Rozhovor: Turecko a Kurdi je nikdy sa nekončiaci konflikt
Medzi Tureckom a jeho kurdskou menšinou dlhodobo panuje napätie, ktoré často eskaluje k násiliu a stratám na životoch. Prečo sú Turci a Kurdi nepriatelia na život a na smrť, hoci žijú v rovnakej krajine? Prečo napriek tomu Kurdi volia stranu prezidenta Erdogana, hoci im upiera akékoľvek národnostné práva? A prečo naozaj Turecko napadlo sever Sýrie, kde žijú miestni Kurdi?
Aj na tieto otázky odpovedá odborník Tomáš Kaválek z Masarykovej Univerzity v Brne, ktorý sa špecializuje na ozbrojené konflikty na Strednom východe, radikálny islamizmus a tiež kurdskú otázku.
Čím sa Kurdi líšia od Turkov?
Kurdi majú odlišný jazyk (v Turecku sa jedná hlavne o dialekt kurmandží) a odlišnú etnicitu. Kurdská spoločnosť je tiež viac tradičná v zmysle silnej úlohe kmeňov a klanov. Väčšina Kurdov sú sunniti, jedná sa však o konzervatívnejšiu sunnitskú školu Šáfi’í a nie Hanbalí, ku ktorej sa hlási väčšina tureckého obyvateľstva.
Časť Kurdov sú tiež Aláviti (odnož šíitskeho islamu), aj keď medzi Alávitmi by ste našli aj Turkov. Kurdi majú rovnako tak odlišnú kultúru, tradičné odevy, sviatky a pododobne.
Dalo by sa presne určiť kedy tento spor dvoch národov začal a čo bolo spúšťačom tohto konfliktu?
Moderné Turecko, ktoré bolo založené po rozpade Osmanskej ríši v roku 1922 bolo postavené na silnej nacionalistickej ideológii, ktorá popierala samotnú existenciu kurdského etnika. Na Kurdov bolo už od počiatku pozerané ako na možné ohrozenie nového štátu, pretože im na konferencii v Sèvre bol mocnosťami (Francúzskom, Taliansko, Spojeným kráľovstvom) prisľúbený samostatný štát.
Zároveň na juhovýchode Turecka prebiehali kurdské povstania, napríklad povstanie v rokoch 1937–38 v Dersime (dnes Tünceli) bolo primárnym odporom k centralizačným snahám nového tureckého štátu a naopak snahou miestnych kurdských vodcov udržať si značnú autonómiu, ktorej sa tešili počas osmanskej vlády.
Zásadný vplyv na formovanie kurdskej otázky mal vývoj od 60. rokov, ktorý bol v znamení vzostupu tureckej i kurdskej ľavice, všeobecnej politickej nestability a periodicky korigovaných vstupov tureckej armády do politiky. O ozbrojenom konflikte medzi tureckým štátom a Kurdskou stranou pracujúcich (PKK) môžeme hovoriť od roku 1984, keď PKK zahájila svoju ozbrojenú kampaň.
Aká je súčasná situácia Kurdov v Turecka? Zlepšila sa aspoň trochu?
V Turecku bola politika voči Kurdom represívna nielen s ohľadom na ich politickú participáciu, ale aj s ohľadom na kultúru a jazyk. Na druhej strane napríklad Irán, kde žijú Kurdi tiež, dostali viac priestoru aspoň na svoju kultúru a najmä jazyk.
Situácia sa v Turecku začala zlepšovať už v 90. rokoch, keď boli čiastočne ukončené reštrikcie na používanie kurdského jazyka. Turecká vláda tiež postupne opúšťala diškurz, podľa ktorého Kurdi neexistujú a jedná sa iba o tzv. „horských Turkov“. Od 90. rokov sa tiež periodicky objavujú legálne kurdské politické strany, ktoré však boli často súdmi rozpustené.
Objektívne je momentálna situácia Kurdov lepšia, od roku 2000 za vlády Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) sa situácia v porovnaní s 90. rokmi a predchádzajúcimi dekádami zlepšila. Aj keď AKP sa pohybuje medzi viac či menej nacionalistickými politikami a rétorikou, lebo príliš ústretové kroky voči Kurdom sú nakoniec väčšinovou tureckou populáciou vnímané ako problematické.
Posledný pokus o vyriešenie konfliktu s PKK prebehol v rokoch 2013 až 2015 behom tzv. Imralského mierového procesu. Vtedy panovalo prímerie s PKK a prebiehalo nepriame jednanie medzi štátom, uväzneným lídrom PKK Abdullahom Öcalanom a vedením PKK.
Celý proces bol vyústením pokusu AKP politicky marginalizovať PKK. Juhovýchod krajiny bol dlhodobo ekonomicky zanedbávanou oblasťou s nedostatočnou infraštruktúrou a miminálnym záujmomom tureckých vlád o rozvoj kurdských oblastí.
Po roku 2000 sa však stretávame s vládnymi investíciami do infraštruktúry a ekonomickým rozvojom juhovýchodu krajiny, ktorý šiel nakoniec ruku v ruke s ekonomickým rastom Turecka.
Režim vládnej strany AKP postupne vykazoval čím ďalej tým viac autoritárskych tendencií, ktoré sa dotýkali aj kurdskej otázky. Po nepodarenom pokuse o puč v júli 2016 došlo k úplne bezprecedentným vlnám zatýkania, perzekúciám a ďalším krokom namiereným proti opozičným zoskupeniam. Represívne opatrenia sa zásadným spôsobom dotkli aj kurdských aktérov na rôznych úrovniach, vrátanie vysoko postavených kurdských politikov ako bol líder pro-kurdskej strany HDP Selahattin Demirtas.
Kurdi obývajú územie v Sýrii, Iráne, Iraku a Turecku. Ako ich ovplyvnili dekády „spolunažívania“ v odlišných krajinách? A dalo by sa o Kurdoch hovoriť ako o jednotnom národe?
Na kurdskú populáciu bolo a je všetkými zmienenými štáty hľadené ako na potenciálnu piatu kolónu v dôsledku ich odstredivých tendencií. Kurdská otázka bola vždy vnímaná režimom v týchto štátoch od pádu Osmanskej ríše ako moment ohrozenia národnej bezpečnosti a územnej celistvosti. Práve zámienku Kurdov tieto štáty využívali aj proti sebe. Napríklad sýrsky režim umožňoval pôsobiť PKK na svojom území. Kurdská kultúra, jazyk a politické práva boli v rôznej miere významne obmedzované a režimy vždy rozhodným spôsobom potlačovali kurdské povstania.
Samozrejme s ohľadom na umelo nakreslené hranice, napríklad medzi kurdskými populáciami v Turecku a Sýrii existuje organický vzťah na jednej aj druhej strane hranice. Historicky napríklad kurdskí vodcovia z Osmanské ríše a potom moderného Turecka často nachádzali útočisko v Sýrii. Rovnako tak sa významné kurdské politické zoskupenia snažia rozlíšiť svoj vplyv – napríklad iracká kurdská Demokratická strana Kurdistanu a Patriotická únia Kurdistanu majú svoje „satelitné“ politické strany v Sýrii a majú aj vplyv na iránsku kurdskú politiku.
Je však reálny vznik samostatný štát – Kurdistan? Snívajú o ňom samotní Kurdi?
Kurdský nacionalizmus je moderným konštruktom a s ním aj pan-kurdský nacionalizmus hovoriaci o vízii „Veľkého Kurdistanu“ zostaveného z častí Turecka, Iraku, Sýrie a Iránu.
(Pan-)kurdský nacionalizmus je záležitosťou až druhej polovice 20. storočia a predchádzajúce kurdské povstania v Turecku či kurdská de facto kráľovstvá v 19. storočí pod Osmanskou ríši neboli prejavom moderného kurdského nacionalizmu, ale primárne snahy lokálnych vodcov získať alebo udržať si svoje prominentné pozície. Medzi jednotlivými kurdskými populáciami panujú aj značné jazykové a kultúrne rozdiely, pričom tie sú často tak markantné, že jeden druhému majú problém v kurdčine porozumieť. Napriek tomu kurdská otázka na Blízkom východe je bez sporov silne transnacionalizovaná a nájdeme tu silné momenty solidarity, v poslednej dobe napríklad medzi irackými a sýrskymi Kurdmi v reakcii na tureckú operáciu Prameň mieru.
Na roztrieštených kurdských politikov sa tiež podpisuje silná rola kmeňa a klanu, ktorá je ďalšou prekážkou k vytvoreniu politických zoskupení. Príkladom môže byť Iracký Kurdistan. Ten je sám o sebe fakticky rozdelený na dve časti: západnú, kde dominuje Demokratická strana Kurdistanu a klan Barzání a východnú časť kontrolovanú Patriotickou úniou Kurdistanu a klanom Talabání. Aj keď existuje kurdská regionálna vláda tak administratíva, bezpečnostné zložky atď. sú naďalej rozdelené pozdĺž straníckych línií a je zrejmé, ktorú oblasť kontroluje, ktorá strana.
V súčasnosti je naďalej zásadným nositeľom pan-kurdských ambícií PKK, ktorá má svoje ozbrojené a politické krídla v Turecku, Iraku, Iráne, Sýrii. Zásadným spôsobom tiež pôsobí v diaspóre. Navzdory tvrdeniam, že Kurdmi ovládaná administratíva v severovýchodnej Sýrii sa len ideovo inšpiruje ideológiou PKK a ich vodcom Abdullahom Öcalanom, je medzi nimi úplne organický vzťah. Vedenie PKK má rozhodujúce slovo v strategických rozhodnutiach v severovýchodnej Sýrii. Treba však podotknúť, že aj napriek pôsobeniu odnože PKK v Sýrii, Iraku a Iráne je stále zrejmé, že pre organizáciu je strategickou prioritou ich zápas v Turecku.
V roku 2015 turecký prezident Recep Tayyip Erdogan vyhlásil, že nikdy nedopustí vznik kurdského štátu. Prečo Erdogan túto myšlienku nepripúšťa a neustále oponuje akémukoľvek pokusu Kurdov o autonómiu v Turecku?
Vznik autonómnej kurdskej entity v Turecku by bol vnímaný ako priame ohrozenie národnej celistvosti krajiny. Je teda pochopiteľné, že Erdogan a nakoniec ani žiadny iný významný turecký politik nepripustí samostatnosť alebo aspoň autonómiu Kurdov.
Turecko aj všetky okolité štáty plus USA sa postavili proti referendu o nezávislosti, ktoré bolo usporiadané v Irackom Kurdistane v roku 2017, a to aj napriek tomu, že vzťahy medzi tureckou Ankarou a Irackým Kurdistanom sú veľmi dobré.
Otvorene podporovať vytvorenie kurdského autonómneho územia hoci v inom štáte, by sa v Turecku rovnalo politickej samovražde. Aj samotní tureckí Kurdi nie sú jednotní v tejto otázke a nesúhlasia so silno ľavicovou PKK.
Je tu tiež otázka, o akú formu autonómie by sa malo jednať. Vízia PKK a ich lídra Abdullaha Öcalana je nepresná.
Čo to znamená? Aký štát si Öcalan a jeho PKK predstavujú?
Ich „demokratický konfederalizmus“ je vo svojej podstate revolučnou ideológiou. Usilujú síce o akože demokratický štát, no ten by pozostával zo združení na rôznych úrovniach.
Takže klany a kmene by si údržali svoje postavenie?
Áno. Zároveň požaduje napríklad aj radikálnu transformáciu ekonomiky v socialistickom duchu. Vo finálnej fáze má víziu demokratického konfederalismu prekonať potrebu národných štátov a hraníc ako takých. Ide až o utopistickú utopistickú revolučnú víziu, v ktorej je navyše niekoľko totalitných prvkov vo svojej podstate smerujúci k ideovej dichotómii – buď si s nami a nasleduješ našu ideológiu, alebo si proti nám.
Na druhej strane je Turecko silne centralizovaný a unitárny štát, provincie a dištrikty majú veľmi obmedzené možnosti samosprávy, čo sa týka rozhodovania o investíciách z rozpočtu a podobnoe. Už dlho sa ozývajú hlasy, že by malo prísť k decentralizácii. To nehovoria len Kurdi, ale všeobecné hlasy, ktoré volajú po zefektívnení verejnej správy. Napriek tomu v momente, keď naopak zo strany režimu AKP vidíme autoritárske a ešte viac centralizačné tendencie vrátane zásahov do nezávislých inštitúcií, ako napríklad súdov, univerzít, bánk… tak je veľmi ťažko si predstaviť akúkoľvek formu decentralizácie Turecka. Aktuálne je to absolútne nereálne.
Sú v Turecku aj skupiny Kurdov, ktoré s Erdoganom sympatizujú?
Kurdská identita je komplexná záležitosť a pre Kurdov v Turecku je veľmi dôležitá aj ich náboženská – sunnitská identita. Mnoho Kurdov je nábožensky konzervatívnych a sympatizujú aj s ideami spojenými s politickým islamom.
Známym výrokom je, že najväčšou kurdskou politickou stranou je vlastne vládna strana AKP. Tu naďalej volia Kurdi, pre ktorých je neprijateľná krajná ľavicová a najmä sekulárna ideológia PKK a ďalších ľavicových kurdských legálnych strán ako je HDP či DBP (Strana demokratických regiónu).
Pokiaľ sa pozeráme na dlhodobé volebné výsledky, ľavicovým kurdským politickým zoskupeniam sa pravidelne darí získavať iba zhruba polovicu hlasov na prevažne kurdskom juhovýchode krajiny. Medzi Kurdmi by sme našli aj radikálne islamské zoskupenia, ktoré si zakladajú na tradícii tzv. Kurdského Hizballáhu, ktorého nástupnická legálna politická odnož Hüda-Par naďalej pôsobí.
Ďalším komponentom kurdskej identity je rovnako tak kmeňová aj klanová príslušnosť, napriek tomu, že nehrá natoľko zásadnú rolu ako v Irackom Kurdistane. V praxi to väčšinou funguje tak, že politické pričlenenie kmeňa a klanu je rozhodnuté ich vodcom a následne je nutné pri hlasovaní vo voľbách do značnej miery rešpektované príslušníkmi daného kmeňa alebo klanu.
Už to budú pomaly dva mesiace čo turecká armáda spustila inváziu do Kurdmi kontrolovaných území v Severnej Sýrie, aké sú záujmy Ankary v tomto regióne a čím svoje akcie odôvodňuje?
Jedným z dôvodov je živý organický vzťah, ktorý má kurdský establishment v severnej Sýrii a tamojšia správa s Kurdskou stranou pracujúcich (PKK). Vplyv kádra PKK na strategické politické a administratívne rozhodnutia v rámci „Autonómnej administratívy severnej a východnej Sýrie“ je zásadný a rozhodujúci. Hlavný argument tureckej vlády, tj. ohrozenie národnej bezpečnosti, tak nie je úplne neopodstatnený.
V širšom kontexte Turecko tiež naďalej posilnilo šance, že nebude vyšachované z jednaní o povojnovom usporiadaní Sýrie.
Dve predchádzajúce turecké operácie v Sýrii (Štít Eufratu v auguste 2016 a Olivová ratolesť v januári 2018) bolo výhradne v znamení rozhovorov o zaistení národnej bezpečnosti. Oproti tomu aktuálna operácia Prameň mieru bola aj vnútropolitickou reakciou na rastúcu domácu nechuť voči 3,5 miliónom sýrskym utečencom v Turecku.
Argumentom je aj to, že na obsadené územie bude postupne časť Sýrčanov presídlená. Turecko podľa dohody s Ruskom obsadilo za pomoci svojich sýrskych podporovateľov iba relatívne malú oblasť medzi mestami Ras al-Ajn a Tal Abjad.
Existuje možnosť, aby sa tento konflikt medzi Tureckom a Rojavou dal vyriešiť diplomaticky?
Jedná sa o komplexný problém, ktorý bude závisieť aj na dohode medzi kurdskou administratívou a režimom v Damasku. Zatiaľ nie je jasné v akej forme (pokiaľ vôbec) bude zachovaná, či skôr čiastočne kooptovaná kurdská administratíva. V širšom kontexte bude tiež kľúčová podoba širšieho konsenzu o usporiadaní povojnovej Sýrie medzi regionálnymi a globálnymi aktérmi, obzvlášť USA a Ruskom. Ankara už v minulosti jednala s predstaviteľom sýrskej odnože PKK Salihom Muslimom, ktorý pravidelne ešte v roku 2013 jazdil na jednania do Turecka.
Tomáš Kaválek je riaditeľom Centra Blízkovýchodných vzťahov (PCMR) CEVRO inštitútu v Prahe.
Pôsobil ako doktorand na Katedre politológie na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne. Jeden semester strávil na Marmara Üniversitesi v Istanbule.
Špecializuje sa na analýzu ozbrojených konfliktov na Blízkom východe, kurdskú otázku či islamský radikalizmus.
