Šialené normy: Na koľko vojakov pripadala jedna prostitútka?

Voja­ci po celom sve­te majú pred­pi­sy prak­tic­ky na všet­ko. Tí japon­skí počas dru­hej sve­to­vej voj­ny mali nor­mu dokon­ca na to, koľ­ko pros­ti­tú­tok je potreb­ných pre voja­kov. Potvr­dzu­jú to novo­ob­ja­ve­né doku­men­ty v japon­ských archí­voch.

V nich sa síce nikde nepí­še vyslo­ve­ne o pros­ti­tút­kach, ale pou­ží­va sa pojem „ute­ši­teľ­ka.” Ide o japon­ský výraz 慰安婦 (fone­tic­ky jugun  jánt­su), čo sa dá obraz­ne pre­lo­žiť ako „žena, čo posky­tu­je pohod­lie.”

Japon­ská agen­tú­ra Kjo­do citu­je zo zís­ka­ných doku­men­tov vyso­kých hod­nos­tá­rov. Naprí­klad japon­ský gene­rál po obsa­de­ní čín­ske­ho mes­ta Quing­dao v pro­vin­cii Šan­dong písal depe­šu do Tokia, aby vlá­da zabez­pe­či­la jed­nu „ute­ši­teľ­ku” na kaž­dých sedem­de­siat voja­kov v regi­ó­ne.

V ďal­šej depe­ši z mes­ta Jinan, tiež v pro­vin­cii Šan­dong, píše iný gene­rál pomer­ne dôraz­ne, aby vlá­da „neod­klad­ne zabez­pe­či­la mini­mál­ne 500 ute­ši­te­liek v mes­te” pre japon­ských voja­kov.

Japon­sko už od roku 1993 pri­zná­va, že nie­kto­ré ženy, naj­mä z Juž­nej Kórey, boli počas dru­hej sve­to­vej voj­ny núte­ne k pros­ti­tú­cii. Nikdy však nebo­lo jas­né, či to bola iba oje­di­ne­lá prak­ti­ka miest­nych vojen­ských veli­te­ľov, ale­bo ofi­ciál­na poli­ti­ka japon­skej vlá­dy.

Aktu­ál­ne zve­rej­ne­né doku­men­ty naz­na­ču­jú, že to bolo štá­tom schvá­le­ná núte­ná pros­ti­tú­cia, ale­bo skôr sexu­ál­ne vyko­ris­ťo­va­nie. Tvr­dí to Jun Mi-hjang ria­di­teľ­ka Kórej­skej rady pre ženy zne­uží­va­né ako vojen­ské sexu­ál­ne otro­ky­ne.

„Už niet pochýb, že zod­po­ved­ná za sexu­ál­ne otroc­tvo je japon­ská vlá­da a nie vojen­skí jed­not­liv­ci. V doku­men­toch je jas­ne uve­de­né na koľ­ko voja­kov pri­pa­da­la jed­na taká­to zne­uží­va­ná žena,” dodá­va Mi-hjang s tým, že v oku­po­va­ných oblas­tiach japon­ská armá­da zakla­da­la neves­tin­ce.

Japon­ská vlá­da sa ospra­vedl­ni­la za tie­to vte­dy iba vojen­ské prak­ti­ky v roku 2015 a pre­živ­ším obe­tiam sexu­ál­ne­ho otroc­tva z Juž­nej Kórey vyčle­ni­la asi 8 mili­ó­nov eur ako odškod­né

Odha­du­je sa, že až 200 000 žien bolo počas dru­hej sve­to­vej voj­ny sexu­ál­ne zne­uží­va­né japon­skou armá­dou. Zhru­ba 80 per­cent bolo z Kórey a boli  „dis­lo­ko­va­né” pre muž­stvo. Zvyš­né per­cen­to tvo­ri­li Japon­ky a uko­ris­te­né Euró­pan­ky (naprí­klad Holan­ďan­ky v obsa­de­nej Indo­né­zii), kto­ré boli „rezer­vo­va­né” výluč­ne pri vyso­kých dôs­toj­ní­kov.

Jed­nou z nich bola naprí­klad Jana O´Herne. Ako 21-roč­nú ju zaja­li Japon­ci pri obsa­de­ní Holand­skej východ­nej Indie (dneš­ná Indo­né­zia) a umiest­ni­li spo­lu s ďal­ší­mi pia­ti­mi holand­ský­mi diev­ča­ta­mi do vojen­ské­ho neves­tin­ca.

Tam strá­vi­la viac ako tri mesia­ce. Kaž­dý deň bola nie­koľ­ko­krát zná­sil­ne­ná a bitá. Zachrá­nil ju blí­žia­ci sa koniec voj­ny a postu­pu­jú­ca ame­ric­ká armá­da. Japon­ci ju vrá­ti­li späť k zaja­tej rodi­ne, no vyhrá­ža­li sa jej smr­ťou, ak pre­zra­dí, čo sa dia­lo.

Hoci celý život po voj­ne bojo­va­la s dep­re­sia­mi, či noč­ný­mi mora­mi, osta­la mlčať až do roku 1993. Vte­dy sa ozva­li tri kórej­ské ženy a žia­da­li Japon­sko o ospra­vedl­ne­nie. O´Herne vyda­la násled­ne kni­hu 50 rokov mlča­nia a zača­la sa anga­žo­vať prá­ve v pros­pech rov­na­ko pos­ti­hnu­tých žien. Zís­ka­la aj naj­vyš­šie Holand­ské štát­ne vyzna­me­na­nie. Zomre­la v augus­te 2019 vo veku 96 rokov v Aus­trá­lii, kde sa pre­sťa­ho­va­la v roku 1960.

Lukáš Milan