V Líbyi sa dohodli na trvalom prímerí. Otázne je, ako dlho vydrží

Medzi­ná­rod­ne uzná­va­ná lýbij­ská vlá­da i rebe­li mar­šá­la Cha­li­fú Haf­ta­ra sa vo švaj­čiar­skej Žene­ve dohod­li na zása­dách pre­me­ny dočas­né­ho prí­me­ria na trva­lé. Pod­ľa agen­tú­ry AFP to v uto­rok ozná­mil oso­bit­ný vysla­nec OSN pre Líbyu Ghas­san Sala­mé.

„Táto zása­da bola pri­ja­tá na prvom zasad­nu­tí. Teraz je otáz­kou, aké sú pod­mien­ky,” uvie­dol pr novi­ná­rov Sala­mé bez toho, aby pre­zra­dil ďal­šie pod­rob­nos­ti. Ako uvied­la AFP, zástup­co­via súpe­ria­cich strán v Líbyi sa stret­li v pon­de­lok v Žene­ve v rám­ci spo­loč­né­ho vojen­ské­ho výbo­ru pod­po­ro­va­né­ho Orga­ni­zá­ci­ou Spo­je­ných náro­dov (OSN).

Na roko­va­niach sa zúčast­ňu­jú pia­ti pred­sta­vi­te­lia meno­va­ní medzi­ná­rod­ne uzna­nou vlá­dou národ­nej jed­no­ty a pia­ti zástup­co­via Líbyj­skej národ­nej armá­dy (LNA) poľ­né­ho mar­ša­la Cha­lí­fu Haf­ta­ra.

Roko­va­niam pred­se­dá oso­bit­ný vysla­nec OSN pre Líbyu Ghas­san Sala­mé, kto­rý minu­lý týž­deň kri­ti­zo­val „bez­o­hľad­ných” zahra­nič­ných akté­rov za zasa­ho­va­nie do kon­flik­tu v tej­to seve­ro­af­ric­kej kra­ji­ne.

V minu­los­ti už boli poku­sy o trva­lé prí­me­rie, no vždy ich nie­kto­rá zo strán poru­ši­la.

Líbyj­ské blu­dis­ko vzťa­hov

Situ­ácia v Líbyi je podob­né kom­pli­ko­va­ná ako v Sýrii, či Ira­ku. Neexis­tu­jú dve, ale hneď nie­koľ­ko strán kon­flik­tu. Medzi­ná­rod­ne uzná­va­ná vlá­da národ­né­ho poro­zu­me­nia v Tri­po­li­se nemá takú širo­kú zahra­nič­nú pod­po­ru, ako by si pria­la. Naj­výz­nam­nej­ším pod­po­ro­va­te­ľom je Turec­ko, kto­ré vymýš­ľa spô­so­by, ako by vlá­de pomoh­li a posie­la­jú do Líby­ie voja­kov. Fran­cúz­sko síce ofi­ciál­ne rešpek­tu­je vlá­du v Tri­po­li­se, no na dip­lo­ma­tic­kom poli blo­ku­je rezo­lú­cie, kto­ré by mali poško­diť Haf­ta­ra.

Situ­ácia v janu­ári 2020. Čer­ve­ná – vlá­da v Tob­ru­ku, Haf­ta­ro­ve jed­not­ky. Zele­ná – vlá­da v Tri­po­li­se, Mod­rá – Islam­ský štát. Naj­viac rop­ných polí je na juhu od Ben­gá­zi (vpra­vo hore). Zdroj: Wiki­pe­dia

Na dru­hej stra­ne Haf­ta­ro­ve vojen­ské jed­not­ky, kto­ré postup­ne zís­ka­va­jú kon­tro­lu nad úze­mím Lýbie (a naj­mä rop­ný­mi polia­mi) majú pod­po­ru Rus­ka a nie­kto­rých arab­ských kra­jín ako je Egypt, či Spo­je­né Arab­ské Emi­rá­ty. Rus­ko pri­tom ofi­ciál­ne pod­po­ru­je mie­ro­vé roko­va­nia na pôde OSN, no rus­kí voja­ci sa obja­vu­jú vrám­ci Haf­ta­ro­vej armá­dy.

Do všet­ké­ho ešte vstu­pu­je Islam­ský štát, kto­rý ovlá­da púšt­ne oblas­ti na juhu kra­ji­ny. Štvr­tou stra­nou sú pozos­tat­ky pod­po­ro­va­te­ľov nie­kdaj­šie­ho diká­to­ra Muam­má­ra Kad­dá­fi­ho. Mimo­cho­dom, k nim pat­ril aj Cha­líf Haf­tar.

Je Haf­tar koňom USA?

Ako mla­dý dôs­toj­ník bol totiž v roku 1969 súčas­ťou vojen­ské­ho pre­vra­tu, kto­rý dostal k moci Kadáf­fi­ho. Po celý čas ho pod­po­ro­val a postup­ne mu pri­bú­da­li hviez­dič­ky na uni­for­me.  Bol dokon­ca Kadáf­fi­ho šéfom kan­ce­lá­rie. Bojo­val na stra­ne Egyp­ta pro­ti Izra­e­lu v Sinaj­skej krí­ze (1973), či v osem­de­sia­tych rokoch vie­dol voj­nu s Čadom.

V roku 1987 však nastal zlom a oto­čil. Z Čadu namies­to návra­tu domov s pomo­cou USA odle­tel do Zai­ru, kde vytvo­ril spo­lu s čas­ťou dôs­toj­ní­kov Národ­ný front spá­sy – opo­zí­ciu voči Kad­dá­fi­mu.

Po páde želez­nej opo­ny záu­jem USA o Líbyu osla­bol a aj prí­val peňa­zí pre Haf­ta­ra a jeho jed­not­ky. Po neús­peš­nom povs­ta­ní v roku 1996 pro­ti Kad­dá­fi­mu sa Haf­tar v roku 1996 odsťa­ho­val do USA, kde zís­kal ame­ric­ké občian­stvo. Do Lýbie sa vrá­til v roku 2011, aby pod­po­ril Lýbij­skú revo­lú­ciu – prvú občian­sku voj­nu. Neskôr sa na chví­ľu vrá­til do USA, aby v roku 2014 obsa­dil mes­to Tob­ruk a začal postup­né ťaže­nie na hlav­né mes­to Tri­po­lis.

Počas roz­ho­vo­rov oso­bit­ný vysla­nec OSN pre Líby­iu Ghas­san Sala­mé ozna­čil Haf­ta­ra, ze „nie doko­na­lé­ho demok­ra­ta” a tiež, že veľ­mi čas­to pou­ží­va „želez­nú päsť.”

Haf­tar je seku­la­ris­ta, teda odmie­ta zasa­ho­va­nie námo­žen­stva a cir­kví do ria­de­nia štá­tu a v minu­los­ti pat­ril k arab­ské­mu ľavi­co­vé­mu hnu­tiu.

Lukáš Milan