Trvalé prímerie v Líbyi nevydržalo ani týždeň. Protivníci sa dohodli, že sa dohodnú neskôr

Pôvod­ne sil­né vyhlá­se­nia oso­bit­né­ho vyslan­ca OSN pre Líbyu Ghas­sa­na Sala­mé nepla­tia. Ten ani nie pred týžd­ňom uvie­dol, že súpe­ria­ce stra­ny sa v Líbyi dohod­li na trva­lom mie­ri. Nad­še­nie netrva­lo dlho.

Roko­va­nia zástup­cov súpe­ria­cich strán v Líbyi pod pat­ro­ná­tom OSN v Žene­ve totiž stros­ko­ta­li. Obe stra­ny sa nedo­ká­za­li dohod­núť na podo­be ani len dočas­né­ho prí­me­ria v Tri­po­li­se a jeho oko­lí. Vo svo­jom sta­no­vis­ku to vyhlá­si­la OSN.

„Keď­že obe stra­ny sa zhod­li na potre­be pokra­čo­vať v roko­va­niach,” ďal­šie kolo roz­ho­vo­rov by sa pod­ľa OSN malo konať už na kon­ci feb­ru­ára.

Teraj­šie prí­me­rie medzi medzi­ná­rod­ne uzna­nou vlá­dou národ­nej jed­no­ty a sila­mi Líbyj­skej národ­nej armá­dy (LNA) poľ­né­ho mar­ša­la Cha­lí­fu Haf­ta­ra, kto­rý pod­po­ru­je kon­ku­renč­nú vlá­du v Tob­ru­ku, bolo spro­stred­ko­va­né ešte 12. janu­ára Rus­kom a Turec­kom.

Sla­bá vlá­da pre­mi­é­ra Fáji­za Sar­rá­dža, kto­rá síd­li v Tri­po­li­se a je uzna­ná OSN, momen­tál­ne kon­tro­lu­je už len líbyj­skú met­ro­po­lu a malú časť úze­mia na zápa­de kra­ji­ny.

Situácia v januári 2020. Červená - vláda v Tobruku, Haftarove jednotky. Zelená - vláda v Tripolise, Modrá - Islamský štát. Najviac ropných polí je na juhu od Bengázi (vpravo hore). Zdroj: Wikipedia
Situ­ácia v janu­ári 2020. Čer­ve­ná – vlá­da v Tob­ru­ku, Haf­ta­ro­ve jed­not­ky. Zele­ná – vlá­da v Tri­po­li­se, Mod­rá – Islam­ský štát. Naj­viac rop­ných polí je na juhu od Ben­gá­zi (vpra­vo hore). Zdroj: Wiki­pe­dia

Už od aprí­la 2019 pri­tom čelí ofen­zí­ve mar­ša­la Haf­ta­ra, kto­rý sa sna­ží dobyť Tri­po­lis. Haf­ta­rom pod­po­ro­va­ná vlá­da ovlád­la v posled­ných rokoch celý východ a juh Líbye vrá­ta­ne kľú­čo­vých rop­ných polí.

V seve­ro­af­ric­kej Líbyi vypu­kol cha­os po povs­ta­ní z roku 2011, kto­ré letec­ký­mi úder­mi pod­po­ri­la aj vojen­ská alian­cia NATO. Povs­ta­nie v rám­ci tzv. arab­skej jari vied­lo k pádu dlho­roč­né­ho reži­mu líbyj­ské­ho dik­tá­to­ra Muam­ma­ra Kad­dá­fí­ho a k jeho smr­ti.

Líbyj­ské blu­dis­ko vzťa­hov

Situ­ácia v Líbyi je podob­né kom­pli­ko­va­ná ako v Sýrii, či Ira­ku. Neexis­tu­jú dve, ale hneď nie­koľ­ko strán kon­flik­tu. Medzi­ná­rod­ne uzná­va­ná vlá­da národ­né­ho poro­zu­me­nia v Tri­po­li­se nemá takú širo­kú zahra­nič­nú pod­po­ru, ako by si pria­la. Naj­výz­nam­nej­ším pod­po­ro­va­te­ľom je Turec­ko, kto­ré vymýš­ľa spô­so­by, ako by vlá­de pomoh­li a posie­la­jú do Líby­ie voja­kov. Fran­cúz­sko síce ofi­ciál­ne rešpek­tu­je vlá­du v Tri­po­li­se, no na dip­lo­ma­tic­kom poli blo­ku­je rezo­lú­cie, kto­ré by mali poško­diť Haf­ta­ra.

Cha­líf Haf­tar

Na dru­hej stra­ne Haf­ta­ro­ve vojen­ské jed­not­ky, kto­ré postup­ne zís­ka­va­jú kon­tro­lu nad úze­mím Lýbie (a naj­mä rop­ný­mi polia­mi) majú pod­po­ru Rus­ka a nie­kto­rých arab­ských kra­jín ako je Egypt, či Spo­je­né Arab­ské Emi­rá­ty. Rus­ko pri­tom ofi­ciál­ne pod­po­ru­je mie­ro­vé roko­va­nia na pôde OSN, no rus­kí voja­ci sa obja­vu­jú vrám­ci Haf­ta­ro­vej armá­dy.

Do všet­ké­ho ešte vstu­pu­je Islam­ský štát, kto­rý ovlá­da púšt­ne oblas­ti na juhu kra­ji­ny. Štvr­tou stra­nou sú pozos­tat­ky pod­po­ro­va­te­ľov nie­kdaj­šie­ho diká­to­ra Muam­má­ra Kad­dá­fi­ho. Mimo­cho­dom, k nim pat­ril aj Cha­líf Haf­tar.

Je Haf­tar koňom USA?

Ako mla­dý dôs­toj­ník bol totiž v roku 1969 súčas­ťou vojen­ské­ho pre­vra­tu, kto­rý dostal k moci Kadáf­fi­ho. Po celý čas ho pod­po­ro­val a postup­ne mu pri­bú­da­li hviez­dič­ky na uni­for­me.  Bol dokon­ca Kadáf­fi­ho šéfom kan­ce­lá­rie. Bojo­val na stra­ne Egyp­ta pro­ti Izra­e­lu v Sinaj­skej krí­ze (1973), či v osem­de­sia­tych rokoch vie­dol voj­nu s Čadom.

V roku 1987 však nastal zlom a oto­čil. Z Čadu namies­to návra­tu domov s pomo­cou USA odle­tel do Zai­ru, kde vytvo­ril spo­lu s čas­ťou dôs­toj­ní­kov Národ­ný front spá­sy – opo­zí­ciu voči Kad­dá­fi­mu.

Po páde želez­nej opo­ny záu­jem USA o Líbyu osla­bol a aj prí­val peňa­zí pre Haf­ta­ra a jeho jed­not­ky. Po neús­peš­nom povs­ta­ní v roku 1996 pro­ti Kad­dá­fi­mu sa Haf­tar v roku 1996 odsťa­ho­val do USA, kde zís­kal ame­ric­ké občian­stvo. Do Lýbie sa vrá­til v roku 2011, aby pod­po­ril Lýbij­skú revo­lú­ciu – prvú občian­sku voj­nu. Neskôr sa na chví­ľu vrá­til do USA, aby v roku 2014 obsa­dil mes­to Tob­ruk a začal postup­né ťaže­nie na hlav­né mes­to Tri­po­lis.

Počas roz­ho­vo­rov oso­bit­ný vysla­nec OSN pre Líby­iu Ghas­san Sala­mé ozna­čil Haf­ta­ra, ze „nie doko­na­lé­ho demok­ra­ta” a tiež, že veľ­mi čas­to pou­ží­va „želez­nú päsť.”

Haf­tar je seku­la­ris­ta, teda odmie­ta zasa­ho­va­nie námo­žen­stva a cir­kví do ria­de­nia štá­tu a v minu­los­ti pat­ril k arab­ské­mu ľavi­co­vé­mu hnu­tiu.