­ri­lo ľah­ko zlo­miť.

Sadám si uve­do­mo­val, že túto voj­nu nemô­že vyhrať, a pre­to sa sna­žil koalí­ciu roz­biť. V zúfals­tve začal páliť rake­ty na úze­mie Izra­e­la s náde­jou, že Izra­el vojen­sky zare­a­gu­je a arab­ské štá­ty budú mať prob­lém bojo­vať po boku Židov, a to by moh­lo viesť k roz­pa­du koalí­cie. Izra­el napriek bom­bar­do­va­niu a stra­tám dvoch civi­lis­tov bol ochot­ný si udr­žať neut­ra­li­tu a do bojov sa neza­po­jil, čím spe­ča­til osud tej­to voj­ny.

Diaľ­ni­ca smr­ti

Husajn vidiac, že všet­ko je stra­te­né pri­ká­zal zapá­liť kuvajt­ské rop­né polia, dúfa­júc že zís­ka neja­ký čas na stia­hnu­tie svo­jich voj­sk z Kuvaj­tu. Veľ­ká časť  irac­kej armá­dy ustu­po­va­la po diaľ­ni­ci 80. Počas noci z 27. feb­ru­ára na 28 feb­ru­ára boli ustu­pu­jú­ce jed­not­ky napad­nu­té ame­ric­ký­mi a kanad­ský­mi vzduš­ný­mi sila­mi. Pri úto­ku priš­li Ira­ča­nia pod­ľa nie­kto­rých odha­dov až o 2000 vozi­diel a 1000 mužov. Diaľ­ni­ca odvte­dy nies­la pome­no­va­nie „Diaľ­ni­ca smr­ti“.

Eko­lo­gic­ká kata­stro­fa na obzo­re

Odha­dy strát na Irac­kej stra­ne sú rôz­ne, pohy­bu­jú sa od 20 až do 200 tisíc mužov. Sadám však doká­zal včas stiah­nuť svo­je naj­lep­šie jed­not­ky, kto­ré mu neskôr pomoh­li udr­žať sa pri moci.
Počas ústu­pu irac­ké jed­not­ky vylia­li do Perz­ské­ho záli­vu odha­dom šesť až osem mili­ó­nov bare­lov ropy, čo vytvo­ri­lo naj­väč­šiu rop­nú škvr­nu v deji­nách.

Sate­lit­ný sní­mok zachy­tá­va zapá­le­né rop­né polia v Kuvaj­te

 

Kuvajt zís­kal zno­va svo­ju suve­re­ni­tu a bol ofi­ciál­ne pod ochra­nou Spo­je­ných štá­tov, kto­ré tu zria­di­li svo­ju základ­ňu. V roku 1992 sa však zis­ti­lo, že mla­dá sved­ky­ňa Nay­i­rah bola v sku­toč­nos­ti dcé­rou kuvajt­ské­ho amba­sá­do­ra a jej prí­beh, o tom ako irac­kí voja­ci vraž­di­li kuvajt­ských novo­ro­den­cov, bol vymys­le­ný.
Na Irak boli tiež uva­le­né san­kcie, kto­ré spô­so­bi­li veľ­ké utr­pe­nie miest­nym oby­va­te­ľom. Eko­no­mic­ky bol Irak úpl­ne vyčer­pa­ný a koalí­cia dúfa­la, že pro­ti Sadá­mo­vi povs­ta­nú Kur­di a mos­lím­skí šií­ti, kto­rých režim utlá­čal.
Tak sa aj sta­lo. Obe sku­pi­ny síce pro­ti Sada­mo­vi povs­ta­li, ale boli potla­če­né elit­ný­mi irac­ký­mi jed­not­ka­mi, kto­ré Sadám včas stia­hol z Kuvaj­tu. Rok po roku sa situ­ácia v Ira­ku len zhor­šo­va­la, nastal dra­ma­tic­ký pre­pad život­nej úrov­ne v kra­ji­ne a ľudia sa čoraz čas­tej­šie búri­li pro­ti reži­mu. Ame­ri­ča­nia vide­li v akom sta­ve sa nachá­dza Irak a čaka­li len na vhod­nú prí­le­ži­tosť aby mu zasa­di­li posled­nú ranu, ale to je už prí­beh na iný deň.