Keď sa Sovieti, Kuba a Etiópia spojili proti Somálsku – Vojna o Ogaden

Pres­ne 15. mar­ca 1978 sa posled­né pora­ze­né somál­ske jed­not­ky stiah­li z oku­po­va­ných úze­mí Eti­ó­pie do svo­jej vlas­ti. Vte­dy ešte netu­ši­li, že doma na nich čaká ešte väč­šia kata­stro­fa. Eti­óp­sko – somál­ska voj­na o Oga­den je doko­na­lá ukáž­ka post-kolo­niál­ne­ho afric­ké­ho kon­flik­tu, kde v nových štá­toch muse­li žiť odliš­né náro­dy, kto­ré sa his­to­ric­ky nezná­ša­li. Bola to záro­veň voj­na nábo­žen­ská a ide­olo­gic­ká. Na jed­nej stra­ne socia­lis­tic­ko-kres­ťan­ská Eti­ó­pia a na dru­hej stra­ne islam­sko-naci­ona­lis­tic­ké Somál­sko.

V člán­ku sa dozvie­te:

  • Čo vied­lo k tomu­to kon­flik­tu?
  • Pre­čo sa do voj­ny zapo­jil Soviet­sky zväz a Kuba?
  • Kam sia­ha­jú násled­ky toh­to nezná­me­ho kon­flik­tu?

Pri­chá­dza­jú kme­ne

Mapa Somál­ska počas kolo­niál­nej Éry z roku 1935.

V 16. sto­ro­čí sa na úze­mie Oga­de­nu zača­li sezón­ne sťa­ho­vať nomád­ske kme­ne Somál­cov, kto­rých potom­ko­via dodnes žijú na pas­tvi­nách pus­té­ho Oga­de­nu. Kočov­ní­ci neuz­ná­va­li žiad­nu cen­trál­nu vlá­du a úze­mie na kto­rom žili, spra­vo­va­li pod­ľa vlast­ných kme­ňo­vých zvyk­los­tí a práv.

To sa zme­ni­lo na kon­ci 19. sto­ro­čia, keď si Fran­cúz­sko, Talian­sko a Bri­tá­nia roz­de­li­li úze­mia obý­va­né Somál­ca­mi a vytvo­ri­li si vlast­né koló­nie. Zme­na sa týka­la aj Oga­de­nu, na kto­ré­ho úze­mie si náro­ko­val eti­óp­sky cisár Mene­lik II. Dovo­ľo­va­la mu to zmlu­va, kto­rú v roku 1897 pod­pí­sal s Bri­tá­ni­ou.

Po dru­hej sve­to­vej voj­ne sa situ­ácia opäť zača­la meniť. Európ­ske moc­nos­ti boli vyčer­pa­né a poma­ly ude­ľo­va­li svo­jim koló­niám samos­tat­nosť. Býva­lé brit­ské Somál­sko sa v roku 1960 spá­ja s talian­skou čas­ťou. Po dlhom čaka­ní vzni­ká prvý samos­tat­ný somál­sky štát. Jeho pre­zi­den­tom sa stal Aden Abdul­lah Osman Daar. Toho po sied­mich rokoch vo voľ­bách pora­zil Abdu­ra­šid Šir­mar­keh. Novo­zvo­le­ný pre­zi­dent sa vo vlá­de dlho neu­dr­žal. Zomrel v roku 1969, keď ho zastre­lil jeho vlast­ný body­gard.

Muž s vízi­ou

Mapa zná­zor­ňu­jú­ca úze­mie tzv. „Veľ­ké­ho Somál­ska.”

Nesta­bi­li­tu v kra­ji­ne využil veli­teľ somál­skej armá­dy Moha­med Siad Bar­re, kto­rý sa cho­pil moci nekr­va­vým štát­nym pre­vra­tom. Bar­re bol socia­lis­ta, mal však naci­ona­lis­tic­kú víziu tzv. “Veľ­ké­ho Somál­ska“, kto­ré sa tiah­lo od Dži­but­ska až po sever Kene. Svo­ju víziu chcel napl­niť za kaž­dú cenu, aj keby mala byť napl­ne­ná krva­vou ces­tou

Nepria­te­lia až do samé­ho kon­ca

Už od vzni­ku samos­tat­né­ho Somál­ska boli vzťa­hy medzi Eti­ó­pi­ou a Bar­re­ho reži­mom napä­té. Eti­ó­pia nebo­la ochot­ná vzdať sa Oga­de­nu. Novo­vyt­vo­re­né hra­ni­ce zabra­ňo­va­li somál­skym nomá­dom kočo­vať do ich tra­dič­ných pas­tvín. Už v roku 1964 pre­to vypuk­lo v Oga­de­ne povs­ta­nie. Bolo ale rých­lo potla­če­né eti­óp­sky­mi jed­not­ka­mi.

Fot­ka prí­sluš­ní­kov WSLF, hnu­tie bolo zná­me tým, že nema­lo prob­lém s ver­bo­va­ním det­ských voja­kov.

Bar­re sa orien­to­val na Soviet­sky zväz, kto­rý nepria­mo pod­po­ro­val jeho ide­oló­giu “Veľ­ké­ho Somál­ska.“ Netrva­lo však dlho, než sa na scé­ne obja­vil ďal­ší kon­ku­rent. V roku 1974 bola eti­óp­ska feudál­na vlá­da cisá­ra Hai­le­ho Selas­sie­ho zvr­hnu­tá. Moci sa cho­pi­li komu­nis­ti na čele s Men­gis­tom Hai­lem Maria­mom. ZSSR začal pod­po­ro­vať nový režim v Eti­ó­pii. To naštva­lo Bar­re­ho, kto­rý ihneď po pre­vra­te začal pod­po­ro­vať somál­ske sepa­ra­tis­tic­ké hnu­tia v Oga­de­ne. Naj­zná­mej­šie z nich bolo WSLF (Wes­tern Soma­li libe­ra­ti­on front).

V roku 1975 bola eti­óp­ska vlá­da nad Oga­de­nom čím ďalej tým viac neis­tá. V pus­tom regi­ó­ne vypuk­lo kata­stro­fál­ne sucho. Okrem toho Eti­ó­pia pre­hrá­va­la dlho­trva­jú­cu a vyčer­pá­va­jú­cu voj­nu s Erit­re­ou. Osla­be­nie vlá­dy v Oga­de­ne využi­lo WSFL, kto­ré 13. júna 1977 zaú­to­či­lo na nie­koľ­ko eti­óp­skych základ­ní. Soviet­sky zväz sa sna­žil v tom roku usku­toč­niť mie­ro­vé roz­ho­vo­ry medzi znep­ria­te­le­ný­mi kra­ji­na­mi, tie však stros­ko­ta­li kvô­li neocho­te oboch kra­jín vyjed­ná­vať.

Pár týž­dňov po zasa­da­ní znep­ria­te­le­ných strán, kubán­sky pre­zi­dent Fidel Cas­tro vyjad­ril pod­po­ru nové­mu reži­mu v Eti­ó­pii. Soviet­sky zväz sa stá­le sna­žil pod­po­ro­vať obe stra­ny, aby tak zvý­šil svoj vplyv v regi­ó­ne.

To sa zme­ni­lo, keď Eti­ó­pia obvi­ni­la Somál­sko z toho, že taj­ne posie­la svo­jich voja­kov do Oga­de­nu, aby sa hro­mad­ne pri­dá­va­li k WSLF. Vlá­da v Moga­dí­šo argu­men­to­va­la tým, že ide o “dob­ro­voľ­ní­kov“ zo somál­skej armá­dy.

V augus­te 1977 Sovie­ti poza­sta­vi­li dodáv­ky zbra­ní do Somál­ska. Bar­re­ho režim o tri mesia­ce na to vyhos­til všet­kých soviet­skych vojen­ských porad­cov z kra­ji­ny. Somál­sky dik­tá­tor vedel, že teraz je ten správ­ny čas poslať do Oga­de­nu vlast­nú armá­du.

Sna­ha o rých­lu voj­nu

Prek­va­pi­vé úto­ky somál­skych sepa­ra­tis­tov boli úspeš­né a pomer­ne rých­lo zís­ka­li pod kon­tro­lu dôle­ži­té oblas­ti regi­ó­nu. Kon­com mesia­ca sa Somál­ci ocit­li 550 km vo vnút­ro­ze­mí Eti­ó­pie a ovlá­da­li 60% Oga­de­nu.

V polo­vi­ci augus­ta Eti­óp­ska vlá­da pri­zna­la, že nepria­teľ­ské Somál­sko ovlá­da až 90% úze­mia. Ešte v ten istý mesiac sa voj­ská pre­bo­jo­va­li až k mes­tu Dire Dawa v stre­de kra­ji­ny. To sa im však dobyť nepo­da­ri­lo. Po týžd­ni bojov sa muse­li somál­ske jed­not­ky stiah­nuť. Situ­ácia sa opa­ko­va­la aj pri poku­se o obsa­de­nie cen­tra oblas­ti Hararg­he Harar.

Somál­sko síce malo pre­va­hu, ale počí­ta­lo iba s krát­kym vojen­ským ťaže­ním. Voj­na sa pre­dl­žo­va­la, zača­li im dochá­dzať záso­by. Bar­re sa sna­žil nájsť pod­po­ru u USA, ale tie ich odmiet­li zbra­ňa­mi záso­bo­vať. Spo­je­né štá­ty, rov­na­ko ako väč­ši­na afric­kých kra­jín, vní­ma­la Somál­sko ako agre­so­ra. Vlá­da v Moga­di­ši dúfa­la aspoň v pod­po­ru od Arab­skej ligy, tá však osta­la neut­rál­na. Dokon­ca jeden z jej čle­nov, Juž­ný Jemen, začal pod­po­ro­vať Eti­ó­piu. Somál­sko tak osta­lo v kon­flik­te odká­za­né samé na seba.

Čer­ve­ná tro­j­i­ca

Napriek znač­ným nevý­ho­dám sa Somál­sku stá­le dari­lo na bojis­ku domi­no­vať. V októb­ri zaú­to­či­li ich tan­ko­vé oddie­ly na mes­to Dži­dži­ga. Eti­óp­skym jed­not­kám spô­so­bi­li ťaž­ké stra­ty. Násled­né boli núte­né sa z mes­ta stiah­nuť. Ustú­pi­li až na stra­te­gic­kú líniu v pries­my­ku Mar­da. Sovie­ti vidiac, že situ­ácia vyze­rá pre Eti­ó­piu kri­tic­ky, vytvo­ri­li kon­com novem­bra letec­ký most. Do kra­ji­ny tak zača­la prú­diť vojen­ská pomoc. Kuba tiež neos­ta­la poza­du. Do kra­ji­ny posla­la 11-tisíc voja­kov. Pod­po­ru v podo­be 2000 mužov vyjad­ril aj Juž­ný Jemen.

Kubán­ske delo­stre­lec­tvo pri­pra­vu­jú­ce sa vystre­liť na somál­ske vzduš­né sily.

Somál­skym tan­ko­vým diví­ziám sa síce poda­ri­lo dobyť Dži­dži­gu, ale utr­pe­li ťaž­ké stra­ty. Letec­tvo stra­ti­lo nad oblas­ťou vzduš­nú nad­vlá­du. Vo výko­ne ope­rá­cií im nepo­má­ha­lo ani obdo­bie daž­ďov. Za cieľ si teda urči­li doby­tie mes­ta Harar. V ňom sa však zhro­maž­di­la 50-tisí­co­vá Eti­óp­ska armá­da pod­po­re­ná kubán­sky­mi jed­not­ka­mi. Zača­lo sa nie­koľ­ko­me­sač­né oblie­ha­nie. Na doby­tie ale nema­li Somál­ci dosta­tok síl, čaka­li teda na pro­ti­ú­tok. Ten pri­šiel 8.1. 1978. Somál­ci mu napriek veľ­kej odhod­la­nos­ti nedo­ká­za­li čeliť.

Po poráž­ke pri Hara­re vied­li Somál­ci len obran­né boje a poma­ly pri­chá­dza­li o doby­té úze­mia. Bar­re si začal uve­do­mo­vať, že voj­nu nevyh­rá, pre­to nechal 15. mar­ca 1978 stiah­nuť všet­ky svo­je jed­not­ky z Oga­de­nu. Tým sa voj­na skon­či­la aj for­mál­ne.

Sepa­ra­tis­ti z WSLF sa ale odmiet­li vzdať. Vrá­ti­li sa k par­ti­zán­ske­mu spô­so­bu boja a malé úze­mia v Oga­de­ne ovlá­da­li až do roku 1980. Nako­niec sa ich však eti­óp­skym jed­not­kám poda­ri­lo pora­ziť a zís­kať kon­tro­lu nad celým úze­mím.

Z jed­nej voj­ny do dru­hej

Fot­ka somál­skych ute­če­nec­kých tábo­rov, tie sa nachá­dza­li na seve­re Somál­ska a ľudia v nich boli väč­ši­nou nema­jet­ní a pod­vy­ži­ve­ní.

Po poráž­ke v Oga­de­ne a neús­peš­nom refe­ren­de v Dži­but­sku (býva­lé Fran­cúz­ske Somál­sko) sa Bar­re­ho sen o “Veľ­kom Somál­sku“ stal nespl­ni­teľ­ný. Somál­sko priš­lo o veľ­kú časť svo­jich finan­cií. Do kra­ji­ny tak­tiež prú­di­li desať­ti­sí­ce ute­čen­cov z Oga­de­nu. Voj­na si vyžia­da­la 30-tisíc živo­tov. Somál­ska stra­na stra­ti­la 10 000 voja­kov, no na eti­óp­skej stra­ne boli stra­ty až dvoj­ná­sob­né. Poráž­ka pri­nies­la aj znač­ný pokles Bar­re­ho vply­vu, čo umož­ni­lo vznik opo­zič­ných hnu­tí. Ich hlav­ným cie­ľom bolo jeho zvr­hnu­tie.

Somál­sky dik­tá­tor nedo­ká­zal zasta­viť ras­tú­ci vplyv opo­zič­ných hnu­tí. O moc v kra­ji­ne poma­ly pri­chá­dzal. Začiat­kom roku 1991 bolo Moga­di­šo napad­nu­té povs­ta­lec­kým hnu­tím, zná­mym ako Spo­je­ný Somál­sky Kon­gres (SSK). Bar­re bol násled­ne 26. janu­ára zvr­hnu­tý. Od tej­to chví­le zavlád­la v kra­ji­ne občian­ska voj­na, kto­rá pre­tr­vá­va dodnes.

Osud kra­ji­ny je neis­tý

Do voj­ny sa okrem jed­not­li­vých boju­jú­cich frak­cií zapo­ji­li aj isla­mis­ti. Desať­ro­čia trva­jú­ca voj­na mala za násle­dok de-fac­to roz­pad Somál­ska na úze­mia, v kto­rých si roz­de­li­li vplyv. Napriek tomu, že sa v roku 2011 poda­ri­lo somál­skej vlá­de isla­mis­tov z kľú­čo­vých bášt vytla­čiť, osud tej­to afric­kej kra­ji­ny je stá­le neis­tý.