Alžírska vojna – krvavý súboj ľavice a islamu

Pres­ne pred 18 rok­mi, 8. feb­ru­ára 2002 sa skon­či­la občian­ska voj­na v Alžír­sku. Vyžia­da­la si vyše 100-tisíc živo­tov (nie­kto­ré zdro­je uvá­dza­jú až 200-tisíc). Bola to voj­na mno­hých kon­tras­tov. Na jed­nej stra­ne neza­mest­na­nosť a pre­ľud­ne­nie, na dru­hej neor­ga­ni­zo­va­ná urba­ni­zá­cia a chu­do­ba. Hlav­ne to bol boj o moc medzi ľavi­co­vou vlá­dou a islam­skou opo­zí­ci­ou, kto­rý navž­dy zme­nil deji­ny toh­to prí­mor­ské­ho štá­tu.

Od Fran­cú­zov k nezá­vis­los­ti

Alžír­sko bolo pod nad­vlá­dou Fran­cúz­ska vyše 130 rokov zhru­ba od roku 1830. Za ten čas si Fran­cú­zi k Alžír­sku vybu­do­va­li sil­ný vzťah. Nevní­ma­li ho ako jed­nu zo svo­jich koló­nií, ale skôr ako integ­rál­nu časť Fran­cúz­ska.

Uplat­ňo­va­la sa pre­to kru­tá asi­mi­lač­ná poli­ti­ka voči domá­ce­mu oby­va­teľ­stvu, kto­ré bolo domi­nan­tne mos­lim­ské. Tí sa voči nad­vlá­de búri­li a poža­do­va­li samos­tat­nosť.

Po dru­hej sve­to­vej voj­ne pri­chá­dza na scé­nu Front národ­né­ho oslo­bo­de­nie (FLN). Táto alžír­ska, výraz­ne ľavi­co­vá poli­tic­ká stra­na tvo­re­ná väč­ši­nou býva­lý­mi vojak­mi, spus­ti­la v roku 1954 par­ti­zán­sky boj voči fran­cúz­skej sprá­ve.

Neskôr sa neští­ti­la ani tero­ris­tic­kých úto­kov. FLN si bola vedo­má toho, že samot­ná nemá pro­ti fran­cúz­skej armá­de šan­cu. Pre­to neod­mie­ta­la ani spo­lu­prá­cu s isla­mis­ta­mi, kto­rí boli tiež pro­ti kolo­niál­nej sprá­ve.

Po vyše 8 rokoch kru­tých bojoch si Alžír­ci vybo­jo­va­li v roku 1962 nezá­vis­losť. Stá­lo ich to vyše 200-tisíc živo­tov a väč­ši­na kra­ji­ny bola v tros­kách.

Krach, vidi­na zasľú­be­nej zeme a zase krach

Islam hral dôle­ži­tú rolu v alžír­skej spo­loč­nos­ti, či už pred, počas ale­bo po voj­ne za nezá­vis­losť. V post-voj­no­vom Alžír­sku však FLN, ako jedi­ná vlád­nu­ca stra­na, pre­bra­la vlá­du nad kra­ji­nou, no isla­mis­tov, kto­rí tiež bojo­va­li pro­ti Fran­cú­zom, vytla­či­li na okraj spo­loč­nos­ti a nedo­vo­li­li im zasa­ho­vať do cho­du kra­ji­ny.

FLN bola úzko pre­po­je­ná s armá­dou. Tá mala v spo­loč­nos­ti sil­né posta­ve­nie. Okrem toho, že ju ľudia vní­ma­li ako oslo­bo­di­te­ľov, boli pre nich garan­tom “prá­va a poriad­ku.“ Armá­da tiež dis­po­no­va­la mate­riál­nym vyba­ve­ním a schop­nos­ťa­mi (mana­žér­sky­mi apod.), kto­ré moh­la uplat­ňo­vať prá­ve pri rekon­štruk­cii kra­ji­ny. Veľ­mi aktív­ne sa naprí­klad podie­ľa­la na pro­jek­toch pre roz­voj vidie­ka.

Prvým pre­zi­den­tom Alžír­ska sa stal Ahmed Ben Bel­la, kto­rý sa sna­žil vybu­do­vať v Alžír­sku socia­lis­tic­kú spo­loč­nosť. Jeho vzo­rom bola Cas­tro­va Kuba. Ben Bel­lo­ve refor­my však spo­loč­nosť neus­po­ko­ji­li, poľ­no­hos­po­dár­ska výro­ba nedo­ká­za­la pokryť dopyt po základ­ných potra­vi­nách.

Dopad eko­no­mic­kej krí­zy spô­so­bil, že po celej kra­ji­ne vypuk­li roľ­níc­ke nepo­ko­je a v nie­kto­rých oblas­tiach vyčí­ňa­li ban­dy zlo­de­jov.

Prvé počiat­ky slu­mov

Väč­ši­na ľudí „hla­so­va­la noha­mi“ a hro­mad­ne sa sťa­ho­va­li z vidie­ka do mest­ských aglo­me­rá­cii, títo ľudia boli väč­ši­nou nema­jet­ní a pre­to žili na okra­ji miest ale­bo v cha­tr­čiach. K tomu všet­ké­mu musel Ben Bel­la rie­šiť krát­ku voj­nu s Maro­kom, kto­rú síce vyhral, ale nebol schop­ný vyrie­šiť eko­no­mic­ké prob­lé­my kra­ji­ny.

Čle­no­via FLN nebo­li tiež spo­koj­ní s Ben Bel­lo­vým spô­so­bom vlá­dy. Na čelo odpor­cov sa posta­vil vte­daj­ší minis­ter obra­ny Hou­ari Bou­mé­di­én. Zvo­lal taj­nú schôdz­ku svo­jich spo­jen­cov, kde roz­hod­li, že sa musia pre­zi­den­ta zba­viť.

V roku 1965 pre­zi­den­ta Ahme­da Ben Bel­la zatkli, hlav­né mes­to obsa­di­li tan­ky a Bou­mé­di­é­no­ví pučis­ti v roz­hla­se ozná­mi­li, že pre­be­ra­jú moc. Pre­vrat nevy­vo­lal v eko­no­mic­ky roz­vrá­te­nom Alžír­sku nega­tív­ne ohla­sy. Ben Bel­la väz­ni­li 15 rokov až do roku 1980, keď mu dovo­li­li odísť do exi­lu vo Fran­cúz­sku.

Po puči socia­liz­mus

Po puči sa stal Bou­mé­di­én dru­hým pre­zi­den­tom Alžír­ska. Na roz­diel od svoj­ho pred­chod­cu uro­bil z Alžír­ska eko­no­mic­ky ove­ľa lep­šie fun­gu­jú­ci štát. Po celej kra­ji­ne vzni­ka­li druž­stvá, kto­ré boli podob­né tým zo socia­lis­tic­ké­ho Čes­ko­slo­ven­ska. K zlep­še­niu eko­no­mic­kej situ­ácie v kra­ji­ne výraz­ne dopo­moh­la aj ťaž­ba ropy a zem­né­ho ply­nu, kto­rých ložis­ká obja­vi­li už počas dru­hej sve­to­vej voj­ny.

Nema­lé zis­ky z ropy inves­to­va­li do indus­tria­li­zá­cie. Vo veľ­kých mes­tách vybu­do­va­li desiat­ky nových továr­ni. Nie­kto­ré z nich však nebo­li kon­ku­ren­cie­schop­né a pre­ží­va­li iba vďa­ka štát­nym dotá­ciám z ropy a zem­né­ho ply­nu.

Po smr­ti Bou­mé­di­é­na v roku 1978 sa jeho nástup­com stal vte­dy malo zná­my plu­kov­ník Chad­li Bend­je­did. Ten pre­bral vlá­du v dobe, keď bolo Alžír­sko pova­žo­va­né za vzor roz­ví­ja­jú­cej sa afric­kej kra­ji­ny. Bohu­žiaľ pre neho však zača­li naras­tať prob­lé­my, kto­ré sa sta­li Alžír­sku osud­ný­mi.

Štát zaťa­žo­val rých­lo ras­tú­ci dlh, neúnos­ná závis­losť na vývo­ze ener­ge­tic­kých suro­vín a nevý­kon­né poľ­no­hos­po­dár­stvo. Prob­lé­my sa náso­bi­li popu­lač­nou expló­zi­ou (prie­mer­ná Alžír­ska mat­ka mala v tej dobe sedem detí) a nekon­tro­lo­va­nou urba­ni­zá­ci­ou.

Ťaž­ké pome­ry na vidie­ku a v chu­dob­ných štvr­tiach veľ­ko­mes­ta vytvo­ri­li výbuš­nú zmes, kto­rá len čaka­la na vhod­nú roz­buš­ku, tou sa stal radi­kál­ny islam.

Islam­ská spá­sa ako odpo­veď na všet­ko

Situ­ácia v špi­na­vých ulič­kách giet, kto­ré obklo­po­va­li mes­tá bola zúfa­la. Mla­dí neza­mest­na­ní muži trá­vi­li celé dni postá­va­ním na ulič­kách. Pre­zý­va­li ich „hit­tist“ (od arab­ské­ho slo­va Háit – múr). Ich hlav­ná čin­nosť pozos­tá­va­la naj­mä z opie­ra­nia sa chrb­tom o múr. Veľa mož­nos­tí nema­li. Buď emig­ro­va­li ale­bo zača­li pašo­vať dro­gy.

Potom však pri­šiel na scé­nu islam. V 70. rokoch vzni­ka­li na pred­mes­tiach z ple­chu a dre­va doslo­va stl­če­né meši­ty. Ich kaza­te­lia nie­len­že ponú­ka­li mla­dým mužom a ženám chý­ba­jú­ci hod­no­to­vý sys­tém a uve­do­me­nie si vlast­nej dôle­ži­tos­ti, ale záro­veň sa nebá­li ostro kri­ti­zo­vať režim, kto­rý sa pod­ľa nich spre­ne­ve­ril arab­sko-islam­ské­mu odka­zu.

Kle­ri­ci poža­do­va­li dôsled­ne dodr­žo­va­nie nábo­žen­ských pra­vi­diel a rých­le pokra­čo­va­nie ara­bi­zá­cie. Kri­ti­zo­va­li samot­nú pod­sta­tu socia­lis­tic­ké­ho reži­mu a rov­na­ko tak aj veľ­mi roz­ší­re­né pou­ží­va­nie fran­cúz­šti­ny.

Neúto­či­li však na štát samot­ný, poža­do­va­li jeho „nápra­vu.“ Isla­mis­ti si v Alžír­sku našli veľ­mi sil­nú pod­po­ru, kto­rá rástla s pri­bú­da­jú­ci­mi eko­no­mic­ký­mi a spo­lo­čen­ský­mi prob­lé­ma­mi. K isla­mis­tom tiež ink­li­no­va­li celé rady absol­ven­tov huma­ni­tár­nych odbo­rov, kto­rí kvô­li nedos­ta­toč­nej zna­los­ti fran­cúz­šti­ny si len már­ne hľa­da­li prá­cu.

Pod­ce­ne­ná hroz­ba nahne­va­ných

K radi­ka­li­zo­va­niu nie­kto­rých sku­pín isla­mis­tov doš­lo až v 80. rokoch. Režim ich však neb­ral ako hroz­bu. Vide­li v nich pro­ti­vá­hu ľavi­co­vých extré­mis­tov, na uni­ver­zi­tách dochá­dza­lo k stre­tom medzi islam­ský­mi a ľavi­co­vý­mi štu­dent­mi. Závaž­nej­ším prob­lé­mom bol však postup­ný prí­klon kaza­te­ľov k dži­há­diz­mu – extré­miz­mu spo­je­né­mu so svä­tou voj­nou pro­ti všet­kým never­com.

Naprí­klad poslu­chá­či sle­pé­ho kaza­te­ľa Hache­mi­ho Sah­nou­ni­ho odchá­dza­li v 80. rokoch bojo­vať ako mudža­he­dí­ni do Afga­nis­ta­nu. Neskôr samot­ný kaza­teľ hro­zil, že pro­ti alžír­ske­mu bez­bož­né­mu reži­mu vyhlá­si dži­hád.

V roku 1988 bola schvá­le­ná ústa­va, kto­rá zru­ši­la stra­níc­ky mono­pol FNL a dovo­ľo­va­la zakla­dať nové poli­tic­ké stra­ny. Vte­dy sa obja­vi­li prvé poku­sy o zjed­no­te­nie všet­kých islam­ských hnu­tí do jed­nej stra­ny, a tak v roku 1989 vzni­kol Islam­ský front spá­sy (FIS).

Ten zastre­šo­val veľ­ké množ­stvo rôz­nych islam­ských sku­pín od umier­ne­ných kaza­te­ľov zo star­šej gene­rá­cie až po mla­dých prívr­žen­cov ozb­ro­je­né­ho dži­há­du. Všet­ci vo FIS najprv pre­sa­dzo­va­li legál­nu ces­tu na pre­sa­de­nie svo­jich cie­ľov.

Samot­ný prog­ram bol dosť vág­ny. Naj­mä kvô­li vnú­tor­ným nezrov­na­los­tiam jed­not­li­vých sku­pín, kto­ré boli v stra­ne. To však nepre­ká­ža­lo a v miest­nych voľ­bách FIS zís­ka­la 55% hla­sov a FLN len 32%. FLN bola prek­va­pe­ná z víťazs­tva isla­mis­tov, ale ich prek­va­pe­nie rých­lo nahra­dil strach z nad­chá­dza­jú­cich par­la­ment­ných volieb.

Voľ­by kto­ré sa nikdy neko­na­li

V roku 1991 sa kona­li prvé (a dodnes jedi­né) slo­bod­né voľ­by v kra­ji­ne. FIS už v prvom kole volieb zís­ka­la polo­vi­cu kre­siel v par­la­men­te. Alžír­ska spo­loč­nosť vidiac výsle­dok prvé­ho kola bola roz­de­le­ná na dva tábo­ry. Jed­na stra­na poža­do­va­la zasta­ve­nie volieb, lebo bra­li isla­mis­tov ako hroz­bu, dru­há stra­na zase trva­la na pokra­čo­va­ní volieb. Isla­mis­ti upo­ko­jo­va­li vystra­še­ných oby­va­te­ľov kra­ji­ny s tvr­de­ním, že ich prog­ram nie je „žiad­na kata­stro­fa.“

Do celej situ­ácie však zasiah­la armá­da, kto­rá donú­ti­la pre­zi­den­ta Bend­je­di­da, aby verej­ne ozná­mil, že rezig­nu­je. Moc v kra­ji­ne pre­bra­li gene­rá­li a tí zru­ši­li voľ­by a zaká­za­li FIS. Armá­da však nepo­čí­ta­la s tým, že rady isla­mis­tov sa vďa­ka ich kro­kom budú iba zväč­šo­vať. Stú­pen­ci dži­há­du veri­li, že nie je mož­né, aby bol islam­ský štát pre­sa­dzo­va­ný pomo­cou demok­ra­tic­ké­ho mecha­niz­mu.

V jed­nej ruke korán v dru­hej nôž

Prvé tero­ris­tic­ké úto­ky boli vede­né pro­ti vojen­ským cie­ľom v novem­bri 1991. Za úto­kom stá­li alžír­ski mudža­he­dí­ni, kto­rí sa zúčast­ni­li bojov v Afga­nis­ta­ne. Po puči vznik­lo nie­koľ­ko tero­ris­tic­kých orga­ni­zá­cii, naprí­klad Islam­ské ozb­ro­je­né hnu­tie, kto­ré uko­ris­ti­lo zbra­ne z kasár­ní v Becha­re a stá­lo za tero­ris­tic­kým úto­kom na letis­ku v Alží­re, pri kto­rom priš­lo o život deväť ľudí. Bola tu tiež Islam­ská ozb­ro­je­ná sku­pi­na GIA, kto­rá bola tvo­re­ná mla­dík­mi z giet, väč­ši­nou to boli býva­lí paše­rá­ci drog, kto­rí si rých­lo osvo­ji­li radi­kál­ne poňa­tie dži­há­du.

Vod­co­via GIA sa volali„Emirovia“, oblas­ti, kto­ré mali pod kon­tro­lou nazý­va­li „Oslo­bo­de­né zóny,“ tam zavied­li špe­ci­fic­kú for­mu islam­ské­ho štá­tu. GIA sa stá­le viac radi­ka­li­zo­va­la a s tým sa roz­ši­ro­val aj zoznam osôb urče­ných k lik­vi­dá­cii.

Najk­ru­tej­šie obdo­bie nasta­lo počas rokov 1994–1998, keď sa ich cie­ľom sta­li cudzin­ci, alžír­ski inte­lek­tu­áli, umel­ci a v prvom rade novi­ná­ri. Pod­ľa ucho­va­ných tex­tov sa prí­sluš­ní­ci GIA nebá­li vraž­diť ani svo­jich „kacír­skych“ prí­buz­ných. Nie­kto­ré sprá­vy GIA dokon­ca obha­jo­va­li zabí­ja­nie žien a detí.

Totál­na voj­na

Okrem GIA tu bola aj ozb­ro­je­né sku­pi­ny z čle­nov FIS, tie­to sku­pi­ny sa zjed­no­ti­li a vytvo­ri­li Islam­skú Armá­du spá­sy (AIS). Táto sku­pi­na nebo­la až tak radi­kál­na ako GIA. Viac krát pre­hlá­si­li, že boju­jú len pro­ti reži­mu a armá­de, nie pro­ti civi­lis­tom. AIS bojo­va­la aj pro­ti armá­de, aj pro­ti GIA, kto­rá zača­la zakla­dať svo­je pev­nos­ti v horách, odkiaľ koor­di­no­va­li svo­je úto­ky.

Časom ich vplyv tak sil­nej, že ovlá­da­li via­ce­ro dôle­ži­tých doprav­ných úse­kov vrá­ta­nie štát­nej diaľ­ni­ce z Alží­ru do Kon­štan­tí­nu. V pries­my­koch pre­pa­dá­va­li kami­ó­ny a záro­veň vied­li regu­lár­ne boje s AIS. GIA mala na sve­do­mí aj bom­bo­vý útok v paríž­skom met­re z roku 1995, čím rea­go­va­la na fran­cúz­sku pod­po­ru reži­mu FLN.

Alžír­ska armá­da nema­la záu­jem o vyjed­ná­va­nie s tero­ris­ta­mi, pre­fe­ro­va­la skôr úpl­né zni­če­nie rebe­lov. Pre­to zača­la do boja nasa­dzo­vať špe­ciál­ne pro­ti­te­ro­ris­tic­ké jed­not­ky, tie doká­za­li zni­čiť hor­ské pev­nos­ti radi­ká­lov. V mes­tách si však neve­de­li rady, keď­že tam lokál­ny bojov­ní­ci GIA doko­na­le splý­va­li s oko­lím. Napriek ťaž­kým bojom sa však armá­da nemie­ni­la uchý­liť k dip­lo­ma­cii. To sa zme­ni­lo v roku 1995, keď bol zvo­le­ný nový pre­zi­dent Lia­mi­ne Zérou­al, kto­rý bol ochot­ný vyjed­ná­vať aspoň s čas­ťou isla­mis­tov.

V tej istej dobe pre­bie­ha­li taj­né roko­va­nia s menej radi­kál­ny­mi isla­mis­ta­mi. V roku 1997 veli­teľ osla­be­nej AIS Mada­ni Mezrak vyhlá­sil jed­no­stran­né a bez­pod­mie­neč­né prí­me­rie. Situ­ácia sa potom o tro­chu ukľud­ni­la, ale stá­le tu bola GIA, kto­rá sa ešte viac radi­ka­li­zo­va­la a za nepria­te­ľa pova­žo­va­la kaž­dé­ho, kto nebol v ich radoch. Odô­vo­dňo­va­li to tým, že kto nepod­po­ru­je ich, ako­by pod­po­ro­val režim. Po uzav­re­tiu prí­me­ria medzi AIS a armá­dou, radi­ká­li z GIA rea­go­va­li roz­pú­ta­ním sku­toč­né­ho pek­la.

Hro­mad­né pop­ra­vy rodi­čov

GIA zača­la maso­vo vraž­diť oby­va­te­ľov vidie­ku v oko­lí Alží­ru. Naprí­klad v roku 1997 zabi­li 150 ľudí na pred­mes­tí Beni-Mes­sous. O pár týž­dňov na to útoč­ní­ci pobi­li 400 oby­va­te­ľov v mes­te Bent­ha­la.

Armá­da bola nie­ke­dy až nepo­cho­pi­teľ­ne pasív­na voči úto­kom a nedo­ká­za­la zabrá­niť obdob­ným masak­rom, kto­ré pokra­čo­va­li až do roku 1998. Tými­to čin­mi GIA strá­ca­la pod­po­ru, či už na domá­cej pôde ale­bo zahra­ni­čí.

Vraž­de­nie oby­va­te­ľov odsú­dil dokon­ca vte­daj­ší vod­ca Al-Kái­di Usá­ma Bin Ladin.

Armá­da v tom čase dala mož­nosť čle­nom GIA bez­trest­ne zlo­žiť zbra­ne, netrva­lo dlho a celé sku­pi­ny čle­nov GIA sa vzda­li armá­de. Situ­ácia sa zača­la zlep­šo­vať a posled­ní vod­co­via GIA boli zatknu­tí ale­bo zabi­tí v rokoch 2004–2005.

Pre­tr­vá­va­jú­ce násled­ky

Po kon­ci voj­ny bol vplyv armá­dy osla­be­ný, ale napriek tomu pre­tr­vá­va v kra­ji­ne do dneš­ných dní. Úra­du pre­zi­den­ta sa v roku 1999 ujal býva­lý minis­ter zahra­nič­ných vecí Abde­la­ziz Bou­taf­li­ka. Ten vlá­dol v kra­ji­ne 20 rokov až do pro­tes­tov v roku 2019, kto­ré ho donú­ti­li podať demi­siu.

Vplyv FLN bol tiež osla­be­ný, stá­le však ostá­va­la vlád­nu­cou stra­nou v Alžír­sku, len v nie­koľ­kých voľ­bách muse­la vytvá­rať koalí­ciu s iný­mi stra­na­mi. Nie­kto­rí isla­mis­ti pre­šli do vlá­dy, no väč­ši­na z nich bola núte­ná odísť do exi­lu. Zakla­da­teľ FIS Abbas­si Mada­ni zomrel v roku 2019 v katar­skom exi­le, jeho stra­na je do dneš­ných dní v Alžír­sku zaká­za­ná.

Alžír­ska voj­na si vyžia­da­la živo­ty 100-tisíc ľudí, desať rokov bojov pri­vied­li kra­ji­nu na dno. Domá­ci oby­va­te­lia majú na túto voj­nu zmie­ša­né názo­ry, jed­ni tvr­dia, že keby armá­da neza­siah­la do volieb, tak by nemu­se­lo k voj­ne dôjsť.

Dôka­zom toho je aj integ­rá­cia isla­mis­tov v súčas­ných vlád­nych štruk­tú­rach. Dru­há stra­na však zastá­va názor, že keby do volieb armá­da neza­siah­la, tak by isla­mis­ti vytvo­ri­li z Alžír­ska Islam­skú repub­li­ku na spô­sob Tali­ba­nu v Afga­nis­tá­ne, ale­bo Irá­nu.

Róbert Endrody