ROZHOVOR: Stredná Európa určí vývoj obranného priemyslu na 30 rokov dopredu

Oli­ver Mit­tels­dorf (47) je býva­lý dôs­toj­ník Bun­de­sweh­ru, kto­rý od roku 2004 pra­cu­je pre zbro­jár­sku spo­loč­nosť Rhe­in­me­tall Defen­ce. Aktu­ál­ne je obchod­ným vicep­re­zi­den­tom. Pod­ľa neho sa prá­ve teraz stred­nej Euró­pe roz­ho­du­je, ako bude vyze­rať obran­ný prie­my­sel do budúc­na. Nie­len v Euró­pe, ale aj inde.
„Stred­ná Euró­pa je na hro­te NATO, no jej výzb­roj zaos­tá­va a jed­no­du­cho bude musieť prí­sť k moder­ni­zá­cii,“ tvr­dí Mit­tels­dorf. Pri­zná­va, že veľ­kou výzvou v zbro­jár­stve je aktu­ál­ne ume­lá inte­li­gen­cia a robo­ti­zá­cia zbra­ňo­vých sys­té­mov. „Pra­cu­je­me naprí­klad na auto­nóm­nych kon­vo­joch, no je to zlo­ži­tej­šie ako s oby­čaj­ný­mi auta­mi,“ dodá­va Mit­tels­dorf

V roz­ho­vo­re sa okrem iné­ho dočí­ta­te:

- pre­čo je sta­rý tank Leopard svä­tým grá­lom kyber­bez­peč­nos­ti
- akí sú čes­kí voja­ci a minis­ter­stvo obra­ny zákaz­ní­ci
- pre­čo si zo zru­še­né­ho ten­dra na obr­ne­né vozid­lá 8x8 na Slo­ven­sku nero­bí ťaž­kú hla­vu
- či budú elek­tric­ké tan­ky tak sko­ro reál­ne
– aké výzvy čaka­jú obran­ný prie­my­sel v najb­liž­ších rokoch
– v čom sú auto­nóm­ne vojen­ské autá kom­pli­ko­va­nej­šie ako civil­né
- pre­čo sa člen­ské armá­dy ani po 70-tich rokoch v NATO neve­dia doho­vo­riť

Ste obchod­ný vicep­re­zi­dent v Rhe­in­me­tall Defen­ce pre páso­vé stro­je. Čo vlast­ne robí­te?
Pre­dá­vam tan­ky.

A ako sa pre­dá­va­jú tan­ky?
Ťaž­ko (smiech). Tan­ky sú vyso­ko sofis­ti­ko­va­né stro­je a iba málo exper­tov vie, čo všet­ko obsa­hu­jú a aké vlast­nos­ti by mali mať. Ale­bo čo naprí­klad spra­ví o 10 kW sil­nej­ší motor, či kanón, kto­rý dostre­lí o 200 met­rov ďalej pri rov­na­kej pres­nos­ti, ale­bo sen­zor, kto­rý odha­lí člo­ve­ka o kilo­me­ter ďalej ako kon­ku­ren­cia… A to je výzva tra­fiť sa do požia­da­viek zákaz­ní­ka resp. nájsť rov­no­vá­hu medzi našim pro­duk­tom a požia­dav­ka­mi. Tak­že pre mňa je to veľa stret­nu­tí, veľa počú­va­nia, vysvet­ľo­va­nia ale aj vymýš­ľa­nia nových rie­še­ní

Jed­na vec je, že musí­me vyho­vieť zákaz­ní­ko­vi, dru­há vec je, že musí­me rátať s tým, kto by teore­tic­ky stál pro­ti našim sys­té­mom. Tak­že musí­me mať pro­dukt, kto­rý doká­že víťa­ziť v boji pro­ti tým­to súpe­rom.

Mož­no to bude znieť aro­gan­tne, ale ako fir­ma nepre­ží­va­me ťaž­ké časy. Naj­mä keď sa pozriem na kon­ku­ren­ciu z dru­hej stra­ny (Rus­ko, pozn. red.) ako je tank T‑14, vozid­lo pecho­ty VPK-7829 Bume­rang, či obr­ne­né vozid­lo BMPT Ter­mi­na­tor… Rešpek­tu­jem, že majú množ­stvo skve­lých rie­še­ní a my sa tým musí­me vyspo­ria­dať a byť lep­ší. Na bojo­vom poli totiž neexis­tu­je cena pre dru­hé­ho víťa­za. No ako som pove­dal. Nemá­me ťaž­ké časy.

Aktu­ál­ne ste v užšom ten­dri v Čes­kej repub­li­ke na nové vozid­lá pecho­ty, kto­ré by mali nahra­diť BVP‑2. Ako to ide?
Je to výzva.

V dip­lo­ma­tic­kej reči to asi zna­me­ná, že to je dosť nároč­né.
Kaž­dý ten­der je nároč­ný. Aj taký, kde nemá­te súpe­ra, lebo musí­te uspo­ko­jiť zákaz­ní­ka.

Aký je teda čes­ký zákaz­ník? Nároč­ný?
Pova­žu­jem ho za veľ­mi orga­ni­zo­va­né­ho. Všet­ko bolo a je nám jas­né dopre­du a nalin­ko­va­né. Samoz­rej­me sú dis­ku­sie o detai­loch, ale minis­ter­stvo nám jas­ne urči­lo, že teraz máme spra­viť toto, potom tam­to a nako­niec bude­me mať ten­to výsle­dok. A to si veľ­mi cením. Sú iní zákaz­ní­ci, kto­rí nema­jú jas­nú pred­sta­vu. To vám síce dáva väč­šiu slo­bo­du, ale môže vás to zviesť na zlú ces­tu. Vo vše­obec­nos­ti som ale veľ­mi spo­koj­ný s prie­be­hom ten­dra.

Zúčast­ni­li sa aj ten­dra na dodáv­ku obr­ne­ných vozi­diel 8x8 na Slo­ven­sku. Súťaž je momen­tál­ne zru­še­ná. Ako ste vní­ma­li celú súťaž vy ako jeden z účast­ní­kov?
Kaž­dá taká­to súťaž je vždy o veľ­kých penia­zoch a dôle­ži­tých, ale­bo pove­dz­me ťaž­kých poli­tic­kých roz­hod­nu­tiach. V tom­to biz­ni­se musí­te byť vždy pri­pra­ve­ní na to, že nie­čo podob­né sa sta­ne. Je to úpl­ne nor­mál­ne, že sa neja­ký ten ten­der zru­ší. Čo som si však istý, tak nej­de o defi­ni­tív­ne zru­še­nie, ale skôr iba o pau­zu v celom pro­ce­se. A na nás je, aby sme boli pri­pra­ve­ní, keď sa obsta­rá­va­nie spus­tí zno­va.

A ste na to pri­pra­ve­ní?
Samoz­rej­me. Áno, je pred nami ešte dosť prá­ce, ale nepo­chy­bu­jem, že sa zapo­jí­me. Nepo­viem, asi žiad­ne tajom­stvo, ale minu­lý rok bol pre nás veľ­mi úspeš­ný. To ale nezna­me­ná, že si teraz vylo­ží­me nohy a nebu­de­me robiť nič. Stred­ná Euró­pa je pre nás mimo­riad­ne dôle­ži­tá. A nie­len pre nás ako Rhne­in­me­tall. Stred­ná a Východ­ná Euró­pa bude najb­liž­ších desať rokov veľ­mi dôle­ži­tý trh pre obran­ný prie­my­sel vo vše­obec­nos­ti.

Pre­čo?
Západ­ná časť Euró­py prie­bež­ne pre­zb­ro­jo­va­la a moder­ni­zo­va­la svo­je armá­dy. Tam je trh už satu­ro­va­ný. No naj­mä Stred­nú Euró­pu ten­to pro­ces iba čaká. Prá­ve tu sa bude nano­vo určo­vať obran­ný prie­my­sel.

Ako to mys­lí­te?
Poviem to tak­to. Nemec­ko má neja­kú výzb­roj. Fran­cúz­sko má neja­kú výzb­roj. Rov­na­ko aj Veľ­ká Bri­tá­nia, či Škan­di­ná­via. Títo všet­ci svo­ju výzb­roj prie­bež­ne moder­ni­zo­va­li a moder­ni­zu­jú. Ale keď sa pozrie­te na stra­te­gic­kú polo­hu Stred­nej Euró­py, tak tá je doslo­va na hro­te Seve­ro­at­lan­tic­kej alian­cie. Z pohľa­du výzb­ro­je a vyba­ve­nia však Stred­ná a Východ­ná Euró­pa nie sú… no pove­dz­me na špi­ci.

Tak­že ten hrot NATO nie je veľ­mi ostrý?
Tak by som to nepo­ve­dal, ale pove­dz­me, že jed­no­du­cho vyba­ve­nie a výzb­roj v armá­dach tých­to kra­jín má už naj­lep­šie roky za sebou. V Čes­kej repub­li­ke sme v ten­dri na náh­ra­du Bojo­vých vozi­diel pecho­ty (BVP‑2), kto­ré využí­va aj Slo­ven­sko. Vývo­jo­vo a kon­štrukč­ne pochá­dza­jú zo sedem­de­sia­tych rokov. To je päť­de­siat rokov doza­du. Podob­ne je to aj s tan­ka­mi T‑72. Vývoj sa medzi­ča­som posu­nul úpl­ne inam. Mož­no si povie­te, že na pan­cie­ri ale­bo guľo­me­te sa nedá veľ­mi toho čo vymys­lieť, ale­bo že BVP sú veľ­mi spo­ľah­li­vé. Ale. Aj keď dám bokom infor­mač­né tech­no­ló­gie, kto­ré sú v moder­ných stro­joch…

Už len taká drob­nosť ako motor. Tie súčas­né posky­tu­jú pri men­šej kuba­tú­re ove­ľa vyš­ší výkon. S tým pri­chá­dza­jú ďal­šie výho­dy spo­je­né s niž­šou hmot­nos­ťou naprí­klad. Tak­že vra­vím, že na bojo­vom poli bude mať nov­šia zbraň výho­du pred tou star­šou. Aj pre­to je dôle­ži­tá moder­ni­zá­cia v tých­to kra­ji­nách.

Poviem to inak. Ak by si Čes­ká repub­li­ka vybra­la naprí­klad náš Lynx a mož­no potom aj Slo­ven­sko, tak život­nosť takých­to stro­jov je 30–40 rokov. Keď dôj­de k pre­zb­ro­je­niu, tak Stred­ná Euró­pa bude z hľa­dis­ka obran­né­ho prie­mys­lu satu­ro­va­ná. A prá­ve pre­to teraz je to naj­dô­le­ži­tej­šie obdo­bie, aby sme zama­ka­li a boli naj­lep­ší.

Čo je naj­väč­šia výzva v obran­nom prie­mys­le pre nasle­du­jú­ce roky?
Jed­no­znač­ne inte­ro­pe­ra­bi­li­ta.

Par­don, ale to je fakt hroz­né slo­vo.
No dôle­ži­té. Vzá­jom­ná schop­nosť spo­lu­prá­ce – komu­ni­ká­cie pre jed­not­li­vé bojo­vé sys­té­my je jed­no­znač­ne kľú­čo­vá do budúc­nos­ti a záro­veň jed­na z naj­väč­ších výziev. V minu­los­ti súčas­nos­ti a budúc­nos­ti. V EÚ máme dnes 26 čle­nov, v NATO ich je 29. Všet­ci majú spo­loč­né záuj­my a cie­le, no záro­veň majú aj svo­je štát­ne záuj­my a chcú si pone­chať istú mie­ru nezá­vis­los­ti a vply­vu.

Tak­že teraz si kaž­dý hrá na svo­jom pie­soč­ku?
Sys­té­my musia pra­co­vať aj samos­tat­ne, ale zaro­veň musia byť schop­né zosie­ťo­va­nia. Poviem to na prí­kla­de inter­ne­tu. Keď si zobe­rie­te mobil akej­koľ­vek znač­ky, note­bo­ok, ale­bo stol­ný počí­tač, tak kaž­dý vie pra­co­vať samos­tat­ne aj bez inter­ne­tu. Ale keď sa chce­te pri­po­jiť, tak oča­ká­va­te, že to bude fun­go­vať. To je istý druh inte­ro­pe­ra­bi­li­ty. A to isté potre­bu­je­te aj na bojo­vom poli. Bez komu­ni­ká­cie ste odpí­sa­ný (dead duck). Samoz­rej­me, potre­bu­je­te sva­ly – tan­ky, voja­kov – ale keď sa neve­dia navzá­jom spo­jiť, tak nepria­teľ má obrov­skú pre­va­hu.

NATO exis­tu­je 70 rokov, pre­čo teda dote­raz neexis­tu­jú podob­né štan­dar­dy ako v civil­nom sek­to­re ako je HTTP pro­to­kol, WiFi, blu­e­to­oth a podob­ne vo vojen­skom sek­to­re?

Ono to fun­gu­je. Mož­no lep­šie, ako si nie­kto­rí ľudia chcú pri­znať. Ale veci sa stá­le vyví­ja­jú. Na dru­hej stra­ne, keď NATO začí­na­lo, tak komu­ni­ká­cia bola zalo­že­ná tele­fón­nych lin­kách a rádiu. No až potom nastal obrov­ský skok s inter­ne­tom, mobil­ný­mi zaria­de­nia­mi a cel­ko­vo digi­ta­li­zá­ciu komu­ni­ká­cie.
Keď vám nefun­gu­je mobil, tak ste nahne­va­ný. Keď vám v boji nefun­gu­je spo­je­nie, tak ste s naj­väč­šou prav­de­po­dob­nos­ťou mŕt­vy. Pre­to potre­bu­je­te nie­čo, čo je bez­peč­né a naj­mä spo­ľah­li­vé. Sla­bi­na, že nikto cen­trál­ne neria­di vývoj v tej­to oblas­ti a pove­dal by, ak sa chce­te zapo­jiť, tak musí­te spĺňat ten­to štan­dard.

Tak­že neexis­tu­je štan­dard?
Prob­lém je, že exis­tu­je nie­koľ­ko samos­tat­ných štan­dar­dov. Dru­hým prob­lé­mom je, že komu­ni­ká­cia, resp. spo­já­ri nie sú ani v armá­de veľ­mi sexi a sú pod­ce­ňo­va­ní. Zažil som to sám v armá­de. Bol som aj spo­jár. A môj veli­teľ mal ku mne prí­stup – Oli­ver, vieš čo máš robiť, ale v prin­cí­pe si ten posled­ný, koho teraz potre­bu­jem. Tan­kis­ti, strel­ci, záso­bo­va­či boli pre neho ove­ľa dôle­ži­tej­ší.
A zra­zu sieť pre­sta­la fun­go­vať, nema­li sme dáta z rada­ru. Aj vte­dy som sa ho opý­tal, či som naozaj ten naj­po­sled­nej­ší vojak. Nebol nad­še­ný, opra­vi­li sme to, zase bol spo­koj­ný a obra­tom ma poslal preč, že už ma nepot­re­bu­je. Kaž­dý oča­ká­va, že komu­ni­ká­cia bude fun­go­vať. Keď pou­ží­va­te svoj mobil oča­ká­va­te, či keď ťuk­ne­te na disp­lej, tak sa dovo­lá­te svo­jej žene ale­bo náj­de­te na mape svoj cieľ. Ale čo bude­te robiť, keď zra­zu mobil pre­sta­ne fun­go­vať?

Pani­ku?
Pres­ne. Ste para­ly­zo­va­ní. No a v reál­nom boji, keď ste para­ly­zo­va­ní, tak ste doslo­va skon­či­li. Pre­to by som bol naj­rad­šej, keby sa sta­no­vil jeden štan­dard a pod­ľa neho sa postu­po­va­lo do budúc­na. Už teraz Česi pou­ží­va­jú naprí­klad vysie­lač­ky Har­ris a na Slo­ven­sku naprí­klad Tha­les a vedia sa navzá­jom bez­peč­ne pre­po­jiť, no nie je to úpl­ný štan­dard.
Na dru­hej stra­ne však úpl­ne chá­pem aj eko­no­mic­kú strán­ku veci. Fir­my, ale aj kra­ji­ny si chcú chrá­niť svo­je inves­tí­cie do vývo­ja. Tak­že pri sta­no­vo­va­ní tých­to štan­dar­dov by sa malo brať aj toto do úva­hy. Tak­že pre eko­no­mic­ké a ale aj poli­tic­ké dôvo­dy nie je úpl­ne jed­no­du­ché nasta­viť vzá­jom­nú inte­ro­pa­ra­bi­li­tu, hoci NATO exis­tu­je 70 rokov. Dru­hým prob­lé­mom je, že vývoj za sto rokov uro­bil sku­toč­ne obrov­ský skok.

Pred sto rok­mi v prvej sve­to­vej voj­ne sa doro­zu­mie­va­li pomo­cou vla­jok a lis­ta­mi. Tak isto to fun­go­va­lo aj za Napo­le­ona a mno­ho sto­ro­čí pred­tým. Na tú dobu to mož­no sta­či­lo. Už v prvej sve­to­vej voj­ne sa síce obja­vi­lo rádio s mor­ze­ov­kou, no prob­lém bol, že ho poču­li všet­ci. Aj nepria­teľ.

V dru­hej sve­to­vej voj­ne sa využí­va­li rádia na pre­nos hla­su. Ale zase to poču­li všet­ci v dosa­hu rádia. Dnes sme v úpl­ne inej situ­ácii. Oča­ká­va­me pre­nos dát – prak­tic­ky v reál­nom čase – chce­me sním­ky zo sate­li­tu, dro­nov, rada­rov, či kamier. Samoz­rej­me zakó­do­va­né, aby to nepria­teľ nevi­del. A na to všet­ko potre­bu­je­te obrov­skú a zdô­raz­ňu­jem spo­ľah­li­vú kryp­to­va­nú dáto­vú sieť. A to nie je až také jed­no­du­ché.

A sú aj iné výzvy okrem komu­ni­ká­cie?
To je stra­te­gic­ký stu­peň. Na tak­tic­kom stup­ni sa zaobe­rá­me naj­mä ochra­nou jed­no­tiek – člo­ve­ka. Aj v našom boj­vom vozid­le Lynx sme veľa ener­gie, času a umu inves­to­va­li prá­ve do ochra­ny voja­kov. Nie­kto vymys­lí sil­nej­šiu zbraň, tak logic­ky my musí­me rie­šiť sil­nej­ší pan­cier, či lep­šiu aktív­nu ochra­nu. A zase nie­kto vymys­lí lep­šiu zbraň a kolo­toč vývo­ja pokra­ču­je…

Majú obr­ne­né vozid­lá a tan­ky budúc­nosť? Aj na Slo­ven­sku sa občas obja­vu­jú hla­sy, že ťaž­ké obr­ne­né vozid­lá budú v budúc­nos­ti zby­toč­né…

No to si tak môžu mys­lieť aku­rát ľudia z letec­tva.

Tak akým sme­rom sa bude vyví­jať ten­to seg­ment?

Ťaž­ko pove­dať, ale my pra­cu­je­me naprí­klad na diaľ­ko­vo ovlá­da­ných a auto­ma­tic­kých sys­té­moch.

Tak­že robo­tan­ky?
Nepo­ve­dal by som, že to budú robo­ty. Stá­le tam bude ľud­ské ovlá­da­nie. Pozri­te sa teraz na bez­pi­lot­né lie­tad­lá. Vždy je tam neja­ký ope­rá­tor, kto­rý sedí nie­kde v bez­pe­čí. Nový dron posta­ví­te rela­tív­ne ľah­ko a rých­lo. No vycvi­čiť pilo­ta lie­tad­la ale­bo ope­rá­to­ra dro­nu trvá nie­koľ­ko mesia­cov, či skôr rokov.
Áno, sú to krás­ne zábe­ry, keď vidí­te Toma Cru­isa vo fil­me Top Gun v tých jeho oku­lia­roch, ako ide ulič­kou ľudí a všet­ci ho obdi­vu­jú. Pôso­bí to veľ­mi sexi. No v momen­te, keď sedí­te v stí­hač­ke nie­kde nad Afga­nis­ta­nom a kto­si na vás strie­ľa, tak to až také super nie je.

Naj­lep­ší počí­tač na zemi je stá­le ľud­ský mozog.

A ten­to prin­cíp sa sna­ží­me pre­su­núť aj na pozem­né sily. Opro­ti dro­nom je to však ove­ľa ťaž­šie.

V čom? Veď to je jed­no, či je počí­tač v aute ale­bo lie­tad­le…

Ani nie. Keď ste totiž vo vzdu­chu, tak spo­je­nie je jed­no­du­ché. Máte prak­tic­ky čis­tý výhľad. No na zemi je mno­ho pre­ká­žok – hory, údo­lia. Fyzi­ku neo­kla­me­me. A s tým sa musí­me popa­so­vať. Pre­to si mys­lím, že úpl­ne robo­tic­ké pozem­né stro­je nie sú reál­ne, ale vždy tam bude zaan­ga­žo­va­ný člo­vek. Teraz naprí­kald pra­cu­je­me na auto­nóm­nych kon­vo­joch. Zatiaľ prvé vozid­lo obslu­hu­je vodič, no ostat­né ho nasle­du­jú už auto­ma­tic­ky bez vodi­ča.

Teda vízia je taká, že zadám do počí­ta­ča začia­tok a koniec ces­ty a záso­by prí­du k voja­kom samé?

Teore­tic­ky áno. Podob­ne to už fun­gu­je v civil­nom letec­tve. Väč­ši­nu času ria­di let auto­pi­lot. No v v bojo­vých oblas­tiach, ako je naprí­klad Afga­nis­tan, musí­te rie­šiť ochra­nu kon­vo­ja. No a prá­ve to je výho­da, že vodič sa nemu­sí veno­vať iba šofé­ro­va­niu ale naprí­klad prá­ve kon­tro­le peri­met­ra a ochra­ne. Tak­že nemu­sí byť toľ­ko ľudí v kon­vo­ji, kto­rí sú vysta­ve­ní rizi­ku. Toto je výzva pre budúc­nosť, lebo to musí to byť spo­ľah­li­vé a nesmie to byť hek­nu­teľ­né. Ale­bo čo spra­ví­te, keď stroj zbl­b­ne a poj­de inam…

Iteč­kár by vám urči­te pora­dil a skú­ša­li ste to vypnúť a zapnúť?

Áno, reštart je rie­še­nie na všet­ko (smiech). No v kaž­dom prí­pa­de je to ove­ľa zlo­ži­tej­šie ako auto­nóm­ne vozid­lá v bež­nej pre­máv­ke, čo sa aktu­ál­ne rie­ši v tech­no­lo­gic­kom sve­te. Keď ste v auto­nóm­nom aute, tak máte GPS, máte mobil­né sie­te, máte infra­štruk­tú­ru. Len­že my musí­me vymys­lieť taký sys­tém, kto­rý bude fun­go­vať bez toho, dokon­ca bez GPS. Keď v tan­ku sedí člo­vek, tak aj bez GPS tra­fí do Bra­ti­sla­vy. Počí­tač bez GPS uro­bí čo? Zahlá­si, že par­don, nedá sa, kon­tak­tuj­te admi­nis­trá­to­ra?
V kaž­dom prí­pa­de je to výzva do budúc­na, lebo by to pomoh­lo nie­len logis­ti­ke, ale naprí­klad aj pri tran­s­por­te zra­ne­ných.

Prob­lém ale môže byť, že také­to auto­nóm­ne stro­je môžu napad­núť a ovlád­nuť heke­ri.

Urči­te je to ďal­šia výzva. Máme na to samos­tat­nú diví­ziu, kto­rá má stá­le viac a viac prá­ce. Dnes je všet­ko pre­po­je­né, digi­ta­li­zo­va­né a teda zra­ni­teľ­né. Nie­ke­dy žar­tom hovo­rím, že sta­rý tank Leopard je z hľa­dis­ka kyber­bez­peč­nos­ti abso­lút­ne neprie­strel­ný.

Pre­čo?

No jed­no­du­cho nemá v sebe žiad­nu elek­tro­ni­ku, čo by ste moh­li hek­núť. No ale pozri­te sa dnes. Naprí­klad lie­tad­lo F‑35 je pod­ľa mňa viac super­po­čí­tač s kríd­la­mi, ako lie­tad­lo s počí­ta­čom na palu­be. No a tu je stá­le hroz­ba, čo ak náj­de nie­kto zadné vrát­ka to sys­té­mu a čo všet­ko môže spô­so­biť. Tak­že pre nás v Rhe­in­me­tal­li je kyber­bez­peč­nosť jed­na z oblas­tí, kto­rej urči­te pat­rí budúc­nosť.
Aktu­ál­ne máme tri diví­zie – doprav­né pros­tried­ky, zbra­ňo­vé sys­té­my a elek­tro­nic­ké sys­té­my, pod kto­rú pat­rí kyber­bez­peč­nosť. No je dosť mož­né, že o desať, 15 rokov bude­me mať samos­tat­nú kyber­bez­peč­nost­nú diví­ziu.

Keď už sa baví­me o budúc­nos­ti. V civil­nom sek­to­re sú teraz in elek­tric­ké autá. Budú aj vojen­ské vozid­lá na elek­tri­nu?

Všet­ko závi­sí od usklad­ne­nia ener­gie. Nám je jed­no, v čom bude ulo­že­ná, no ben­zín ale­bo naf­ta má zatiaľ stá­le naj­vyš­šiu ener­ge­tic­kú hus­to­tu, rela­tív­ne ľah­ko sa vyrá­ba, pre­pra­vu­je a skla­du­je.

Čis­to elek­tric­ký pohon si teraz neviem pred­sta­viť. Skôr die­sel – elek­tric­ký hyb­rid, čo nepo­va­žu­jem za prob­lém. Ak nie­kto múd­ry vymys­lí super baté­riu, kde sa vmes­tí obrov­ské množ­stvo ener­gie a bude schop­ná dobí­jať sa aj na bojo­vom poli, tak si to viem pred­sta­viť.

Čo by ste spra­vi­li dnes upro­stred boja nie­kde v poli, keď sa vám minie ener­gia? Roz­tiah­ne­te solár­ne pane­ly ale­bo veter­nú tur­bí­nu a dáte si 12 hodi­no­vú pau­zu v boji? Ale­bo vás odtiah­nu do najb­liž­šie­ho mes­ta na nabí­jač­ku, kde dobi­je­te tank?

Naj­väč­šia výzva je, ako dosta­ne­te ener­giu do zbra­ňo­vé­ho sys­té­mu. Viem si pred­sta­viť, že za dvad­sať rokov sa zme­ní vojen­ská mobi­li­ta a logis­ti­ka, ale mám pochyb­nos­ti, že by sa elek­tric­ké moto­ry pre­sa­di­li naprí­klad v tan­koch. Ak vyme­ní­te motor, tak to zna­me­ná, že musí­te navr­hnúť úpl­ne nový tank, a to nie vôbec, ale vôbec jed­no­du­chá vec. Najb­liž­ších dvad­sať rokov to urči­te nebu­de téma. Mož­no som sta­ro­mód­ny a nemám takú pred­sta­vi­vosť ako iní múd­ri ľudia, ale zatiaľ, zdô­raz­ňu­jem, zatiaľ to nevi­dím reál­ne.

Na začiat­ku ste spo­mí­na­li kon­ku­ren­ciu. Pred­po­kla­dám, že ju sle­du­je­te. Ako to fun­gu­je, keď nie­kde vidí­te nie­čo lep­šie, ako máte vy vo fir­me. Nabeh­ne­te do kan­ce­lá­rie a kri­čí­te, že ako je mož­né, že iní majú nie­čo lep­šie a chce­te to aj vy? Ako moti­vu­je­te ľudí?
Pred Rhe­in­me­tal­lom som pôso­bil v armá­de. Keď ste dôj­stoj­ník, tak musí­te stáť vpre­du a ísť prí­kla­dom, inak sa vám to roz­pad­ne. Nemu­sí­te byť ani naj­múd­rej­ší ani naj­sil­nej­ší, ale musí­te byť tým naj­viac moti­vo­va­ným a tiež pre­sved­čiť, že vám môžu veriť. A to mi zosta­lo. Pre kaž­dé­ho mám otvo­re­né dve­re a vypo­ču­jem si kaž­dé­ho. A áno, občas poviem, že nemám ani poňa­tia, ako to vyrie­šiť, ale pošlem ich za Eri­kom, kto­rý to zrej­me vie. Ľudia veria, že viem, čo ide­me robiť a komu­ni­ku­jem s ľuď­mi. Stá­le a stá­le. Nemám žiad­nu zázrač­nú palič­ku ani for­mul­ku, kto­rou by som všet­ko vyrie­šil. Musím ale pri­znať, že mojich ľudí naj­viac moti­vu­je, keď ma môžu kri­ti­zo­vať. Naprí­klad prí­de nie­kto a vyčí­ta mi, že som na nie­čo zabu­dol…

Počkať? Vy ako býva­lý dôs­toj­ník Bun­de­sweh­ru a ich šéf si nechá­te nakla­dať od pod­ria­de­ných?
No áno. Ale je to asi tým, že som pôso­bil v pro­ti­vzduš­nej obra­ne. Tam jed­no­du­cho nie je pries­tor na chy­by. Ste tam v pod­sta­te odká­za­ný na seba, resp. ako jed­not­ka o devia­tich ľuďoch ste odká­za­ní sami na seba. Máte pro­ti­lie­tad­lo­vý tank, krú­ži­te v zemi niko­ho, náj­de­te svo­ju pozí­ciu a ste zod­po­ved­ní za svoj sek­tor, kde sa nič nesmie stať. Prá­ve pro­ti­vzduš­ná obra­na je kri­tic­ky závis­lá na vzá­jom­nej komu­ni­ká­cii. Aj keď som bol poru­čík, tak som stá­le bol veli­te­ľom druž­stva a stá­le sme navzá­jom komu­ni­ko­va­li, hľa­da­li sme naj­lep­šie rie­še­nia a nie iba to moje. Ani vte­dy som sa neb­rá­nil kri­ti­ke aj voči mne. Dru­há mož­nosť je, že som bol veľ­mi zlý dôs­toj­ník (smiech).

Pre­to ste odiš­li z armá­dy?
Mož­no. Jed­no­du­cho neviem byť ten, čo sa posta­ví na stu­pie­nok, vyhlá­si sa za naj­múd­rej­šie­ho, zakri­čí všet­ci za mnou a pri­tom to môže byť úpl­ná hlú­posť a nikdy si nepriz­ná chy­bu. Toto nie je pre mňa. Pre mňa je fas­ci­nu­jú­ce dis­ku­to­vať, dať všet­ky aj ule­te­né nápa­dy na tabu­ľu a hľa­dať naj­lep­šie rie­še­nie.

Keď vás člo­vek počú­va, tak svo­ju prá­cu máte naozaj rád…
Áno, ale neho­vor­te to môj­mu šéfo­vi, lebo mi zní­ži plat (smiech). Na dru­hej stra­ne, keď vám nie­kto povie, že je šťast­ný kaž­dý deň v prá­ci, tak si urči­te vymýš­ľa. Sú ťaž­šie dni. Dokon­ca prí­de ťaž­ký mesiac, máte toho plné zuby, no povie­te si, že ok, to nejak vydr­žím. Ale ak toho máte plné zuby dru­hý, či tre­tí mesiac, tak by ste sa ozaj mali zamys­lieť nad zme­nou povo­la­nia. Bez nad­še­nia to je sku­toč­ne zby­toč­né.

Oli­ver Mit­tels­dorf (47)

Pochá­dza z Würz­bur­gu. V roku 1992 nastú­pil ako mla­dý kadet do Bun­de­swhe­ru k pro­ti­le­tec­kej obra­ne. Vyštu­do­val vojen­skú uni­ver­zi­tu v odbo­re špe­ciál­ne stro­jár­stvo a stal sa z neho dôs­toj­ník, kde sa veno­val vývo­ju pro­ti­lie­tad­lo­vých sys­té­mov. V roku 2004 odišiel pra­co­vať do spo­loč­nos­ti Rhe­in­met­tal Defen­ce, kde sa od vývo­jár postup­ne pre­su­nul na vyš­šie pozí­cie. Od roku 2016 je obchod­ným vicep­re­zi­den­tom diví­zie páso­vých stro­jov, kam pat­ria tan­ky Leopard, ľah­ké bojo­vé vozid­lá pecho­ty Lynx a Wie­sel.

Lukáš Milan