Rozhovor: Rusko nemá záujem o mier na Kaukaze

Pred 26 rok­mi 20. feb­ru­ára 1994 sa skon­či­la voj­na o Náhor­ný Kara­bach medzi Armén­skom a pora­ze­ným Azer­baj­dža­nom. Kon­flikt si vyžia­dal oko­lo 40 tisíc živo­tov a sto­ti­síc­ky ute­čen­cov na oboch stra­nách. Voj­na síce skon­či­la, no kon­flikt stá­le trvá. Ani jed­na z kra­jín  nie je ochot­ná vzdať sa svo­jich náro­kov na toto úze­mie.

V roz­ho­vo­re Tomáš Šmíd z Vyso­kej Ško­ly poli­tic­kých a spo­lo­čen­ských vied v Kolí­ne vysvet­ľu­je, prečo medzi tými­to kra­ji­na­mi nastal kon­flikt, pre­čo je Náhor­ný Kara­bach pre obe kra­ji­ny fetiš, čo s tým má spo­loč­né Mus­ta­fa Kemal a akú úlo­hu v ňom hrá Rus­ko ale­bo dokon­ca USA… 

Kres­ťan­skí Armé­ni a mos­lim­skí Azer­bajn­džan­ci spo­lu nevy­chá­dza­jú už stá­ro­čia. Oba náro­dy sa však ocit­li pod nad­vlá­dou perz­ských dynas­tií a neskôr Rus­ka, či Soviet­ske­ho zvä­zu. Aké boli ich vzťa­hy vte­dy?

Z his­to­ric­ké­ho hľa­dis­ka boli armén­sko-azer­baj­džan­ské vzťa­hy vždy pomer­ne zlo­ži­té a kon­flikt­né. Tre­ba však upo­zor­niť, že z armén­ske­ho uhla pohľa­du boli vždy bra­né ako súčasť armén­sko-turec­kých vzťa­hov. Armé­ni totiž Azer­baj­džan­cov vždy pova­žo­va­li za Tur­kov.
Samot­ná azer­baj­džan­ská národ­nosť je v tom­to ohľa­de zlo­ži­tá a dotvo­ri­la sa až v prie­be­hu 20. sto­ro­čia. Naprí­klad pred sto rok­mi Azer­baj­džan­ci sami seba pova­žo­va­li za Tur­kov, teda pres­nej­šie východ­ných Tur­kov.
Azer­baj­džan bolo pre nich skôr teri­tó­rium ako národ­ná iden­ti­ta. To, čo ich však odli­šo­va­lo od sunit­ských osman­ských Tur­kov, bolo vyzná­va­nie šít­ske­ho isla­mu, čo bolo dôsled­kom dlho­do­bej perz­skej nad­vlá­dy nad Azer­baj­dža­nom.

Odke­dy pre­tr­vá­va nevra­ži­vosť medzi obo­ma kra­ji­na­mi?

K prvé­mu výraz­nej­šie­mu ozb­ro­je­né­mu kon­flik­tu doš­lo už v revo­luč­nom roku 1905 a pre­tia­hol sa až do roku 1907. Pôvod­ne sa ozna­čo­va­la ako armén­sko-tatár­ska voj­na, keď­že Azer­baj­džan­ci boli vte­dy ozna­čo­va­ní za „kau­kaz­ských Tatá­rov“.
Išlo pomer­ne o inten­zív­ny kon­flikt, kto­rý si vyžia­dal tisíc­ky živo­tov. Kľú­čo­vým obdo­bím pre vznik armén­sko-azer­baj­džan­skej ani­mo­zi­ty bolo 19. sto­ro­čie, ako ostat­ne pre väč­ši­nu etno­po­li­tic­kých, či etno­na­ci­ona­lis­tic­kých kon­flik­tov.
Hlav­ným prob­lé­mom bola etnic­ká geo­gra­fia, sil­ne pre­mie­ša­ná popu­lá­cia na juž­nom Kau­ka­ze (to sa týka­lo mimo­cho­dom aj Gru­zín­ska) a maso­vé pre­su­ny armén­skej aj azer­baj­džan­skej popu­lá­cie medzi všet­ký­mi tro­mi kľú­čo­vý­mi ríša­mi. Naj­pod­stat­nej­šie boli pre­su­ny osman­ských Armé­nov do Rus­mi ovlá­da­ných čas­tí Kau­ka­zu, a naopak Azer­baj­džan­cov do teri­tó­rií Osman­skej ríše.

Obe stra­ny si náro­ku­jú úze­mie Náhor­né­ho Kara­ba­chu. Pre­čo je pre nich toto úze­mie také dôle­ži­té? Komu Kara­bach his­to­ric­ky pat­ril?

Z úze­mia Náhor­né­ho Kara­ba­chu sa stal pre oba náro­dy tak tro­chu fetiš. His­to­ric­ky bol naj­dl­h­šie pod perz­skou nad­vlá­dou, ale popu­lač­ne mal vždy armén­sky, prí­pad­ne azer­baj­džan­sky cha­rak­ter. Väč­ši­nu oby­va­teľ­stva tvo­ri­li vždy Armé­ni, čo sa ešte posil­ni­lo v 19, sto­ro­čí, keď sa tam nasťa­ho­va­li osman­skí a čias­toč­ne aj perz­skí Armé­ni.
Keď ale vzni­kol Soviet­sky zväz, boľ­še­vi­ci úze­mie admi­ni­stra­tív­ne pri­po­ji­li k soviet­ske­mu Azer­baj­dža­nu, napriek tomu, že tam Armé­ni tvo­ri­li až 90 per­cent oby­va­teľ­stva.
Rov­na­ko tak uči­ni­li aj s Nachi­če­va­nom. Ten nebol so soviet­skym Azer­baj­dža­nom ani len územ­ne spo­je­ný a stal sa tak enk­lá­vou. Armé­ni tam tvo­ri­li vte­dy 40 per­cent, no bolo to na ich uze­mí. Ten­to pove­dz­me veľ­mi pro­azer­baj­džan­sky prí­stup mal kore­ne pre­dov­šet­kým v doho­dách medzi Leni­nom a pre­zi­den­tom Turec­kej repub­li­ky, Mus­ta­fom Kema­lom. V tej dobe Boľ­še­vi­ci dúfa­li, že sa Turec­ko pri­dá na stra­nu komu­nis­tov a chce­li si ho tým­to naklo­niť.  Armé­ni túto doho­du bra­li vždy ako zra­du.

Obe­te Kho­jal­ské­ho masak­ru z roku 1992, pri kto­rom armén­ske vojen­ské zlož­ky zabi­li vyše 600 azer­baj­džan­skych civi­lis­tov. Masa­ker je pova­žo­va­ný za naj­väč­šiu tra­gé­diu, kto­rá sa  počas kon­flik­tu udia­la.

Kto­ré kra­ji­ny v kon­flik­te pod­po­ro­va­li Armén­sko a kto­ré naopak Azer­baj­džan?

Pokiaľ sa baví­me o voj­ne v Náhor­nom Kara­ba­chu po roz­pa­de ZSSR, medzi rok­mi 1991 – 1994, tak na armén­skej stra­ne stá­lo Rus­ko. Do roz­pa­du ZSSR pod­po­ro­va­la Mos­kva skôr Azer­baj­džan.

Pre­čo Mos­kva oto­či­la?

V čase ZSSR sa obá­va­la domi­no efek­tu, ak pri­stú­pi­la na armén­ske požia­dav­ky na pre­ve­de­nie Náhor­né­ho Kara­ba­chu pod ich sprá­vu. Keď­že sa ale ZSSR roz­pad­lo, Rus­ko zme­ni­lo pozí­ciu a do istej mie­ry sa obno­vi­lo sta­ré pred­so­viet­ske spo­je­nec­tvo. Je nut­né tiež dodať, že zo začiat­ku vystu­po­va­li pro­ar­mén­sky aj USA, na čo mala veľ­mi sil­ný vplyv aj miest­na aktív­na armén­ska dias­pó­ra. Zau­jí­ma­vé je, že pro­ti duchu hun­ting­to­nov­ských téz o stre­te civi­li­zá­cií, šiít­sky Irán v tej­to voj­ne nevy­stu­po­val pro­tiar­mén­sky.

Azer­baj­džan mal koho za chrb­tom?

Azer­baj­džan­cov pod­po­ro­va­lo Turec­ko, rov­na­ko tak aj nie­koľ­ko mos­lim­ských kra­jín a neskôr nabe­ra­la na sile aj pod­po­ra Izra­e­la. To však až po skon­če­ní tej­to kru­tej voj­ny. Na dru­hú stra­nu je nut­né zdô­raz­niť, že dodáv­ky zbra­ní prú­di­li z Rus­ka na obe stra­ny, nie­len k Armé­nom. V tom­to sa Rus­ko sprá­va­lo veľ­mi prag­ma­tic­ky. Poli­tic­ky, dip­lo­ma­tic­ky a vojen­sky stá­lo sku­toč­ne na armén­skej stra­ne.

Ako je mož­né, že Armén­sko doká­za­lo pora­ziť Azer­baj­džan napriek tomu, že dis­po­no­va­lo počet­ne men­šou armá­dou, rov­na­ko tak malo menej spo­jen­cov a tech­ni­ky?

Armén­sko nema­lo menej spo­jen­cov, hlav­ne tých kľú­čo­vých. Čo sa týka armá­dy, tak je tak­tiež veľ­mi spor­né, či mala armén­ska stra­na slab­šiu armá­du. Roz­hod­ne ju mala menej počet­nú, mala menej tan­kov a pod­stat­ne menej bojo­vých lie­ta­diel. Na dru­hú stra­nu však mala lep­šie orga­ni­zo­va­né ozb­ro­je­né sily a tiež etnic­ky jed­not­né.

Azer­baj­džan nie? Tam voja­ci nebo­li Azer­baj­džan­ci?
Men­ši­ny v Azer­baj­dža­ne, naprí­klad Lez­gí­ni, Ava­ri či Taly­šo­via, roz­hod­ne nema­li moti­vá­ciu bojo­vať za kra­ji­nu, s kto­rou sa prí­liš nesto­tož­ňo­va­li. Asy­met­ria vo fyzic­kej pre­va­he bola vyvá­že­ná sil­nej­šou moti­vá­ci­ou a tiež natvr­do pove­da­né lep­ší­mi vojen­ský­mi, veli­teľ­ský­mi a stra­te­gic­ko-tak­tic­ký­mi schop­nos­ťa­mi.

V Azer­baj­dža­ne žila veľ­ká armén­ska komu­ni­ta, čo sa s ňou sta­lo po voj­ne?

Väč­ši­na utiek­la. Rov­na­ko ako Azer­baj­džan­ci, kto­rí pre zme­nu žili v juž­nom Armén­sku. Na útek sa dali aj Azer­baj­džán­ci, kto­rí žili v Náhor­nom Kara­ba­chu a šies­tich zápa­do­azer­baj­džan­ských okre­soch, kto­ré obsa­di­li armén­ske voj­ská. V Azer­baj­dža­ne žijú maxi­mál­ne tak ženy armén­ske­ho pôvo­du, kto­ré sa vyda­li za Azer­baj­džan­cov. A tie roz­hod­ne svoj pôvod verej­ne nepro­kla­mu­jú.
Mno­ho budov armén­ske­ho pôvo­du, res­pek­tív­ne posta­ve­ných za penia­ze armén­skej bur­žo­á­zie 19. a rané­ho 20. sto­ro­čia, sto­ja ďalej, pre­to­že nema­jú výraz­né armén­ske archi­tek­to­nic­ké rysy.
Armén­ske cir­kev­né budo­vy sú v hor­šom prí­pa­de zni­če­né, v lep­šom ozna­čo­va­né za chrá­my kres­ťa­nov kau­kaz­sko-albán­ske­ho pôvo­du. Kau­kaz­skí Albán­ci boli pôvod­ný­mi oby­va­teľ­mi tých­to oblas­tí, pri­čom sa buď arme­ni­zo­va­li či ešte čas­tej­šie tur­ki­zo­va­li. Zvyš­ky tej­to popu­lá­cie, kto­rá si zacho­va­la svo­ju pôvod­nú iden­ti­tu náj­de­me v azer­baj­džan­ských horách na hra­ni­ci s rus­kým Dages­ta­nom.

Napriek tomu, že Armén­sko napo­moh­lo vytvo­re­niu repub­li­ky Náhor­né­ho Kara­ba­chu, tak ten­to malý štát nikdy neuz­na­la. Aké má na to dôvo­dy?

Pod­ľa môj­ho názo­ru sa jed­ná o dip­lo­ma­tic­kú tak­ti­ku, keď­že dlho­do­bým stra­te­gic­kým cie­ľom Armén­ska je pri­po­je­nie Náhor­né­ho Kara­ba­chu k Armén­sku. V samot­nom Kara­ba­chu sa už síce vytvo­ri­li sku­pi­ny, kto­ré sku­toč­ne chcú nezá­vis­losť. Väč­ši­na oby­va­te­ľov si však stá­le uve­do­mu­je, že mimo Azer­baj­džan môže Náhor­ný Kara­bach ako armén­ska enti­ta pre­žiť, iba ak sa pri­po­jí k Armén­sku.

Akú úlo­hu má v tom­to kon­flik­te Rus­ko?

Pod­po­ru­je pre­važ­ne Armén­sko. Pre­dov­šet­kým však pre­to, aby malo na juhu Kau­ka­zu svoj­ho agen­ta. V mno­chých ohľa­doch je Armén­sko rus­kým pro­tek­to­rá­tom, aj keď to Armé­ni nera­di počú­va­jú. Fak­tom ale je, že prí­tom­nosť rus­kej armá­dy zhru­ba o sile diví­zie na armén­skom úze­mí je pre Jere­van garan­ci­ou, že si na nich nedo­vo­lí zaú­to­čiť nie­len Azer­baj­džan, ale pre­dov­šet­kým Turec­ko.
Pokiaľ sa ide o zbra­ne, tak Rus­ko je stá­le ochot­né dodá­vať obom stra­nám. Rus­ký vojen­sko-prie­my­sel­ný kom­plex je v tom­to ohľa­de veľ­mi prag­ma­tic­ký. Rus­ko jed­no­du­cho nemá na nor­ma­li­zá­ciu armén­sko-azer­baj­džan­ských vzťa­hov záu­jem. Zní­ži­la by sa tým jeho úlo­ha  na juž­nom Kau­ka­ze. Mie­ro­vá doho­da by bola spo­je­ná urči­te aj s oboj­stran­ným odzb­ro­je­ním, a to by zní­ži­lo dopyt po rus­kých zbra­niach.

Kedy napo­sle­dy doš­lo k stre­tu medzi znep­ria­te­le­ný­mi stra­na­mi?

V aprí­li 2016 doš­lo k zatiaľ naj­sil­nej­šej  rees­ka­lá­cii od uzav­re­tia prí­me­ria v máji 1994. Nie­koľ­ko dní sa bojo­va­lo aj za pou­ži­tia heli­kop­tér a na oboch stra­nách pad­lo oko­lo desať voja­kov.

Aká je budúc­nosť toh­to zamrz­nu­té­ho kon­flik­tu? Armén­sko čo sa týka popu­lá­cie a eko­no­mi­ky čím ďalej tým viac zaos­tá­va za Azer­baj­dža­nom. Môže to byť kľú­čo­vý fak­tor, kto­rý ovplyv­ní koneč­ný výsle­dok toh­to kon­flik­tu?

Aj vzhľa­dom na uda­los­ti v roku 2016 by som nepo­ve­dal, že ide o zamrz­nu­tý kon­flikt. Navy­še k ozb­ro­je­ným inci­den­tom na kon­takt­nej línii dochá­dza pomer­ne pra­vi­del­ne. Rov­na­ko tak pria­mo na armén­sko-azer­baj­džan­skej hra­ni­ci pri regi­ó­ne Tavuš na seve­ro­vý­cho­de Armén­ska. Skôr by som pove­dal, že ide o obme­dze­ný ozb­ro­je­ný kon­flikt níz­kej inten­zi­ty.
Súhla­sím, že Armén­sko ten­to kon­flikt nesmier­ne vyčer­pá­va. Ale on tiež vyčer­pá­va aj Azer­baj­džan, hlav­ne jeho eko­no­mi­ka je pri­már­ne zalo­že­ná na ťaž­be nerast­ných suro­vín, čo je veľ­mi naiv­né zda­nie pros­pe­ri­ty. Navy­še také­to kra­ji­ny sú veľ­mi náchyl­né k takz­va­nej eko­no­mic­kej holand­skej cho­ro­be.

Ako to mys­lí­te?

Jed­no­du­cho okrem ťaž­by ropy a zem­né­ho ply­nu výraz­nej­ší eko­no­mic­ký roz­voj v Azer­baj­dža­ne roz­hod­ne nevi­dím. Ostat­né odvet­via výraz­ne zaos­tá­va­jú. Tak, ako v Holand­sku po obja­ve­ní ply­nu.
Nová voj­na je samoz­rej­me reál­nou mož­nos­ťou, ale nesmier­ne by poško­di­la nie­len Armén­sko, ale aj Azer­baj­džan. Skôr si mys­lím, že situ­ácia bude ďalej „hniť“ ako naprí­klad v prí­pa­de Sever­né­ho Cyp­ru­su. Tam sa to tak­tiež tiah­ne už celé gene­rá­cie.

Tomáš Šmíd

Je čes­ký poli­to­log a bez­peč­nost­ný ana­ly­tik. V súčas­nos­ti pôso­bí na Vyso­kej Ško­ly poli­tic­kých a spo­lo­čen­ských vied v Kolí­ne. Okrem toho pred­ná­ša aj na CEVRO inšti­tu­te v Pra­he. Teri­to­riál­ne sa sústre­dí pre­dov­šet­kým na pred­nú Euro­á­ziu, obzvlášť na Kau­kaz.

Róbert Endrody