Trvalé prímerie v Líbyi nevydržalo ani týždeň. Protivníci sa dohodli, že sa dohodnú neskôr

Pôvodne silné vyhlásenia osobitného vyslanca OSN pre Líbyu Ghassana Salamé neplatia. Ten ani nie pred týždňom uviedol, že súperiace strany sa v Líbyi dohodli na trvalom mieri. Nadšenie netrvalo dlho.
Rokovania zástupcov súperiacich strán v Líbyi pod patronátom OSN v Ženeve totiž stroskotali. Obe strany sa nedokázali dohodnúť na podobe ani len dočasného prímeria v Tripolise a jeho okolí. Vo svojom stanovisku to vyhlásila OSN.
„Keďže obe strany sa zhodli na potrebe pokračovať v rokovaniach,” ďalšie kolo rozhovorov by sa podľa OSN malo konať už na konci februára.
Terajšie prímerie medzi medzinárodne uznanou vládou národnej jednoty a silami Líbyjskej národnej armády (LNA) poľného maršala Chalífu Haftara, ktorý podporuje konkurenčnú vládu v Tobruku, bolo sprostredkované ešte 12. januára Ruskom a Tureckom.
Slabá vláda premiéra Fájiza Sarrádža, ktorá sídli v Tripolise a je uznaná OSN, momentálne kontroluje už len líbyjskú metropolu a malú časť územia na západe krajiny.
Už od apríla 2019 pritom čelí ofenzíve maršala Haftara, ktorý sa snaží dobyť Tripolis. Haftarom podporovaná vláda ovládla v posledných rokoch celý východ a juh Líbye vrátane kľúčových ropných polí.
V severoafrickej Líbyi vypukol chaos po povstaní z roku 2011, ktoré leteckými údermi podporila aj vojenská aliancia NATO. Povstanie v rámci tzv. arabskej jari viedlo k pádu dlhoročného režimu líbyjského diktátora Muammara Kaddáfího a k jeho smrti.
Líbyjské bludisko vzťahov
Situácia v Líbyi je podobné komplikovaná ako v Sýrii, či Iraku. Neexistujú dve, ale hneď niekoľko strán konfliktu. Medzinárodne uznávaná vláda národného porozumenia v Tripolise nemá takú širokú zahraničnú podporu, ako by si priala. Najvýznamnejším podporovateľom je Turecko, ktoré vymýšľa spôsoby, ako by vláde pomohli a posielajú do Líbyie vojakov. Francúzsko síce oficiálne rešpektuje vládu v Tripolise, no na diplomatickom poli blokuje rezolúcie, ktoré by mali poškodiť Haftara.

Na druhej strane Haftarove vojenské jednotky, ktoré postupne získavajú kontrolu nad územím Lýbie (a najmä ropnými poliami) majú podporu Ruska a niektorých arabských krajín ako je Egypt, či Spojené Arabské Emiráty. Rusko pritom oficiálne podporuje mierové rokovania na pôde OSN, no ruskí vojaci sa objavujú vrámci Haftarovej armády.
Do všetkého ešte vstupuje Islamský štát, ktorý ovláda púštne oblasti na juhu krajiny. Štvrtou stranou sú pozostatky podporovateľov niekdajšieho dikátora Muammára Kaddáfiho. Mimochodom, k nim patril aj Chalíf Haftar.
Je Haftar koňom USA?
Ako mladý dôstojník bol totiž v roku 1969 súčasťou vojenského prevratu, ktorý dostal k moci Kadáffiho. Po celý čas ho podporoval a postupne mu pribúdali hviezdičky na uniforme. Bol dokonca Kadáffiho šéfom kancelárie. Bojoval na strane Egypta proti Izraelu v Sinajskej kríze (1973), či v osemdesiatych rokoch viedol vojnu s Čadom.
V roku 1987 však nastal zlom a otočil. Z Čadu namiesto návratu domov s pomocou USA odletel do Zairu, kde vytvoril spolu s časťou dôstojníkov Národný front spásy – opozíciu voči Kaddáfimu.
Po páde železnej opony záujem USA o Líbyu oslabol a aj príval peňazí pre Haftara a jeho jednotky. Po neúspešnom povstaní v roku 1996 proti Kaddáfimu sa Haftar v roku 1996 odsťahoval do USA, kde získal americké občianstvo. Do Lýbie sa vrátil v roku 2011, aby podporil Lýbijskú revolúciu – prvú občiansku vojnu. Neskôr sa na chvíľu vrátil do USA, aby v roku 2014 obsadil mesto Tobruk a začal postupné ťaženie na hlavné mesto Tripolis.
Počas rozhovorov osobitný vyslanec OSN pre Líbyiu Ghassan Salamé označil Haftara, ze „nie dokonalého demokrata” a tiež, že veľmi často používa „železnú päsť.”
Haftar je sekularista, teda odmieta zasahovanie námoženstva a cirkví do riadenia štátu a v minulosti patril k arabskému ľavicovému hnutiu.
