Štátny tajomník Ondrejcsák: Odkaz Novembra je hovoriť si pravdu. S ministrom žijeme v dvoch svetoch

Štát­ny tajom­ník minis­ter­stva obra­ny Róbert Ondrejc­sák (nomi­nant Most-Híd) je čas­to v názo­ro­vej opo­zí­cii s mini­strom obra­ny Pet­rom Gaj­do­šom (SNS). Pod­ľa neho je odka­zom novem­bra 1989 okrem iné­ho aj hovo­riť si prav­du. Pre­to tvr­dí, že Rus­ko je naozaj bez­peč­nost­nou hroz­bou a stav slo­ven­ských ozb­ro­je­ných síl nie je dob­rý a je nut­né o tom hovo­riť. „Pre­šiel som všet­ky útva­ry a tech­ni­ka čas­to osta­la tá istá ako v roku 1989,” hovo­rí v roz­ho­vo­re Ondrejc­sák s tým, že opra­viť 30 rokov zaned­bá­va­ný dom za rok, dva je nere­ál­ne.

V roz­ho­vo­re sa ďalej dočí­ta­te:

  • pre­čo je slo­bo­da a naj­mä prav­da dôle­ži­tá aj v otáz­kach obra­ny a bez­peč­nos­ti
  • kto mohol chrá­niť slo­ven­ský vzduš­ný pries­tor, no minis­ter­stvo to odmiet­lo
  • kto zly­hal pri veľ­kých moder­ni­zač­ných pro­jek­toch ako sú obr­ne­né vozid­lá, či rada­ry
  • pre koho je Rus­ko hroz­bou a pre­čo s tým slo­ven­skí minis­tri súhla­sia
  • kam pôj­de naj­viac peňa­zí v najb­liž­ších dvoch rokoch

 

V roku 1989 ste mali 12 rokov. Čo si z toho času pamä­tá­te?

Áno, bol som sied­mak na základ­nej ško­le v Rimav­skej Sobo­te a z okien sme poze­ra­li na ľudí, kto­rí kaž­dý deň cho­di­li na námes­tia. Náš spo­lu­žiak tam mal star­šie­ho bra­ta z gym­ná­zia, tak bol veľ­mi hrdý na svoj­ho odváž­ne­ho bra­ta. K novem­bru sa mi via­že ešte skor­šia prí­ho­da. Keď som mal 6–7 rokov, tak ma otec zobral po prvý krát do Bra­ti­sla­vy. Boli sme sa pozrieť aj v Deví­ne…

Tam ešte bola hra­ni­ca s ost­na­tým drô­tom…

Veď prá­ve. Z celé­ho výle­tu do Bra­ti­sla­vy si pamä­tám iba jeden jedi­ný moment. Prá­ve v tom Deví­ne. Tam som sa pri pohľa­de na Dunaj opý­tal otca, čo je tam na dru­hej stra­ne. Otec pove­dal iba – slo­bo­da. Vte­dy ako šesť, sedem­roč­ný som to až tak nevní­mal a nero­zu­mel tomu, ale spo­me­nul som si na to pres­ne počas novem­bra 1989, keď som sa pýtal rodi­čov, čo tí ľudia chcú, pre­čo tam cho­dia na námes­tia… Vte­dy mi pove­da­li, že tí ľudia chcú slo­bo­du. A prá­ve vte­dy som začal ove­ľa inten­zív­nej­šie vní­mať slo­bo­du ako kľú­čo­vú hod­no­tu.

Čo je pre vás slo­bo­da?

Je to pre­dov­šet­kým voľ­nosť mys­le­nia, voľ­nosť roz­hod­núť sa o svo­jom vlast­nom osu­de, pre mňa je to mož­nosť voľ­ne roz­mýš­ľať a voľ­ne sa vyjad­riť o tom, čo pova­žu­jem za dôle­ži­té. Súčas­ťou tej slo­bo­dy je aj mož­nosť voľ­by. Jed­no­du­cho si môžem vybrať z via­ce­rých mož­nos­tí. To isté pla­tí aj na úrov­ni spo­loč­nos­ti, kto­rá sa voľ­ne môže roz­hod­núť akým sme­rom sa chce vydať.

Teraz máme trid­sia­te výro­čie Novem­bra 1989. Máme teda trid­sať rokov slo­bo­dy?

Máme. Ale bola to spo­loč­nosť v tran­zí­cii, teda pre­me­ne. Ta slo­bo­da nepriš­la zo dňa na deň. Spo­loč­nosť muse­la dozrieť. Občas mám pocit, že dodnes sme nedoz­re­li. Máme všet­ky tie for­mál­ne atri­bú­ty slo­bo­dy, sme člen­mi EÚ, NATO a vďa­ka tým­to orga­ni­zá­ciám sa môže­me cítiť bez­peč­ne, môže­me ces­to­vať, vo vnút­ri máme plu­ra­lit­ný sys­tém a kaž­dé šty­ri roky slo­bod­né voľ­by, ale stá­le mám dojem, že hoci písa­né pra­vid­lá demok­ra­cie fun­gu­jú, no tie nepí­sa­né nefun­gu­jú.

Demok­ra­cia nie sú pre mňa iba písa­né pra­vid­lá v záko­noch, ale aj isté morál­ne prin­cí­py, a to by sa malo pre­ja­viť v náro­koch spo­loč­nos­ti na poli­ti­kov, či verej­ných fun­kci­oná­rov. A toto u nás ešte stá­le nefun­gu­je.

Čo máte na mys­li?

Môže­te napí­sať najk­raj­šiu ústa­vu ale­bo zákon na sve­te, keď duch záko­na sa nedo­dr­žia­va. Vidí­me to na všet­kých tých kau­zách, kto­ré sa teraz na nás valia. Aj v star­ších demok­ra­ciách majú svo­je prob­lé­my, ale spo­lo­čen­ský tlak na sluš­nosť a dodr­žia­va­nie ducha záko­na je ove­ľa sil­nej­ší. Aj keď musím dodať, že naprí­klad po vraž­de Jána Kucia­ka a Mar­ti­ny Kuš­ní­ro­vej slo­ven­ská spo­loč­nosť uká­za­la silu a odhod­la­nosť. Sil­ná občian­ska spo­loč­nosť a médiá sú kľú­čo­vé pre koneč­né víťazs­tvo demok­ra­cie a slo­bo­dy. Demok­ra­cia nie sú pre mňa iba písa­né pra­vid­lá v záko­noch, ale aj isté morál­ne prin­cí­py, a to by sa malo pre­ja­viť v náro­koch spo­loč­nos­ti na poli­ti­kov, či verej­ných fun­kci­oná­rov. A toto u nás ešte stá­le nefun­gu­je.

Tak­že, keď nie­kto povie: Áno, ale bolo to v súla­de so záko­nom, tak to vás roz­ču­ľu­je…

Pres­ne. Opa­ku­jem. Spo­loč­nosť je viac ako len písa­né pra­vid­lá, či zákon. Spo­loč­nosť mala byť posta­ve­ná aj na morál­ke. Jed­no­du­cho naša demok­ra­cia je stá­le mla­dá a má svo­je det­ské cho­ro­by. Pre­to iba argu­ment „ale bolo to v súla­de so záko­nom“ nesta­čí. Mož­no som naiv­ný, ale verím, že spo­loč­nosť by mala mať nie­len práv­ny ale aj morál­ny základ.

Keď hovo­rí­te o morál­nom zákla­de. Nie je morál­nou povin­nos­ťou poli­ti­kov uro­biť všet­ko pre ochra­nu oby­va­te­ľov, a teda naprí­klad koneč­ne pri­jať obran­nú a bez­peč­nost­nú stra­té­giu, kto­rú dva roky blo­ku­je pred­se­da par­la­men­tu Andrej Dan­ko?

Bez­peč­nost­ná stra­té­gia by mala byť pri­ja­tá par­la­men­tom. Máme tu dob­rú písa­nú aj nepí­sa­nú tra­dí­ciu, že stra­te­gic­ké doku­men­ty sch­va­ľu­je par­la­ment – tak to bolo v roku 2001, či 2005. Nevi­dím dôvod, pre­čo by nema­li prejsť par­la­men­tom. Čias­toč­ne chá­pem prag­ma­tic­ký argu­ment, že za bez­peč­nosť je zod­po­ved­ná vlá­da a teda sta­čí, ak to schvá­li iba vlá­da, čo sa sta­lo. Vlá­da sa tým aj ria­di. No pod­ľa mňa stra­te­gic­ké doku­men­ty by mali byť schvá­le­né par­la­men­tom. Stra­té­gia by mala rea­go­vať na rea­li­tu. Navy­še začí­nam sa pri­klá­ňať k tomu, že ďal­šia vlá­da, by mala vypra­co­vať novú bez­peč­nost­nú stra­té­giu, kto­rá ešte viac odzr­kad­lí rea­li­tu.

Teraz ju neref­lek­tu­je?

Súčas­ná bez­peč­nost­ná stra­té­gia a Obran­ná stra­té­gia vzni­ka­li ako poli­tic­ký kom­pro­mis.

Čo vám v bez­peč­nost­nej stra­té­gii kon­krét­ne chý­ba?

Na oboch stra­té­giách pra­co­va­li veľ­mi dob­rí odbor­ní­ci a tie doku­men­ty sú kva­lit­né. Ale moh­li by sme byť odváž­nej­ší, čo sa týka pome­no­va­nia bez­peč­nost­né­ho pro­stre­dia oko­lo nás. Stá­le tu tan­cu­je­me na neja­kom vysu­nu­tom lane… Jed­no­du­cho opíš­me rea­li­tu oko­lo nás. Člen­ské štá­tu EÚ aj NATO pra­cu­jú s rea­li­tou po roku 2014, keď Rus­ko anek­to­va­lo Krym. Rus­ko anek­to­va­lo časť ukra­jin­ské­ho úze­mia a my sa stá­le bojí­me vyslo­viť ten­to fakt – naj­mä na úrov­ni poli­tic­kých dis­ku­sií –  lebo, čo ak nie­kto na to nie­čo povie.

Nero­zu­miem tomu­to posto­ju. Bojí­me sa pove­dať, že oblo­ha je mod­rá? To, že Rus­ko ile­gál­ne anek­to­va­lo Krym je taká istá rea­li­ta, ako keď svie­ti sln­ko a oblo­ha je mod­rá. Cho­dí­me oko­lo toho a bojí­me sa to napí­sať do obran­nej stra­té­gie.

Tak­že Rus­ko je bez­peč­nost­nou hroz­bou?

Rus­ko je pria­mou hroz­bou pre nie­kto­ré člen­ské kra­ji­ny NATO. Tie štá­ty Alian­cie, kto­ré pria­mo suse­dia s Rus­kom ako Estón­sko, Lotyš­sko, Lit­va, Poľ­sko, či Rumun­sko na mori, vedia naj­lep­šie, čo Rus­ko zna­me­ná. Keď­že sme v tej istej alian­cii, tak by sme mali jed­no­du­cho počú­vať. Lebo keď bude ohro­ze­ná bez­peč­nosť pobalt­ských štá­tov, bude ohro­ze­ná aj naša bez­peč­nosť. Opak si mys­lieť je naiv­né a neod­bor­né.

Rus­ko je aktu­ál­ne pre bez­peč­nosť Euró­py jed­no­znač­ne naj­výz­nam­nej­ším nega­tív­nym fak­to­rom.

A to nie je môj výmy­sel. Toto sú fak­ty a čís­la. A kon­šta­to­va­nie, že Rus­ko je hroz­bou pre bez­peč­nosť sa pre­be­rá na kaž­dom zasad­nu­tí minis­trov zahra­nič­ných vecí aj obra­ny člen­ských štá­tov NATO a Rus­ko sa obja­vu­je v kaž­dom komu­ni­ké. Tak­že to nie je tvr­de­nie Róber­ta Ondrejc­sá­ka. Že Rus­ko je prob­lém, na kto­rý Alian­cia musí rea­go­vať, nie­koľ­ko­krát do roka rie­ši na minis­te­riá­loch aj slo­ven­ský minis­ter zahra­ni­čia, aj minis­ter obra­ny.

Ešte sa vrá­ti­me k situ­ácii v roku 1989. Vte­dy sme boli člen­mi Var­šav­skej zmlu­vy, teraz sme člen­mi NATO. Načo je nám vlast­ne NATO?

Porov­ná­va­nie Var­šav­skej zmlu­vy a NATO je jed­ným z naj­hor­ších poli­tic­kých popu­liz­mov. Kým do roku 1989 sme boli neslo­bod­ná a Mos­kvou oku­po­va­ná kra­ji­na, kto­rá bola v pak­te pro­ti svo­jej vôli. Teraz sme slo­bod­ná kra­ji­na, kto­rá sa na základ­ne vlast­nej vôle sa sta­la, a to zdô­raz­ňu­jem strikt­ne obran­nej alian­cie. To je obrov­ský roz­diel, nie­len poli­tic­ky ale aj morál­ne. V rám­ci Var­šav­skej zmlu­vy sme mali vplyv nula celá nula. Teraz v NATO stá­le pla­tí kon­sen­zus a kaž­dý člen­ský štát môže veto­vať roz­hod­nu­tie Alian­cie a aj sa to pra­vi­del­ne robí.

Nevy­me­ni­la sa iba Mos­kva za Was­hing­ton?

Urči­te nie. Je to neprav­di­vý mýtus, vyplý­va­jú­ci či už z neve­do­mos­ti ale­bo z úče­lo­vej mani­pu­lá­cie. Cho­dím pra­vi­del­ne na roko­va­nia do NATO. Všet­ky zásad­né roz­hod­nu­tia sa musia pri­jať kon­sen­zom, teda všet­ky kra­ji­ny musia súhla­siť. Áno, tak ako v EÚ má naprí­klad Fran­cúz­sko, či Nemec­ko väč­šiu váhu ako Slo­ven­sko, či Čes­ko, tak aj v NATO má USA väč­šiu váhu ako naprí­klad Luxem­bur­sko. Ale. Viac­krát som osob­ne zažil, že USA priš­li s neja­kou požia­dav­kou, no via­ce­ré kra­ji­ny pove­da­li jas­né nie a jed­no­du­cho ten­to návrh nepre­šiel, ale­bo sa musel zásad­ne zme­niť. To vo Var­šav­skej zmlu­ve neexis­to­va­lo. To bolo vynú­te­né spo­lo­čen­stvo neslo­bod­ných štá­tov. Je to jeden veľ­ký mýtus, že v NATO o všet­kom roz­ho­du­je Was­hing­ton.

Vráť­me sa teda k otáz­ke načo je nám NATO?

Aby sme sa cíti­li bez­peč­ne. Aj ove­ľa väč­šie štá­ty ako je Slo­ven­sko cítia, že jed­no­du­cho samos­tat­ne nedo­ká­žu v súčas­nej glo­bál­nej situ­ácii a pri tom obrov­skom spek­tre rôz­nych hro­zieb plno­hod­not­ne zabez­pe­čiť obra­nu a ochra­nu svo­jich obča­nov. Pre­to sa spo­ji­li do alian­cie, aby si úlo­hy pode­li­li a navzá­jom pomá­ha­li pri obra­ne. Na to je nám NATO.

Čo sa zme­ni­lo od revo­lú­cie v armá­de?

Ozb­ro­je­né sily pre­šli obrov­skou zme­nou. Jed­na z naj­väč­ších bola pro­fe­si­ona­li­zá­cia. Armá­da sa tiež radi­kál­ne zmen­ši­la z cca 50 000 na pri­bliž­ne 15 000 prí­sluš­ní­kov, no záro­veň sa zefek­tív­ni­la. Je dob­ré, že máme pro­fe­si­onál­nu armá­du. Pro­fe­si­onál­ny vojak, kto­rý v je armá­de na zákla­de vlast­nej vôle ma nie­koľ­ko­ná­sob­ne vyš­šiu moti­vá­ciu, ako odve­de­nec, kto­rý sa tam dostal pro­ti vlast­nej vôli.

Prob­lém však je, že voja­ci naj­mä v pozem­ných silách pra­cu­jú vo veľ­kej mie­re stá­le s tou istou tech­ni­kou ako v roku 1989. Vte­dy bola mož­no moder­ná, no teraz je žalost­ne zasta­ra­ná a čas­to úpl­ne nefunkč­ná. Cho­dím po útva­roch a vidím to. Pou­ži­teľ­nosť tech­ni­ky je v kata­stro­fál­nom sta­ve, infra­štruk­tú­ra, budo­vy sú v hroz­nom sta­ve…

Čím to je? Veď teraz kaž­dý rok stú­pa­jú roz­poč­ty minis­ter­stva obra­ny. Teraz je dokon­ca na úrov­ni 1,6 miliar­dy eur, čo je 1,7 per­cen­ta HDP…

Áno, ale iba pred tro­mi-štyr­mi rok­mi to bolo na úrov­ni led­va jed­né­ho per­cen­ta. Trid­sať rokov sa bez­peč­nosť a obra­na a nie­len samot­ná armá­da zaned­bá­va­la. V roku 2011 sme v rám­ci Stra­te­gic­ké­ho hod­no­te­nia obra­ny vypo­čí­ta­li, že inves­tič­ný dlh, kto­rý sa v armá­de nahro­ma­dil bol 4,2 miliar­dy eur. A to bol rok 2011, odvte­dy ten vnú­tor­ný defi­cit ešte narás­tol.

To je dosť…

To áno. Tu sa roky nein­ves­to­va­lo nie­len do tech­ni­ky, ale ani do infra­štruk­tú­ry. Budo­vy, objek­ty, sie­te, všet­ko je zaned­ba­né. Pred­stav­te si, že máte dom a 30 rokov do neho nedá­te ani euro. Bude na spad­nu­tie. Na jeho opra­vu potre­bu­je­te 100 000 eur, no roč­ne na to máte 10 000. Jeden rok opra­ví­te stre­chu a skon­či­li ste. Avšak okná stá­le pre­fu­ku­jú, omiet­ka opa­dá­va, kotol nefun­gu­je, elek­tri­na skra­tu­je… Tak­že zvý­še­ný roz­po­čet minis­ter­stva obra­ny je síce pozi­tív­na vec, ale za rok dva sa nepo­da­rí opra­viť všet­ko. Ten obrov­ský dlh tu zostá­va aj naďa­lej.

Neja­ké pro­jek­ty sa spus­ti­li, máme nové vrtuľ­ní­ky, prí­du stí­hač­ky, no drvi­vá väč­ši­na pozem­nej tech­ni­ky je po dobe život­nos­ti. V roku 2011 sme v stra­te­gic­kom hod­no­te­ní obra­ny popí­sa­li, čo sa sta­ne, keď nebu­de­me inves­to­vať a bohu­žiaľ vte­dy opí­sa­nú rea­li­tu teraz naozaj pre­ží­va­me.

Vša­de ale počú­va­me, že ozb­ro­je­né sily si plnia všet­ko na sto per­cent…

Ja som bol vždy za to, aby sme s ľuď­mi komu­ni­ko­va­li otvo­re­ne. Jed­ným z odka­zov novem­bra 1989 je aj to, aby sme si hovo­ri­li prav­du. A prav­dou je, už si pre­staň­me kla­mať, že naša armá­da je na tom zle.

Tu na minis­ter­stve je však sil­ná tra­dí­cia mlča­nia – na čo by sme to ľuďom hovo­ri­li, na čo by mali ľudia poznať rea­li­tu.

Pod­ľa mňa je to naša morál­na povin­nosť hovo­riť ľuďom prav­du. Už len pre­to, že na obra­nu idú verej­né penia­ze. No neme­nej dôle­ži­té je to aj pre­to, že keď nik nebu­de poznať rea­li­tu, tak nik nebu­de vidieť dôvod dať minis­ter­stvu obra­ny penia­ze. Môže­me dávať vyhlá­se­nia, že armá­da plní všet­ky povin­nos­ti, keď sú povod­ne ale­bo v zahra­nič­ných misiách, ale to je iba malé per­cen­to akti­vít ozb­ro­je­ných síl. Armá­da je v zlom sta­ve a musí­me to pove­dať.

Kla­mať ale­bo neho­vo­riť prav­du je nemo­rál­ne a v koneč­nom dôsled­ku to pod­rý­va spo­lo­čen­skú pod­po­ru pre moder­ni­zá­ciu armá­dy.

Pre­to sú veľ­ké moder­ni­zač­né pro­jek­ty ako obr­ne­né vozid­lá, či rada­ry poza­sta­ve­né?

Čo sa týka tých zasta­ve­ných pro­jek­tov, ako sú naprí­klad obr­ne­né vozid­lá, či rada­ry, tak v tom­to sa plne sto­tož­ňu­jem so sta­no­vis­kom pre­mi­é­ra. Nepo­va­žu­jem za poli­tic­ky ani morál­ne správ­ne, aby sme tes­ne pred voľ­ba­mi uzat­vá­ra­li záväz­ky za miliar­du eur. Ja plne chá­pem a pod­po­ru­jem potre­bu moder­ni­zá­cie, a doká­za­teľ­ne to ove­ľa dlh­šie hovo­rím aj verej­ne, ako tí, kto­rí na mňa neus­tá­le úto­čia. Moder­ni­zo­vať tre­ba, lebo ozb­ro­je­né sily môžu stra­tiť kľú­čo­vé spô­so­bi­los­ti. Ale nie je jed­no ako. Trans­pa­ren­tne a sys­té­mo­vo. Je nut­né spra­viť aj poli­tic­kú prá­cu a nájsť doho­du. Nie stá­le hľa­dať nepria­te­ľov, kto to nech­ce pod­po­riť a podob­ne.

Neho­vo­riac o tom, že sa tam pri výbe­re obja­vi­li pochyb­nos­ti…

To je dru­há vec. V momen­te, keď nie­čo dosta­ne nálep­ku netrans­pa­rent­né, tak to nik poli­tic­ky nepod­po­rí a nech­ce za to niesť zod­po­ved­nosť. Pre­to je tá komu­ni­ká­cia tak veľ­mi dôle­ži­tá. Musí­me si uve­do­mo­vať aj poli­tic­kú rea­li­tu a mať aj poli­tic­kú pod­po­ru a na to je potreb­ná aj pod­po­ra verej­nos­ti. A tu sa vra­cia­me k prav­de. Musí­me pove­dať ľuďom prav­du, že potre­bu­je­me také a také stro­je, také a také sys­té­my a pre­čo. Mne sa páči ako to fun­gu­je naprí­klad v Dán­sku, kde sa celé poli­tic­ké spek­trum dohod­ne na pri­ori­tách a roku­je sa o jed­not­li­vých rie­še­niach a dosiah­ne sa zho­da. Potom sa však nesta­ne, že prí­de nový minis­ter a nie­čo škrt­ne a celý pro­ces začí­na odzno­va. Jed­no­du­cho nestrá­ca­jú dra­ho­cen­ný čas a penia­ze.

Teraz má minis­ter­stvo naplá­no­va­né až 800 mili­ó­nov eur na moder­ni­zá­ciu, no veľ­ké náku­py sa stop­li. Má vôbec význam dávať do rezor­tu toľ­ko peňa­zí, že ich nedo­ká­že minúť?

Ten­to a budú­ci rok zhl­tne veľ­kú časť z tých­to finan­cií splát­ka stí­ha­čiek F‑16, tak­že penia­ze sa minú.

Ešte krát­ko k stí­hač­kám F‑16. Pre­čo ich dodáv­ka tak dlho trvá?

Výrob­ný pro­ces takých kom­pli­ko­va­ných stro­jov je naozaj taký dlhý. S tým veľa neuro­bí­me. Kon­ku­renč­ná ponu­ka od Saab-Gri­pe­nu nebo­la v ove­ľa krat­šom ter­mí­ne, len o 14–15 mesia­cov skôr. Čo je ove­ľa väč­ší prob­lém, tak sa neúmer­ne pre­dl­žo­va­lo samot­né roz­hod­nu­tie. Stá­le sa to odkla­da­lo a odkla­da­lo, až som sa verej­ne ostro ozval, že tak­to to ďalej nej­de. Stí­hač­ky sme tu moh­li mať už skôr a nie v roku 2023.

Nebo­lo to aj kvô­li tomu, aby sa natiah­la zmlu­va na pre­vádz­ko­va­nie MiG 29?

Ani s tým nie som veľ­mi kom­fort­ný a kri­ti­zo­val som to, lebo sme moh­li pri­jať iné pre­chod­né rie­še­nie na ochra­nu náš­ho vzduš­né­ho pries­to­ru, kým neprí­du F‑16.

Naprí­klad, že by nám dočas­ne chrá­ni­li oblo­hu Česi?

To je mýtus. Na sto­le taká mož­nosť reál­ne nikdy nebo­la. Roko­val som viac­krát s čes­kou stra­nou a jed­no­du­cho na to nema­li fyzic­ké kapa­ci­ty, pop­ri ďal­ších svo­jich záväz­koch. Maxi­mál­ne tak vede­li pokryť šty­ri mesia­ce, ale nie šty­ri roky. Rie­šil som túto otáz­ku ako štát­ny tajom­ník s čes­kou stra­nou už v rokoch 2010 až 2012, ako aj teraz, tak­že viem, o čom hovo­rím.

Tak aké rie­še­nie by bolo mož­né? Maďa­ri?

Nie, oni sú na tom podob­ne, ako Česi. Ove­ľa reál­nej­šie, ba dovo­lím si pove­dať, že aj reál­na mož­nosť bola opcia od poľ­skej stra­ny, ale na to bola potreb­ná ove­ľa väč­šia ini­cia­tí­va z našej stra­ny. Jed­no­du­cho o to zo stra­ny minis­ter­stva nebol záu­jem.

Keď vás tak počú­vam, tak ako štát­ny tajom­ník v mno­hom nesú­hla­sí­te s vlast­ným minis­ter­stvom. Ako vychá­dza­te s mini­strom obra­ny?

Kaž­dý si žije­me v úpl­ne inom sve­te.

Bez ohľa­du na to, kto je teraz mini­strom pod­ľa vás je lep­šie keď je mini­strom vojak ale­bo civil?

Toto je ďal­ší mýtus, kto­rý tu pre­tr­vá­va. Pre­sved­če­nie, že obra­na to sú len voja­ci a vojak by bol teda naj­lep­ším mini­strom. To je také komu­nis­tic­ké, ale­bo tota­lit­né roz­mýš­ľa­nie. Keby to tak bolo, tak v kra­ji­nách NATO sú všet­ci minis­tri voja­ci ale­bo býva­lí voja­ci. Voja­kov minis­trov majú zväč­ša ázij­ské dik­ta­tú­ry, nie však roz­vi­nu­té demok­ra­cie. Občas sa aj v demok­ra­tic­kých kra­ji­nách sta­ne mini­strom vojak, ale je to skôr veľ­ká výnim­ka. Neho­vo­rím, že vojak, ale­bo ex-vojak nemô­že byť mini­strom obra­ny, ale len samot­ný fakt, že má vojen­skú kari­é­ru ho/ju na post minis­tra obra­ny nekva­li­fi­ku­je. Obra­na a bez­peč­nosť, to nie sú iba voja­ci. Tak, ako ani minis­ter­stvo obra­ny zahŕňa ove­ľa šir­šiu prob­le­ma­ti­ku.